<p>zahraničie, zahraničná politika, život v zahraničí, zaujímavosti zo zahraničia
dlhé roky sa venuje zahraničnej politike, začínala v denníku, pokračovala v elektronických médiách, pracovala ako spravodajkyňa Rádia Slovensko v Poľsku</p>

Zuzana Kohútková

<p>Keď 7. júna 1926 električka č. 30 zrazila človeka, nikto z okolo­idúcich netušil, že sa takto končí životná púť najznámejšieho architekta Antoniho Gaudího. Považovali ho za bezdomovca či tuláka a to sa mu stalo osudným. Pre jeho zanedbaný vzhľad sa mu totiž nedostalo ani náležitej pomoci. Veľký katalánsky architekt zomrel tri dni po nehode.</p>
<h2>Osudná prednosť</h2>
<p>Gaudí brázdil ulice Barcelony každý deň, prešiel aj niekoľko kilometrov. Podľa záverečnej správy spoločnosti prevádzkujúcej električkovú dopravu presne o&nbsp;šiestej popoludní vodič dopravného prostriedku na inkriminovanom mieste nemohol spomaliť a&nbsp;narazil do niekoho, kto vyzeral ako opitý tulák či bezdomovec. <em><strong>„Tulák sa od stroja odrazil na stranu, električka následne na chvíľu zastavila, ale potom pokračovala ďalej,“</strong></em> píše sa v&nbsp;správe. Presná rekonštrukcia nehody dnes nie je možná, ale vie sa, že v&nbsp;tom čase sa vodiči električiek často netrpezlivo „prebíjali“ cez masy ľudí a, žiaľ, často mali aj pokazené brzdy. Gaudí bol zasa zaryto presvedčený, že chodci majú mať prednosť pred dopravnými prostriedkami, a&nbsp;zvyčajne vkročil do cesty vozidlám bez toho, aby sa predtým obzrel. To tvrdil aj vodič inkriminovanej električky - „tulák“ mu vraj vošiel na trať bez toho, žeby vôbec pozeral, kam ide.</p>

<p>Nikto zo svedkov nespoznal v&nbsp;zranenom mužovi architekta, ktorý postavil Sagradu Familiu. Hoci bol v&nbsp;Barcelone známy, keďže sa nerád fotil a&nbsp;predvádzal v&nbsp;médiách, málokto poznal jeho tvár.</p>

<h2>Nájdený náhodou</h2>
<p>​Traja taxikári odmietli vziať zraneného Gaudího do nemocnice. Až po dlhšom čase istý policajt zariadil, aby sa k&nbsp;lekárom dostal. Lenže ho odviezli do zariadenia pre najchudobnejších. Mal zlomené rebrá, poranený mozog, krvácal z&nbsp;ucha. Ani tam ho nikto nespoznal.</p>
<p>Totožnosť pacienta lekári zistili až po tom, čo slávneho architekta začali hľadať priatelia. Náhodou stretli svedka nehody. Ten im porozprával o&nbsp;zranenom mužovi, ktorý mal pri sebe modlitebnú knižku. Z&nbsp;opisu usúdili, že by to mohol byť Antoni Gaudí, ťažko si ho bolo pomýliť. Mal obviazané kolená, keďže trpel artritídou, namiesto topánok papuče a&nbsp;obnosené sako. V&nbsp;nemocnici ho našli, ale bol už v&nbsp;agónii. Keď na chvíľu precitol, poprosil o&nbsp;posledné pomazanie.</p>
<p>Správa o&nbsp;jeho nehode sa bleskovo rozniesla po celej Barcelone, novinári sa pokúšali rekonštruovať priebeh nehody a&nbsp;obyvatelia sa modlili za jeho zdravie. Žiaľ, 10. júna 1926 o&nbsp;17. hodine Antoni Gaudí zomrel. Pochovali ho s&nbsp;veľkou pompou v&nbsp;krypte v&nbsp;bazilike Sagrada Familia.</p>

