Plus 7 dní

Je najdlhšie trvajúcou vojnou v histórii ľudstva. Vypukla pred 68 rokmi, 25. júna 1950. A dodnes sa neskončila. Stále traumatizuje svet. Jej bojiskom je Kórejský polostrov. Územie s rozlohou 221 607 štvorcových kilometrov. Bojujúce strany síce po troch rokoch krvavých jatiek, krutostí a zverstiev, keď sa už obete rátali na milióny, uzavreli prímerie, no nezavŕšili ho mierovou zmluvou. Dve kórejské republiky, Čoson na severe a Hanguk na juhu, sú z hľadiska medzinárodného práva stále vo vojnovom stave.

Historik Paul Johnson považuje kórejskú vojnu za tragédiu charakteristickú pre dvadsiate storočie. „Došlo k nej z ideologických dôvodov, bez iskričky mravného oprávnenia, bez akejkoľvek stopy súhlasu obyvateľstva.“

Osud bol ku Kórejčanom vždy mimoriadne krutý. Stáročia trpeli striedavo pod nadvládou Ríše stredu a Japonska. Svoju prvú kolóniu založili Číňania neďaleko Pchjongjangu už viac než tisíc rokov pred naším letopočtom a okolo roku 100 pred naším letopočtom, v čase vlády dynastie Chan, ovládali dokonca celú Kóreu. A väčší či menší vplyv na polostrov mali potom stále.

Koncom devätnásteho storočia vystriedali Číňanov Japonci. V roku 1910 Kóreu, po ktorej intenzívne poškuľovalo aj cárske Rusko, začlenili do svojej ríše ako generálny gubernát Chosen.

V polovici dvadsiateho storočia, po skončení II. svetovej vojny a porážke Japonska si krajinu rozdelili medzi seba víťazné mocnosti Sovietsky zväz a Spojené štáty americké. Američania prevzali kontrolu nad juhom krajiny, Červená armáda obsadila sever. Hranicu medzi okupačnými zónami tvorila 38. rovnobežka.

Podľa Postupimskej dohody mala byť Kórea po piatich rokoch jednotný a nezávislý štát. Veľmi skoro sa však takáto myšlienka ukázala ako nereálna. Z niekdajších spojencov ZSSR a USA sa totiž krátko po skončení II. svetovej vojny stali úhlavní nepriatelia. A rozdelený Kórejský polostrov sa stal miestom ich veľmocenského súperenia. Kým Američania vo svojej okupačnej zóne povolili vznik a pôsobenie viacerých politických strán, Sovieti začali na severe budovať totalitný komunistický štát.

V roku 1948 sa uskutočnili v americkej zóne demokratické voľby, z ktorých vzišla politická reprezentácia Južnej Kórey. Tá 15. augusta so súhlasom Organizácie Spojených národov vyhlásila Kórejskú republiku a zvolila prvého prezidenta - Li Syn-mana.

Situácia na severe pod kontrolou ZSSR bola iná. Moci sa ujal Kim Ir-sen. Ambiciózny odchovanec Moskvy a veľký obdivovateľ Stalina. Keď prišiel na jeseň roku 1945 zo Sovietskeho zväzu nazad do vlasti, nik ho nepoznal. Niekdajší partizánsky veliteľ z bojov proti Japoncom si začal budovať kult osobnosti s takou vervou, že veľmi rýchlo sa stal jediným vodcom severokórejského ľudu. Keď 9. septembra 1948 vyhlásili Kórejskú ľudovodemokratickú republiku, nemal už Kim konkurenta. Pri kormidle bol celých štyridsaťšesť rokov. Až do smrti 8. júla 1994. Ba aj po nej, pretože mu priznali titul „večný prezident“ a funkciu „pozemského“ prezidenta vypustili z ústavy.

Pokiaľ išlo o kult osobnosti, Kim Ir-sen nebol žiadny trochár. Tromfol dokonca svojho učiteľa Stalina. V novinách sa dal nazývať „váženým a milovaným vodcom, veľkým mysliteľom a teoretikom, ktorý dal základnú myšlienku revolúcii našej éry, veľkým revolučným praktikom, ktorý vykonal nespočetné množstvo legendárnych zázrakov, neporovnateľným vynikajúcim vojvodcom železnej vôle, ktorý vždy víťazí, ako aj nežným otcom svojho ľudu“.

Rovnako ako jeho kremeľský vzor Kim sa nekompromisne zbavoval každého oponenta. A zatúžil pod svojimi krídlami zjednotiť celú Kóreu. So svojím pokušením sa zdôveril začiatkom roku 1950 v Moskve Stalinovi. A našiel uňho veľké pochopenie pre takú skvelú myšlienku. Dostal aj prísľub pomoci, najmä materiálnej. Ďalší komunistický diktátor Mao Ce-tung mu tiež prisľúbil pomoc.

To mu dodalo toľko sebavedomia a odvahy, že ešte v roku 1950 sa rozhodol uskutočniť svoj sen. Nezdržoval sa nijakými rokovaniami. Na jeho rozkaz prekročili dvadsiateho piateho júna vojská severokórejskej ľudovej armády 38. rovnobežku, aby zjednotili krajinu pod komunistickou vládou. Invázia bola spočiatku až neuveriteľne úspešná. Po troch dňoch obsadila Kimova armáda metropolu juhu Soul a po pár týždňoch ovládla väčšinu územia. Až na malý kúsok okolo mesta Pusan, ktorý bránili vojaci amerického generála Waltona Walkera. Z Kremľa poslali do Pchjongjangu blahoprajný telegram. Radosť z víťazstva však bola predčasná.

