V polovici 14.&nbsp;storočia osmanskí Turci prenikli z&nbsp;Malej Ázie na európsky kontinent. Územie kedysi slávnej a&nbsp;silnej Byzantskej ríše sa scvrklo na Konštantínopol a&nbsp;jeho okolie. Predposledný cisár Ján VIII. sa pokúsil o&nbsp;cirkevné zjednotenie s&nbsp;Rímom. Výsledkom bola tak­zvaná Florentská únia, ktorá však zostala iba na papieri, keďže ju odmietlo samotné obyvateľstvo obkľúčenej Byzancie. Turci videli, že ju majú v&nbsp;hrsti, a&nbsp;zamerali sa na výboje do krajín Balkánskeho polostrova. Do konca 14. storočia prenikli do Bulharska, Srbska a&nbsp;Albánska a&nbsp;nastolili tam svoju vládu. K&nbsp;rozhodujúcim osmanským víťazstvám patrí bitka na Kosovom poli 15. júna 1389 a&nbsp;pri Nikopole na pravom brehu Dunaja 25. septembra 1396.

Vládna moc v&nbsp;Uhorsku si uvedomovala, že Osmania sa nezastavia dobytím Balkánu, ale pôjdu ďalej hore Dunajom a&nbsp;stanú sa nebezpečnými, výbojnými susedmi. Vnútropolitická situácia však bola veľmi zložitá.

Vladislav, syn poľského kráľa Vladislava II., prvého Jagelovca na poľskom tróne, sa narodil v&nbsp;Krakove pred 600 rokmi, v&nbsp;posledný októbrový deň roku 1424. Mal len deväť rokov, keď mu umrel otec a&nbsp;ako právoplatnému dedičovi mu dali na hlavu poľskú kráľovskú korunu. Pravda, vzhľadom na vek vládnuť nemohol. Moci sa preto chopila kráľovská rada a&nbsp;najmä vplyvný krakovský biskup Zbigniew Oleśnicki. Za dospelého ho uznali v&nbsp;decembri 1438, teda ako 14-ročného.

Problémy s&nbsp;panovníkom mali aj v&nbsp;susednom Uhorsku. Žigmund Luxemburský sa po polstoročí na uhorskom tróne odobral na večnosť a nahradil ho Albrecht z&nbsp;rodu Habsburgovcov, manžel Žigmundovej dcéry Alžbety. Stal sa však iba bábkou v&nbsp;rukách vplyvných šľachtických rodín. Zomrel po necelých dvoch rokoch panovania 27. októbra 1439. Podľa povesti príčinou úmrtia 42-ročného panovníka bolo, že sa prejedol melónmi. Štyri mesiace nato Alžbeta porodila syna Ladislava, následníka trónu, ktorý dostal prímeno Pohrobok. Urputne bojovala za synove práva. Prostredníctvom šikovnej komornej Heleny Kottannerovej sa jej podarilo z&nbsp;Vyšehradu ukradnúť svätoštefanskú korunu a&nbsp;na pomoc si povolala žoldnierov pod velením Jana Jiskru z&nbsp;Brandýsa. To viedlo k&nbsp;občianskej vojne, ktorej centrom bolo vtedajšie Horné Uhorsko, teda Slovensko.

Začiatkom roka 1440 sa v&nbsp;Budíne zišla uhorská šľachta, ktorá sa rozhodla na trón povolať práve poľského Vladislava z&nbsp;rodu Jagelovcov. Oficiálne sa stal uhorským kráľom korunováciou v&nbsp;Székes­fehérvári 17. júla 1440. V&nbsp;uhorských dejinách to bolo prvý raz, čo si šľachta zvolila kráľa. Vychádzala pritom i&nbsp;z&nbsp;tradícií z&nbsp;čias panovania Ľudovíta I. Veľkého, ktorý rozšíril svoju ríšu od Jadranu až po Balt. Samozrejme, šľachta si kládla podmienky. Prvou bolo, aby sa oženil s&nbsp;regentkou 31-ročnou Alžbetou, ktorá s&nbsp;prípadným sobášom súhlasila iba za predpokladu, že sa potvrdia nároky jej malého syna Ladislava. Táto podmienka sa stala zbytočnou, keď Alžbeta 19. decembra 1442, teda päť dní po podpise dohody, v&nbsp;Győri zomrela. Nie je vylúčené, že ju otrávili.

