Ladislav Švihran

Každá spoločnosť sa bráni proti tým, ktorí porušujú zákon a&nbsp;dopúšťajú sa zločinu. Ak trest nepomáha, ak sa páchateľ dopúšťa ťažkých zločinov a&nbsp;ak niet nádeje na jeho nápravu, musí sa svojho poslania ujať kat. Tak to bolo odpradávna. V&nbsp;rakúsko-uhorskej monarchii si takúto úlohu dlhé roky plnil Leopold Wohlschläger. Potom aj v&nbsp;Československu.

Narodil sa v&nbsp;roku 1855 v&nbsp;Osijeku v&nbsp;Chorvátsku. Jeho otec bol krčmár a&nbsp;zomrel za nejasných okolností. Pravdepodobne ho zavraždili. Leopold mal vtedy šesť rokov. Matka sa znova vydala za Jána Pipergera zo Záhrebu, ktorý pochádzal z&nbsp;15 detí. Bol síce vyučený čalúnnik, ale ako 27-ročný sa preorientoval a&nbsp;venoval sa rodinnému povolaniu - stal sa katom v&nbsp;Záhrebe. Jeho otec bol kat v&nbsp;Štajerskom Hradci, starší brat v&nbsp;Osijeku. Keďže kat vo Viedni umrel, Ján Piperger sa uchádzal o&nbsp;uvoľnené miesto.

Nevyhoveli mu, ale poslali ho do Prahy.Leopold Wohlschläger sa remeslu priúčal už ako pätnásťročný. Pomáhal otčimovi pri poprave Jána Janečka, vodcu cigánskej bandy, ktorá takmer v&nbsp;celých západných Čechách lúpila a&nbsp;vraždila. Verejná poprava sa konala v&nbsp;Plzni a&nbsp;tisícky zvedavcov sa prišli pozrieť, ako umiera chladnokrvný vrah. Deň predtým bol síce ešte veselý a&nbsp;hral karty s&nbsp;dozorcom, ale keď ho viedli na šibenicu, správal sa, ako zaznamenali noviny - „veľmi skrúšene a&nbsp;modlil sa stále“. A&nbsp;ešte napísali: „Tvár jeho bola smrteľnou úzkosťou sinalá.“

Pri poprave sa Leopoldovi Wohlschlägerovi ušlo niekoľko povinností. Deň predtým musel pomáhať pri stavbe šibenice a&nbsp;upravovať miesto okolo nej. Pri poprave ťahal spolu s&nbsp;ďalšími povraz s&nbsp;telom. Večer zvesili telo a&nbsp;pochovali do hrobu, ktorý vykopali neďaleko. V&nbsp;noci ešte raz prišli s&nbsp;otčimom a&nbsp;ďalšími pomocníkmi k&nbsp;hrobu, na príkaz vrchnosti mŕtve telo vykopali a&nbsp;pochovali na neznáme miesto. Aby sa príslušníci jeho bandy k&nbsp;nemu nemohli dostať.

Piperger bol výkonný kat. Za 23 rokov svojej činnosti údajne popravil 50 zločincov. Napriek tomu to bol veselý muž. Pred každou popravou podal odsúdencovi ruku a&nbsp;skonštatoval: „Som naozaj rád, že vás poznávam. Škoda, že naša známosť nepotrvá dlho.“ Piperger mal rád svoju rodinu i&nbsp;spoločnosť a&nbsp;často cho­dieval na pivo, kde zabával spoločnosť. Stačil na funkciu kata, a&nbsp;tak nevlastného syna Leopolda dal vyučiť za zlatníka.

Zostal ním aj po tom, keď sa roku 1888, po otčimovej smrti, stal zároveň katom. Po Pipergerovej smrti vypukol záujem o&nbsp;miesto pražského kata. Prihlásilo sa 28 uchádzačov. Bol medzi nimi mäsiar, vojak, niekoľko skrachovaných študentov medicíny. Prečo taký veľký záujem? Bolo to výnosné povolanie. Katovi prislúchal ročný plat 800 zlatých a&nbsp;za každú popravu dostával 25 zlatých. Vybrali si 33-ročného Leopolda Wohlschlägera. Iste preto, lebo príležitostne už predtým pomáhal otčimovi. Pražský trestný súd ho vymenoval do funkcie 24. júna 1888.

Wohlschläger neznášal pohľad na krv, ale trest smrti nezavrhoval. V&nbsp;pamätiach, ktoré napísal krátko pred smrťou, uvádza, že „pokým existujú ľudia, ktorí pre svoj prospech blížneho svojho bez rozpakov zabijú, nemôže pre nich existovať nijaká milosť, nijaká falošná humanita, ale len odplata“. Wohlschläger, na rozdiel od svojho otčima, nebol spoločenský a&nbsp;neobľuboval posedenia v&nbsp;krčme. Bol vľúdny a&nbsp;ostýchavý. Neponáhľal sa ani so ženbou. Oženil sa až ako 40-ročný a&nbsp;bol otcom troch dcér a&nbsp;syna. Bol hlboko nábožensky založený.