<h2>Aký život, taká smrť</h2>
<p>Antonimu od začiatku nedávali šancu. Narodil sa 25. júna 1852 v&nbsp;katalánskom meste Reus v&nbsp;kováčovej rodine. Rodičia ho dali okamžite pokrstiť. Zdalo sa im totiž, že je príliš slabý a&nbsp;dlho žiť nebude. Smrť malých detí v&nbsp;tom čase nebola nič výnimočné. Chlapec síce prežil, ale takmer celé detstvo strávil medzi štyrmi múrmi domu. Bol chorý, málokrvný, trápila ho reuma. Navyše inklinoval k&nbsp;vegetariánstvu, takže zloženie jeho jedálneho lístka nebolo dostačujúce, aby do tela dostal všetky potrebné živiny. Odmalička bol samotár, v&nbsp;škole veľmi nevynikal. Namiesto oficiálneho štúdia sa venoval radšej tomu, čo ho skutočne bavilo, a&nbsp;v&nbsp;podstate bol na samoštúdiu. Keď v&nbsp;roku 1878 ako 26-ročný končil architektúru v&nbsp;Barcelone, riaditeľ školy profesor Elies Rogent mu odovzdal diplom a&nbsp;namiesto gratulácie povedal: <em><strong>„Dali sme tento akademický titul buď bláznovi, alebo géniovi. Čas ukáže.“</strong></em></p>
<p>Na hodine mali raz študenti naprojektovať bránu na cintorín. Gaudí ako jediný prikreslil voz s&nbsp;truhlou a&nbsp;pohrebný sprievod. Bol presvedčený, že treba celú scénu dotvoriť do detailov, nejde predsa len o&nbsp;bránu. Tvrdil, že architektúra nie je vo vzduchoprázdne, ale v&nbsp;konkrétnom kontexte, v&nbsp;konkrétnych súvislostiach. Možno to presvedčilo profesora o&nbsp;skrytej genialite zvláštneho študenta.</p>
<h2>Posmrtné uznanie</h2>
<p>Ukázalo sa, že Gaudí je originál a&nbsp;ťažko ho zaradiť k&nbsp;nejakému prúdu. Priraďujú ho k&nbsp;takzvanej organickej architektúre, inšpiroval sa hlavne prírodou, ale aj orientálnymi a&nbsp;vzdialenými krajinami. V&nbsp;tvorbe si prisvojil najlepšie prvky z&nbsp;japonského, perzského, indického i&nbsp;arabského umenia, umne ich vedel skĺbiť napríklad s&nbsp;gotikou. Keďže si v&nbsp;mladosti osvojil aj niekoľko remesiel, dokázal precízne navrhnúť, no aj sám robiť interiéry. Preto je jeho tvorba jedinečná. Na úplné uznanie si však musel počkať.</p>
<p>Po smrti o&nbsp;ňom začali viac písať. Odrazu všetci uznávali Gaudího genialitu pri objavovaní nových architektonických foriem. Paradoxne, za života považovali jeho tvorbu za šokujúcu i&nbsp;kontroverznú. Keď staval slávnu Casu Mila, známu ako La Pedrera, väčšina sa jeho dielu vysmievala. Na margo stavby vzniklo množstvo karikatúr a&nbsp;písalo sa tiež, že budova vyzerá ako šrotovisko, vojnový stroj či Noemova archa skombinovaná s&nbsp;márnicou. Gaudího však žiadne reči ani posmešky netrápili, projektoval tak, ako to cítil. Budovy, pod ktoré sa podpísal, majú nádherné tvary i&nbsp;farby. Jeho najznámejším, stále nedokončeným dielom je spomínaná bazilika Sagrada Familia, vypínajúca sa nad Barcelonou.</p>
<h2>Nádhera z&nbsp;nešťastnej lásky</h2>
<p>Slávna bazilika by pravdepodobne nikdy nevznikla, keby nebolo zlomeného srdca originálneho architekta. Jeho vyvolenou bola Josefa Pepeta Moreauová. Keď ju spoznal v&nbsp;Matres, kde pracoval na istej zákazke, ona bola učiteľkou v&nbsp;tamojšej škole a&nbsp;bola vydatá. Muž ju opustil, keď bola tehotná (dieťa zomrelo ako trojročné) a&nbsp;Pepeta sa snažila o&nbsp;anulovanie manželstva. Gaudí spolu s&nbsp;neterou, dcérou jeho už mŕtvej sestry Rosy, celé štyri roky každú nedeľu Pepetu navštevoval. Fascinovala ho neobyčajná, originálna a&nbsp;odvážna žena, ktorá koncom 70. rokov 19. storočia chodila každé ráno na pláž v&nbsp;plavkách a&nbsp;bez županu, čo bolo vtedy škandalózne. Len čo bolo jej manželstvo minulosťou, požiadal ju o&nbsp;ruku. Lenže bol odmietnutý. Pepeta sa totiž stihla zamilovať do svojho neskôr druhého manžela.</p>

<p><em><strong>„Bola to preňho obrovská rana, zlomilo mu to srdce a&nbsp;život obrátilo naruby. Sám sa otočil o&nbsp;180 stupňov. Vždy bol hlboko veriaci, ale zrazu sa až príliš upínal k&nbsp;Bohu. Stal sa z&nbsp;neho pustovník, askét, takmer mních,“</strong> </em>napísal historik Augusti Soler. Pepeta o&nbsp;Gaudím povedala:<em><strong> „Obdivovala som v ňom veľkého umelca, ale neznášala som ho ako človeka. Bol zanedbaný, rozčuchraný, s&nbsp;permanentne zababranými a&nbsp;zasoplenými fúzami.“</strong></em></p>
<p>Po odmietnutí sa už v&nbsp;dome Moreauovcov nikdy neobjavil. Keď sa Pepeta presťahovala do Barcelony, zhodou okolností na tú istú ulicu, kde architekt býval, naďalej ju ignoroval. Radšej vraj prešiel na druhú stranu ulice, než by ju mal pozdraviť. Jeho zlomené srdce však prinieslo ľuďom nádheru, ktorú obdivujeme aj niekoľko desiatok rokov po jeho smrti.</p>
<h3>FOTO v GALÉRII</h3>
<p>A&nbsp;hoci za Gaudího života sa zo svätostánku vysmievali, George Orwell napríklad povedal, že je to <em><strong>„najškaredšia budova na svete“</strong></em>, a&nbsp;Pablo Picasso ju označil za „umelecký žart v&nbsp;štýle Salvadora Dalího“, dnes je možno najvýraznejším symbolom Barcelony.</p>

Génius či šialenec? Na nevšímavosť doplatil životom, až po smrti ocenili jeho originalitu

Výber pre vás