Ďalšou podmienkou bolo vrátenie 34 spišských miest a&nbsp;dedín. Nimi sa v&nbsp;novembri 1412 Žigmund zaručil poľskému kráľovi Vladislavovi II. za pôžičku 37-tisíc kôp českých grošov. Uhorský panovník ich potreboval na vojnu s&nbsp;Benátkami. Vladislav I. síce sľúbil vrátiť bohaté mestá Uhorsku, ale ukázalo sa, že to bol prázdny sľub, keďže medzitým si sám požičal peniaze na korunovačnú cestu do Uhorska od krakovského biskupa a&nbsp;zaručil sa mu práve spišskými mestami. Tie sa vrátili do Uhorska až v&nbsp;roku 1773 zásluhou cisárovnej Márie Terézie.

Treťou podmienkou uhorskej šľachty bolo, aby nový kráľ ochránil krajinu pred rozpínajúcou sa Osmanskou ríšou. Pomohlo mu v&nbsp;tom uzavretie prímeria s&nbsp;Janom Jiskrom a&nbsp;s&nbsp;cisárom Fridrichom III. Za hlavného veliteľa uhorských vojsk vymenoval sedmohradského vojvodu Jána Huňadyho. Po niekoľkých víťazstvách v&nbsp;roku 1442 veľké protiturecké ťaženie posvätil pápež Eugen I. bulou z&nbsp;1. ja­nuára 1443. Sultánovi Muradovi II. na Kvetnú nedeľu vyhlásili svätú vojnu a&nbsp;z&nbsp;Budína sa vydala na pochod uhorská a&nbsp;poľská ťažká i&nbsp;ľahká jazda. Pridali sa českí a&nbsp;nemeckí žoldnieri, tisícky dobrovoľníkov a&nbsp;okolo 10-tisíc srbských jazdcov a&nbsp;pešiakov na čele s&nbsp;despotickým kniežaťom Đurađom Brankovićom. Spolu pod velením Huňadyho a&nbsp;mladého kráľa tiahlo do boja okolo 35-tisíc mužov. V&nbsp;prvej väčšej bitke pri srbskom meste Kruševac 2. novembra 1443 križiaci rozprášili početnejšiu osmanskú armádu. Úspešní boli aj v&nbsp;bitke pri Niši. Turci utekali do Sofie, zanechávajúc za sebou spálenú zem. Porazený Kasim Paša varoval sultána pred inváziou kresťanov a&nbsp;radil mu stiahnuť sa do bulharských hôr. Začiatkom decembra Sofijčania vítali Vladislava&nbsp;I. ako osloboditeľa. Sultán pochopil, že musí dať dohromady väčšiu armádu, ak nechce stratiť Balkán, ba i&nbsp;svoje sídlo Drinopol (dnešné Edirne). Podarilo sa mu križiakov zastaviť, ale snaha úplne zlikvidovať ich voje mu nevyš­la. Branković navrhol, aby zimu prečkali v&nbsp;srbských pevnostiach, no Vladislav i&nbsp;Ján Huňady túto ponuku odmietli a&nbsp;vrátili sa do Uhorska. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Murad mal záujem o&nbsp;mierové urovnanie vojny, keďže mal čo robiť so vzburou v&nbsp;Anatólii. Rozbehla sa séria rokovaní v&nbsp;Drinopole i&nbsp;v&nbsp;Segedíne, ktoré vyvrcholili v&nbsp;auguste 1444 podpisom mierovej zmluvy. Otázne je, či ju Vladislav bral vážne, keďže kardinálovi Giulianovi Cesarinimu, pápežskému legátovi v&nbsp;Budíne, sľúbil, že povedie nové protiturecké ťaženie. Ani sultán nezaháľal. Po potlačení povstania emira Ibrahima-beja v&nbsp;Anatólii mohol poslať väčšiu armádu na Balkán. Vladislav opäť počítal s&nbsp;podporou Poliakov, ktorým takisto vládol. Poľská šľachta sa však odmietla zúčastniť na ďalšej výprave, a&nbsp;hoci ich kráľ presviedčal, že to bol sultán, kto porušil čerstvú zmluvu, na pomoc mu prišlo iba asi dvetisíc poľských žoldnierov. Benátky síce dodržali sľub, že nepomôžu Turkom v&nbsp;preprave cez Bospor, čo však využil konkurenčný Janov, ktorý mal evidentný záujem o&nbsp;obchod s&nbsp;ríšou sultána Murada.

