Ladislav Švihran

Len v rokoch 1258 - 1483 vydala 35 výnosov týkajúcich sa boja proti bosoráctvu. Úsilie svojich predchodcov korunoval v roku 1484 pápež Inocent VIII. vydaním buly a spisu Kladivo na čarodejnice. Ich úlohou bolo definitívne zatočiť s bosorkami.

Spisovateľ Viktor Suvorov píše: „Odporný, hnusný zločinec môže zabiť človeka alebo desať ľudí, alebo sto. Zločinec však nikdy nezabíja ľudí po miliónoch. Milióny ľudí zabíjajú tí, ktorí sa pokladajú za dobrých. Robespierrovia sa nestávajú zo zločincov, ale z tých najlepších, najhumánnejších.“ V druhej polovici 15. storočia dvaja z takých fanatikov nadlho uvrhli svet do najpochmúrnejšieho temna.

Jedným z nich bol Heinrich Institoris, doktor teológie, predstavený dominikánskeho konventu v Alsasku, druhý Jakub Sprenger, profesor a neskôr rektor kolínskej teologickej fakulty. Obaja boli presvedčení, že proti bosorkám sa nepostupuje dosť rázne. Chceli ráznejšie, ale akosi nenachádzali dosť pochopenia. Pohrozili teda: „Neveriť v činnosť čarodejníc je najväčšie kacírstvo.“ A išli sa sťažovať pápežovi.

Na pápežskom stolci vtedy sedel Inocent VIII. Historici sa o ňom nevyjadrujú lichotivo. Ani cirkevní historici. Georg Denzler v Dejinách celibátu spomína chýry o ňom: „Jeho Svätosť vstáva z postele prostitútok a ide rovno zatvárať a otvárať bránu nebies a očistca.“ Údajne mal šestnásť detí - osem synov a osem dcér. A tento pápež sa veľmi rozhorčil. Obával sa, že čarodejníctvo pohltí kresťanstvo, preto v roku 1484 vydal bulu s direktívami, ako túto pliagu potierať. Bula vyšla ako predhovor ku knihe dvoch inkvizítorov s názvom Kladivo na čarodejnice, návodu, ako odhaľovať a trestať čarodejnice.

Pápež v bule okrem iného napísal, či skôr nadiktoval, lebo vraj nevedel písať: „Muži a ženy, ktorí zblúdili od katolíckej cirkvi, prepadli diablom incubi a suc-cubi (démoni mužského a ženského pohlavia, ktorí majú pohlavný styk s ľuďmi počas ich spánku) a za pomoci zariekania, čarov, zaklínania a ostatných prekliatych zločinov zabíjajú nemluvňatá ešte v matkinom lone, ako aj mláďatá dobytka, a tým ničia všetky plody ľudské i zvieracie na tomto svete.“

Najvyšší predstaviteľ cirkvi so zanietením podporil úsilie dvoch inkvizítorov: „Preto pomocou tohto nášho listu odstraňujeme všetky prekážky, ktoré by výkon funkcie uvedených inkvizítorov akokoľvek spomaľovali, aby nákaza kacírskej ohavnosti a iné podobné zločiny nemohli na záhubu iných nevinných ľudí naďalej rozširovať svoj jed.“ Inocent vyzýval, aby menovaným inkvizítorom „bolo umožnené vykonávať inkvizičnú funkciu, aby im bolo dovolené naprávať, väzniť a trestať osoby, ktoré sa previnili naznačenými zločinmi a neresťami“.

Odporúčané Kladivo na čarodejnice má tri diely. V prvom sa rozvádza „strašná zločinnosť páchaná čarodejnicami pomocou démonov“. Druhý diel opisuje napríklad, aké nástroje používa cirkev pri vyháňaní diabla z tela. Tretí diel je návodom, ako pripraviť, začať a riadiť inkvizičný proces.

Autori Kladiva zhrnuli pokyny do 25 bodov. Boli podnetom na nemilosrdné zúčtovanie s domnelými čarodejnicami. V Európe so strašnou silou vzplanuli vatry. V niektorých obdobiach a v niektorých oblastiach až tak, že nebolo žien, ktoré by mohli rodiť deti a zabezpečiť ďalšie pokolenie.

Dejiny zaznamenali, že bol veľmi učený, študoval umenie a písal básne, že čítal diela rímskych a gréckych autorov, obľuboval hry Williama Shakespeara. Vtedajší benátsky veľvyslanec ho označil za „muža vysokej inteligencie“ a podľa londýnskeho právnika Rogera Wilbrahama bol tento kráľ „ostrovtipný a vynachádzavý človek s výnimočne dobrou pamäťou a priateľskou povahou“.

No ani vzdelanie, múdrosť a vzťah k umeniu nemôžu niekedy zmierniť krutosť srdca. Keď Jakub VI. nastúpil v roku 1578 na škótsky trón, vyhlásil honbu na čarodejnice. Ešte väčšiu v roku 1590, keď ako Jakub I. nastúpil na anglický trón. Stal sa odborníkom na odhaľovanie bosoriek. Dokonca napísal o tom knihu. Údajne sa rád zúčastňoval na výsluchoch s domnelými čarodejnicami. Prikazoval im, aby mu spievali pesničky, ktoré zaznievajú pri diabolských sprievodoch.

