Ladislav Švihran

Bol slušný človek. Odmalička. Bol dobrý syn. Salazarovci, ktorí bývali v jednom z najchudobnejších domov vo Vimieire, maličkej portugalskej dedine, mali štyri dcéry. A túžili po synovi. Dočkali sa ho 28. apríla 1889. Antonio de Oliveira vyrastal obklopený rodičovskou láskou. O to väčšou, že sa strachovali o zdravie chudorľavého, slabého chlapca. Syn sa im odplácal rovnakou láskou.

Antonio de Oliveira Salazar bol vynikajúci žiak. Už v prvých triedach učitelia zhodne konštatovali, že „z toho chlapca niečo bude“. Presvedčili rodičov, aby ho poslali do školy vo Viseu, hlavnom meste provincie. Žal úspechy. Ako desaťročný zložil prvú skúšku so skvelým prospechom, skôr a lepšie ako ostatní spolužiaci. Aj pri ďalších skúškach bol prvý. Učitelia ho vychvaľovali. Napospol ho hodnotili ako usilovné, pobožné a skromné dieťa.

„Celkovo sa Salazar javí ako dokonalý a čistý,“ povedal o ňom jeden z profesorov. „Je to študent ako každý iný, s tým rozdielom, že nezdvihne oči od knihy. Nikdy nevysloví zbytočnú vetu.“ Iný profesor, latinčinár, sa o ňom vyjadril: „Vždy vyrovnaný, fyzicky i morálne.“ Aj v seminári, kam neskôr postúpil, si ho veľmi cenili. „Správanie bezúhonné - hlboko náboženský citom i vzdelaním.“

Štúdium teológie skončil s vynikajúcimi výsledkami. Ocitol sa pred rozhodnutím, ako ďalej. Lákala ho sutana. No byť kňazom a utiahnuť sa do kláštora - to by znamenalo rozlúčiť sa s milovanými rodičmi a opustiť milý rodinný útulok vo Vimieire. Stal sa asistentom na vysokej škole a rok nato ho vymenovali za vedúceho katedry hospodárskych vied.

Rešpekt, úctu a slávu mu priniesli články uverejňované v katolíckych novinách. Písal v nich o potrebe všestrannej obrody národa. Na tú tému potom prednášal po celom Portugalsku. Ako sa z človeka takých kvalít mohol stať krutý fašistický diktátor?

Portugalsko po prvej svetovej vojne, na ktorej sa zúčastnilo po boku Veľkej Británie a Francúzska, sa zmietalo v ustavičných krízach. Demokracia v krajine ešte nemala pevné základy - republiku vyhlásili v roku 1910 - a vláda bola slabá. Neuspela. Zhodili ju vojaci a nastolili fašistickú diktatúru. Ani tá neuspela. Katastrofálna hospodárska situácia sa ešte zhoršovala.

Maršal Gomez de Costa, ktorý zvrhol parlament, sa obrátil na Salazara, aby vstúpil do vlády. Nemohol by vari tento pobožný muž zachrániť krajinu? Vyznáva predsa názor, že vláda musí byť silná. Je síce ešte mladý, no už je známy politik. A dôveryhodný. Nepridáva sa k nijakej politickej strane, k nijakej skupine. Má čistý štít. Je to takmer svätec.

Salazar po porade s matkou prijíma ponuku. Áno, pokúsi sa vyviesť krajinu z katastrofálnej finančnej situácie. Lenže kladie si podmienky. Môže mu pán maršal zaručiť právo určovať maximálny rozpočet každého ministerstva? Aj právo veta ku každému zvýšeniu výdavkov? Aj právo skúmať spolu s ostatnými inštitúciami zákony a nariadenia o znížení výdavkov a rozdeľovaní príjmov? „Žiadate odo mňa nemožné,“ vyhlási maršal Gomez de Costa. „Tak potom skladám funkciu,“ povie Salazar.

Nasledovali ešte dva roky zmätkov, nepokojov, krízy. Vláda v krajine bola vratká, vystavená straníckym intrigám, bojom klanov, na najvyšších miestach sa rozmohla korupcia. Salazara povolajú na funkciu ministra financií. Píše sa 27. apríl 1928. Fašistická diktatúra, silní muži, vojaci, generáli si neporadili. Poradí si civil, ktorý navyše nie je strhujúci rečník, ktorý by ovládal masy, verejnosti sa vyhýba, ba je plachý?

Neobyčajne inteligentný a neobyčajne schopný Antonio de Oliveira Salazar bol systematický, dôsledný, precízny, neúnavný, húževnatý. Vláde zakrátko pritiahne opraty. Prísne kontroluje štátne príjmy a výdavky, usmerňuje ich. Za dva roky stabilizuje menu, zbaví sa verejného dlhu. To bol prenikavý úspech. Pokladali ho priam za zázrak.