Leto sa takmer končilo, kým sa asi 15-tisíc jazdcov a&nbsp;dvetisíc vozov vydalo popri Dunaji. Dôvodom tohto smeru bol nezáujem Brankovića o&nbsp;nové ťaženie a&nbsp;zlý stav ciest v&nbsp;balkánskych horách, v&nbsp;ktorých by mali ťažké vozy problémy. Na pravý breh Dunaja sa preplavili pri meste Orşova a&nbsp;26. septembra dobyli Vidin. Postupne sa ku križiakom pridávali Bulhari, ale i&nbsp;litovskí, českí, ukrajinskí, nemeckí, srbskí, bosnianski a&nbsp;chorvátski žoldnieri a&nbsp;obrancovia kresťanskej viery. Pripojilo sa aj legendárne valašské knieža Vlad Dracul asi so štyrmi tisíckami mužov. Posilnené križiacke vojsko smerovalo na východ k&nbsp;Čiernemu moru. Za tri dni sa Vladislav zmocnil pevnosti Šumen, ale počas zastávky v&nbsp;Provadii sa dozvedel, že sultánovo vojsko prešlo cez Bospor a&nbsp;Dardanely a&nbsp;tiahne do Európy. Deviateho novembra 1444 sa Vladislavovo vojsko utáborilo na poliach neďaleko Varny. V&nbsp;rovnaký deň tam dorazila aj asi 120-tisícová armáda Murada II.

Na bojovej porade kardinál Cesarini navrhol rozdrviť Turkov pomocou vozovej hradby. Huňady chcel bitku riešiť prepadom s&nbsp;tým, že keď zničia nepriateľské krídla, porazia aj janičiarov v&nbsp;strede tureckej armády. Murad II. však rozostavil svoju armádu na výhodnejšom mieste, na ťažko dostupnej náhornej plošine, ktorú chránili strmé svahy a&nbsp;na juhu močiare okolo jazera Devnja (dnes jazero Varna). V&nbsp;noci sa obe armády pripravovali na boj. Križiaci vytvorili oblúk od jazera ku kopcu Planova. Huňady na ľavom krídle rozmiestnil päť vojsk asi so štyritisíc uhorskými a&nbsp;sedmohradskými bojovníkmi. Velil im jeho švagor Szilágyi. V&nbsp;strede bolo okolo 3 500 vojakov vrátane osobnej stráže Vladislava I. Chrbát im kryli Valasi. Pravé krídlo tvorilo päť bandérií, ktoré mali vlastných veliteľov vrátane kardinála Cesariniho. Huňady v&nbsp;tom videl slabý článok, preto dal za nimi postaviť vozovú hradbu s&nbsp;českými delostrelcami a&nbsp;lučištníkmi so skúsenosťami z&nbsp;husitských bojov. Hlavnými silami Osmanov bola jazda – spahiovia – a&nbsp;janičiarska pechota. Ľavé krídlo tvorilo okolo 30-tisíc anatólskych spahiov pod velením Karaja Bega. Zhromaždili sa na západnom svahu výšiny pri dedine Goljama Franga. Na pravom krídle v&nbsp;údolí stálo asi 10-tisíc mužov pod velením Dauda Pašu. Stred tvoril zoradený štvoruholník asi 10-tisíc janičiarov. Medzi nimi bol i&nbsp;sultán so svojou družinou. Osmanom sa tak dokonale podarilo zablokovať prípadný ústup kresťanov.