Jakub bol veľmi usilovný. Len v okolí mesta North Berwick neďaleko Edinburghu obvinili za dva roky z čarodejníctva sedemdesiat žien. Medzi nimi liečiteľku Agnes Samp-sonovú. Udala ju ďalšia „čarodejnica“ Geillis Duncanová. Obvinenia najprv popierala, no po mučení sa vzdala a potvrdila všetko, čo od nej žiadali. Priznala sa, že spolupracovala so satanom a usilovali sa zabiť kráľa Jakuba VI. Vraj dokázala vyvolať búrku, ktorá mala panovníka zabiť pri plavbe loďou do Dánska.

Rozsudok bol napokon pre Agnes milosrdnejší, než sa ušiel mnohým jej „kolegyniam“. Pred upálením ju totiž uškrtili.

Pohon na čarodejnice sa prevaľoval z krajiny do krajiny. Zasiahol Dánsko, Švédsko, územie Severnej Ameriky... V Španielsku, Nemecku a vo Francúzsku prerástol do davovej psychózy. Koncom 16. storočia zaznamenali v jednom opátstve na území Nemecka súdne žaloby proti 306 čarodejniciam a čarodejníkom. Tí udali ďalších 1 500 ľudí. Niektoré dediny celkom zmizli z mapy sveta.

Pohon na čarodejnice prepukol aj v Čechách. Osobitne kruto v druhej polovici 17. storočia. Zaslúžil sa o to najmä František Boblig z Edelstadtu. Študoval právo vo Viedni, ale nedokončil ho. Údajne preto, aby sa mohol venovať výnosnejšej činnosti - súdom nad čarodejnicami a čarodejníkmi. Keď v roku 1678 vo Velkých Losinách predviedol ukážku svojej krutosti, vychvaľoval sa, že už takmer štyri desaťročia úspešne potiera čarodejníctvo.

Vo Velkých Losinách vytĺkol z obvinených absurdné priznania. Na Petrových kameňoch pod Pradědom sa vraj konali čarodejnícke orgie. Jedlo sa tam, pilo, tancovalo a zo všetkého najviac obcovalo. Okrem toho krstili tam deti v satanovom mene, šliapali po svätých hostiách aj tancovali na nich. Boblig vytĺkal potom priznanie v bohatšom Šumperku a neskôr v ešte bohatšom Olomouci. Tam sa obeťami procesov stali majetnejší ľudia a ťažili z toho závistlivci i Boblig, ktorému prináležala patričná suma.

Na Slovensku sa upaľovanie čarodejníc rozbehlo pomerne rýchlo. Najstarší záznam pochádza zo Štítnika. Viliam Apfel, ktorý v knihe Čas pekelných ohňov dôkladne rozobral túto pochmúrnu kapitolu našich dejín, uvádza po-drobnosti: „Tam v roku 1506 zaplatili majstrovi katovi deväť zlatých za to, že upálil bosorku známu pod menom Maxinka.“ Záznamy pribúdali. Zachovali sa z Košíc, Bratislavy, Banskej Štiavnice, Komárna, Bardejova, Levoče... V Šamoríne v rokoch 1688 až 1892 odsúdili na smrť vyše desať domnelých čarodejníc.

Viliam Apfel píše: „Kým okolité západoeurópske krajiny sa pomaly a isto vo svojom právnom systéme i kódexoch zbavovali tejto problematiky i samého pojmu čarodejníctvo, habsburská monarchia opäť ostala pozadu.“ Neupaľovali síce v nej tak húfne ako v iných krajinách, zato pohon na čarodejnice pretrval v nej dlhšie obdobie. O jeho zánik sa postarala cisárovná Mária Terézia.

Osvietenská panovníčka už v roku 1753 zriadila osobitnú komisiu, ktorej úlohou bolo vypracovať návrh nových zákonov. Vtedy kráľovnin poradca a osobný lekár Gerhard van Swieten v odbornom elaboráte ostro odsúdil pohon na čarodejnice a označil ho za hodný opovrhnutia. Zákon vyšiel v roku 1776, no už desať rokov predtým v Uhorsku nijakú domnelú čarodejnicu alebo čarodejníka neodsúdili.

Kladivo na čarodejnice bola po Biblii  najrozšírenejšia kniha. Tristo rokov upaľovali podľa nej

Výber pre vás

Kladivo na čarodejnice bola po Biblii najrozšírenejšia kniha. Tristo rokov upaľovali podľa nej

Súvisiace články

Gottwald poslal na smrť najbližšieho priateľa a spolupracovníka . Asi sa tým vyhol vlastnej smrti

Vyučený kožušník a nenapraviteľný záletník víťazil na bojiskách. No doma nie

Tragické skony známych Slovákov. Smrť neraz prišla s ohromujúcou zákernosťou

Vybrali si ju v presvedčení, že bude hračkou v rukách politikov. Zmýlili sa

Výber pre vás

Kladivo na čarodejnice bola po Biblii  najrozšírenejšia kniha. Tristo rokov upaľovali podľa nej

Gottwald poslal  na smrť najbližšieho  priateľa a spolupracovníka . Asi sa  tým vyhol vlastnej smrti