Pätnásteho septembra sa neďaleko mesta Inčchon vylodili americké jednotky vedené legendárnym generálom Douglasom Mac Arthurom. Situácia sa razom zmenila. Američania zahnali Kimove vojská najskôr nazad za 38. rovnobežku. Potom, keďže veľký vodca odmietol kapitulovať, Mac Arthur zaútočil na Severnú Kóreu. Kim Ir-sen len o vlások unikol zajatiu, keď na poslednú chvíľu opustil obkľúčený Pchjongjang a stiahol sa so zvyškami severokórejských jednotiek do hôr. Optimizmus zavládol pre zmenu vo Washingtone. Ale tiež predčasne.

Severokórejčanom prišlo v októbri na pomoc pol milióna čínskych vojakov. Oficiálne vraj dobrovoľníkov, ktorým Peking nemienil brániť v internacionálnej pomoci. Niektorí z nich hovorili dobre po rusky. Mac Arthur sa rozhodol s čínskymi votrelcami rýchlo vyrovnať. Vrhol sa do boja, no riadne sa prepočítal. Nielenže jeho útok skrachoval, ale pred početnou presilou musel ustúpiť, pričom mnoho amerických vojakov sa ocitlo v obkľúčení, z ktorého sa horko-ťažko prebili za cenu obrovských strát. A karta sa opäť obrátila.

Na konci roka 1950 podnikli kórejské a čínske jednotky druhý útok na juh od 38. rovnobežky. Milión vojakov valcovalo Mac Arthurovu armádu. Soul opäť ovládli komunisti. Starý generál zúril, uvažoval o nasadení atómových zbraní. Hrozilo, že konflikt prerastie do celosvetovej vojny. Biely dom tvrdohlavého Mac Arthura radšej odvolal a pokúšal sa vyjednávať. Neúspešne. Vojna teda pokračovala. Novému veliteľovi amerických vojsk v Kórei generálovi Matthewovi Ridgwayovi sa podarilo opäť oslobodiť Soul a celý konflikt sa vrátil do miest, kde sa začal - na 38. rovnobežku. Tam sa zmenil v ďalších mesiacoch a rokoch na vlečúcu sa zákopovú vojnu.

Počas „výmien stráží“ medzi juhom a severom trpelo najviac civilné obyvateľstvo. Jedna i druhá strana ho totiž obviňovala zo spolupráce s nepriateľom. A trestala. Čistky sprevádzané mučením a popravami nemali konca-kraja.

V lete 1951 sa síce začali rokovania o prímerí, no delegácie sa navzájom obviňovali z porušovania dohôd, a tak dlho neviedli nikam. Trvalo to dva roky, počas ktorých pribúdalo mŕtvych. Dohodu o prímerí sa podarilo podpísať až 26. júla 1953. Mierová zmluva ju však nenasledovala. Kórejská ľudovodemokratická republika a Kórejská republika tak zostali vo vojnovom stave. A demilitarizované pásmo dlhé dvestoštyridsať kilometrov a široké štyri kilometre sa stalo najprísnejšie stráženou hranicou sveta.

Paľba na 38. rovnobežke je síce už desiatky rokov oficiálne pozastavená, no sem-tam predsa len výstrely padnú. K ozbrojeným incidentom dochádza najmä v pobrežných vodách, kde hranica nie je veľmi presne definovaná. Ale aj na súši, keď sa z času na čas odhodlá nejaký odvážlivec prebehnúť zo severu na juh.

Keď po smrti Kima Ir-sena prevzal kormidlo jeho syn Kim Čong-il, zrodila sa prvá komunistická dynastia sveta. Tretí Kim, najmladší syn „drahého vodcu“ Kima Čong-ila, prevzal štafetu, po tom ako „slnko národa“ v roku 2011 zhaslo po infarkte. Kim Čong-un mal vtedy síce len 28 rokov, ale, ako uvádza jeho oficiálny životopis vyučovaný v severokórejských školách, Kim Čong-un bol zázračné dieťa. Ako trojročný dokázal šoférovať a v deviatich rokoch už budúci vodca vyhrával jachtárske preteky.

Moc prevzal Kim Čong-un razantne. Aby nebolo najmenších pochýb, kto je v krajine pánom, v krátkom čase zlikvidoval celú starú gardu v armáde. Zo siedmich generálov, ktorí s ním kráčali v smútočnom sprievode s rakvou jeho otca, neprežil ani jeden. Bol medzi nimi minister obrany aj náčelník generálneho štábu. Nemaznal sa ani s rodinou. Strýka, o ktorom sa po smrti Kima Čong-ila chvíľu hovorilo aj ako o možnom nástupcovi, kým sa Kim Čong-un patrične nepripraví na úlohu lídra KĽDR, dal popraviť za to, že údajne chystal štátny prevrat. Vlani severokórejské tajné služby zlikvidovali vodcovho nevlastného brata Kima Čong-nama, ktorý žil v exile a režim doma kritizoval. Pchjongjang však akýkoľvek podiel na vražde odmieta. Syn Kima Čong-nama sa odvtedy s matkou a so sestrou pre istotu skrýva na neznámom mieste.

Tretí Kim pokračuje v diktátorských šľapajach svojich predkov. Tak ako jeho starý otec i otec, aj on sa vyhráža nepriateľom vojnou. Kim Čong-il provokoval svet vývojom rakiet aj jadrovým programom. Kim Čong-un pokročil. Medzikontinentálne balistické rakety Severná Kórea už testuje, rovnako ako jadrové zbrane. Naposledy vydesila skúškou vodíkovej bomby, ktorá mala odhadovanú silu 100 kiloton, čo je päťnásobok sily bomby zhodenej na Nagasaki v auguste 1945.

Najdlhšia vojna sveta trvá už takmer sedemdesiat rokov

Výber pre vás