Osudná bitka sa rozhorela za brieždenia 10. novembra 1444. Turci zaútočili na pravé krídlo kresťanov. Bán Tallóc síce ich útok odrazil, ale zle posúdil pomer síl a&nbsp;rozhodol sa nepriateľa prenasledovať. Túto taktickú chybu Turci využili a&nbsp;kardinál Cesarini s&nbsp;hrôzou sledoval, ako ženú jeho vojakov do močiarov. Hneď ráno bolo pravé krídlo vojska Vladislava I. zničené. Uhorskej armáde sa s pomocou vojakov Vlada Draculu podarilo rozprášiť spahiov a&nbsp;vyplieniť turecký tábor, ale do problémov sa dostalo ľavé krídlo. Huňady sa ponáhľal švagrovi na pomoc. Zdalo sa, že bohyňa víťazstva sa priklonila na jeho stranu. Ale bolo to iba zdanie. Mladý kráľ možno z&nbsp;neskúsenosti, možno z&nbsp;nerozvážnosti, možno z&nbsp;túžby po sláve urobil osudnú chybu. Bezhlavo zaútočil asi s&nbsp;500&nbsp;mužmi na pevne zoskupených janičiarov. Prebil sa cez ich val, respektíve sami mu uvoľnili cestu, aby ho obkľúčili. Kráľ spadol zo splašeného koňa a&nbsp;janičiar Kodža Hazar mu odsekol hlavu. Nabodli ju na kopiju a&nbsp;vystavili na výšine, kde ju mohli vidieť obe armády. Nečudo, že v&nbsp;radoch križiakov vypukla panika. Naopak, Turci sa vrhli do útoku ešte s&nbsp;väčšou vervou a&nbsp;Huňady nemal inú možnosť, iba dať rozkaz na ústup. Križiaci stratili v&nbsp;bitke pri Varne viac ako 12-tisíc mužov. Straty víťazných Turkov boli väčšie, okolo 20-tisíc vojakov, takže ich kronikár si zapísal, že „sultán bol z&nbsp;víťazstva viac smutný ako šťastný a&nbsp;že by za takú cenu nechcel vyhrať ďalšiu bitku“. Unavení Turci už nemali silu prenasledovať nepriateľa, čo bolo šťastie pre ustupujúce Huňadyho voje.

Nielen Uhorsko, ale i&nbsp;Poľsko priš­lo Vladislavovou smrťou o&nbsp;kráľa, ktorému Bulhari dali prímeno Varnenčík a&nbsp;dodnes patrí do plejády ich bohatierov. Zatiaľ čo v&nbsp;Poľsku sa po trojročnom interregne ujal vlády jeho mladší brat Kazimír (jeho manželkou bola Alžbeta, najmladšia dcéra spomínanej kráľovnej Alžbety), uhorský trón sa uvoľnil pre Ladislava Pohrobka, ktorý mal však iba štyri roky a&nbsp;zomrel ako 17-ročný, teda skôr ako sa mohol skutočne ujať vlády. Víťazstvo pri Varne dalo Osmanom krídla a&nbsp;nasmerovali svoje výboje do východnej a&nbsp;strednej Európy. Krátko po bitke sa nielen v&nbsp;kronikách, ale aj v&nbsp;básňach šírili protichodné názory na činy a&nbsp;smrť kráľa Vladislava. Niektoré zdroje tvrdia, že sultán si kráľovu hlavu udržiaval ako trofej v&nbsp;amfore s&nbsp;medom. Keďže panovníkovo telo sa nenašlo, objavili sa aj tvrdenia, že sa dostal do otroctva, ba že sa mu podarilo z&nbsp;bojiska uniknúť do Španielska alebo Portugalska, kde si zvolil život mnícha pustovníka. V&nbsp;Poľsku dlho pretrvávala viera, že sa ich mladý kráľ predsa len vráti. Vychádzala z&nbsp;latinskej básne Ego Wladislaus, ktorá vyšla ako odkaz poddaným pred Kazimírovou korunováciou. Na druhej strane iná báseň Plantige me caeli, ktorú podľa najnovších výskumov napísal Mikołaj Petschacher, notár na dvore Fridricha III., potvrdzuje kráľovu smrť. V&nbsp;auguste 1935 odhalili vo Varne mauzóleum obetiam tejto bitky. Vladislavova hrobka v&nbsp;krakovskom Waweli je len symbolická a&nbsp;prázdna. Text: Jozef Sliacky

Neskúsený Varnenčík: Vládnuť začal ako14-ročný, v dvadsiatich mu Turci napichli hlavu na kopiju

Výber pre vás