Salazar potom prikročil k rozsiahlym verejným prácam, čím oživil národné hospodárstvo. Staval cesty, železničné trate, nemocnice, elektrické a telefónne vedenia, rozširoval prístavy. Pustil sa do nekompromisného boja proti plytvaniu a korupcii vo verejnej správe i v súkromných podnikoch. Zreorganizoval správu a politické vzťahy v krajine. Poverili ho funkciou ministra kolónií, vydal Koloniálnu chartu a urobil poriadky i tam.

Aj národu pritiahol opraty. Pevne. Dal zatknúť demokratickú opozíciu, založil vládnu stranu Národný zväz - stal sa jej predsedom -, postaral sa o zrod mládežníckej organizácie (na spôsob Hitlerjugendu), posilnil postavenie polície. Salazar zastavil sériu štátnych prevratov, upokojil rozbúrenú hladinu v krajine, zdisciplinoval národ, zaviedol nové poriadky. Zrodil sa Estado Novo, čiže Nový štát.

V roku 1936 sa v Španielsku rozpútala občianska vojna. Salazar sa poponáhľal s pomocou Francovi. Ešte pred Hitlerom. Pomáhal výdatne. Poslal do Španielska „légiu dobrovoľníkov spôsobilých bojovať myšlienkami i mečom“. Vyhlásil: „Sme svedkami boja civilizácií. Životaschopnosť národov sa dnes meria množstvom energie, ktorou prispievajú k tomuto gigantickému boju. Je to pravda bijúca do očí.“ Bez Salazarovej pomoci by bolo Francovo dobrodružstvo stroskotalo.

Portugalské a španielske spojenectvo pokračovalo aj v nasledujúcich rokoch. „Oba bratské národy“ vzájomne konzultovali hlavné rozhodnutia. Ba podpísali i Iberijský pakt, ktorého úlohou bolo koordinovať zahraničnú politiku. Salazar sympatizoval aj s inými fašistickými pohlavármi. Osobitne s Mussolinim. Uznával Hitlerovu veľkosť. Napriek tomu - nedovolil zatiahnuť Portugalsko do 2. svetovej vojny po jeho boku. Ani po boku iných - hoci prejavoval obdiv voči britskému ľudu.

Začiatkom roka 1962 prepukla národnooslobodzovacia vojna v Angole. Dobre vyzbrojené skupiny Afričanov nečakane prepadli vojenské a civilné väznice a kasárne v hlavnom meste Luanda. Na druhý deň sa stovky mladých belochov s výkrikmi Mata todos! (Pobite ich všetkých!) vrhli na černošské štvrte. Rozhoreli sa prudké boje. Za niekoľko dní nacionalisti ovládli celý sever portugalskej kolónie. Salazar určite cúvne, tvrdili znalci medzinárodnej politiky. Zmýlili sa. Salazar poslal do Angoly vyše dvadsaťtisíc vojakov. O niekoľko dní odpor ochabol. Salazar vládol pevnou rukou nielen doma, ale i za hranicami.

Nebol krikľúň, fanfarón, ktorý sa predvádza. Nepodliehal citom, náladám. Nepoužíval dramatické obraty, zaklínadlá. Vážil každé slovo. Nemenil svoje názory. Až do konca života ich nemenil. Masám rečnil zriedkavo. A vždy krátko. Stýkať sa s ľudmi na verejnosti mu bolo odporné. Bol to mlčanlivý, tichý diktátor. Nikdy nezvolával schôdzky vlády, ministrov prijímal radšej jednotlivo, jedného po druhom. Najradšej všetko vybavoval písomne, pokyny i príkazy. Vlastnou rukou písal poznámky na všetky texty, rozhodnutia a správy, ktoré mu predkladali.

Nikdy nezúril, ba ani nezvyšoval hlas. Držal sa hesla - Zachovaj trpezlivosť! Jeho hnev, podobne ako smiech, bol skrytý kdesi v jeho vnútri. Iba zriedkavo sa prejavil. Vtedy sa mu pery zúžili a zbledli, obočie sa zvraštilo, v očiach sa mu mihol záblesk. Zbledli mu i prsty zvierajúce operadlo kresla. Bol to skromný, utiahnutý diktátor. Takmer nikdy sa neobjavil na oficiálnej slávnosti. Obedoval sám. A zvyčajne len veľmi narýchlo. Podobne aj večeral. Vo vládnej rezidencii mal kanceláriu, kde nebol nijaký prepych.

Bol to však diktátor. Tých, ktorí nesúhlasili s vládnou ideológiou, s vládnou politikou, prinútili. Ako v každej diktatúre. Donucovacie orgány boli v Portugalsku rozsiahle. Takmer s neobmedzenou právomocou. Za jeho vlády polícia ovládala celú krajinu. Mala právo prehľadávať byty, zatknúť kohokoľvek a väzniť celé mesiace. Vytvorila donášačský systém a rozvíjala ho desaťročia. Chorobne precízny muž všetko udržiaval v presne vymedzených hraniciach. Udržiaval pokoj, ale bol to pokoj cintorína.

Netypický, tichý diktátor: Salazar udržiaval pokoj a vládol pevnou rukou

Výber pre vás