Za trojnásobnú lúpežnú vraždu si ju vyslúžil Jozef Wagner. Keď ho v&nbsp;Budějoviciach odsúdili na smrť, smial sa a&nbsp;prisahal, že ho na šibenicu nedostanú. Nadával kňazovi, keď prišiel za ním do cely. No v&nbsp;predvečer popravy sa v&nbsp;ňom čosi nečakane zlomilo. Padol na kolená, ku všetkému sa priznal a&nbsp;prosil o&nbsp;odpustenie. Pred dozorcom sa odrazu akoby ocitlo ustrašené a&nbsp;nevinné dieťa.

Na druhý deň ho Wohlschläger znova videl spupného. Kráčal zamračený k&nbsp;šibenici, uprene pozeral na kríž, ktorý pred ním niesol kňaz. Zastal pod šibenicou a&nbsp;rozhliadol sa pomaly okolo seba. Potom prišla smrť. Jozef Prokop, ďalší odsúdený na smrť, bol deň pred popravou veselý. Užil si dobrého jedla, piva a&nbsp;cigariet. Žartoval, že „zajtra o&nbsp;takomto čase ma zuby už nebudú bolieť“. Spomínal, že mu jeho babička prorokovala, že raz na šibenici skončí, ale on sa jej vysmial. Pred popravou bol pokojný, kráčal pevným krokom a&nbsp;pod šibenicou ešte zvolal: „Zbohom, moji drahí!“

Dňa 11. októbra 1895 vykonal Wohlschläger popravu na Karlovom námestí v&nbsp;Prahe. Odsúdeným na smrť bol 22-ročný baník Antonín Hofmann. Bol to uvedomelý Čech a&nbsp;neznášal hutníckeho inšpektora Karola Rejta, Nemca, ktorý často nadával českým baníkom a&nbsp;urážal ich. Keď z&nbsp;práce vyhodili otca, Antonín si kúpil revolver, vošiel do kancelárie a&nbsp;zastrelil Rejta, ale aj úradníka Kajetána Čermáka, ktorý s&nbsp;ním sympatizoval. Po vražde zostal v&nbsp;kancelárii a&nbsp;počkal na policajtov. Hofmannova poprava vyvolala veľké pobúrenie. Wohlschläger a&nbsp;jeho sprievod sa sotva dostali do súdnej budovy. Hofmann pod šibenicou zvolal: „Zabite cisára! Smrť cisárovi!“ Bola to za celé obdobie činnosti Leopolda Wohlschlägera jediná poprava pre politické a&nbsp;národnostné presvedčenie.

V&nbsp;roku 1897 popravoval Wohlschläger v&nbsp;Liberci Jozefa Köglera, bývalého príslušníka francúzskej cudzineckej légie. Bol to sedemnásobný vrah a&nbsp;lupič. Dlho unikal spravodlivosti. Na súde si robil posmech, vtipkoval, srdečne sa smial a&nbsp;skôr pripomínal herca na javisku. Rovnako sa správal po vynesení rozsudku i&nbsp;počas čakania na smrť. Jeho poprava vzbudila nesmierny záujem. Nesklamal početné obecenstvo. Už predtým, ako ho odviedli na popravisko, nedočkavo vyhlásil: „Ach, to sa teším, naozaj sa teším!“

K&nbsp;popravisku vykročil so širokým úsmevom, akoby sa chystal na nejaké športové zápolenie. Kňaz modliaci sa pri ňom vyzeral pochmúrne. Noviny zaznamenali, že tento urastený, pekný a&nbsp;inteligentný muž určite svoju veselosť nepredstieral. Nebol bledý ani kŕčovitý. Pred davom vykrikoval: „Vy si myslíte, že toto tu je nejaký trest pre mňa? Čo vám to napadá? To je pre mňa vykúpenie.“ Potom sa obrátil ku katovi a&nbsp;zvolal: „Veľmi ma teší, pán Wohlschläger, rýchlo konajte, aby to dlho netrvalo.“

Wohlschläger neskôr spomínal, že pri poprave mal čo robiť, aby sa nezačal smiať, keď hľadel na veselého muža, povzneseného nad vlastnou smrťou. Schoval si dokonca i&nbsp;Köglerovu fotografiu a&nbsp;často spomínal na stretnutie s&nbsp;ním. Kögler tesne pred popravou, po prečítaní rozsudku zvolal: „Ďakujem vám, som rád, že sa to so mnou končí!“ A&nbsp;keď ho na povraze ťahali, ešte reagoval slovami: „Zbohom, páni! Nech žije cisár František Jozef!“

Volal sa Martin Lencián a&nbsp;od detstva sa dopúšťal trestných činov. Nezvládnuteľný bol už v&nbsp;druhom ročníku základnej školy, vyhýbal sa jej, túlal sa, kradol. Ocitol sa v&nbsp;polepšovni a&nbsp;odtiaľ ho vypustili až ako 18-ročného. Za svojho krátkeho života - popravili ho ako 26-ročného - spáchal desať vrážd a&nbsp;dopustil sa vyše sto ťažkých zločinov. Za noc dokázal vykonať až osem krádeží a&nbsp;vlámaní. Vždy bol ozbrojený.&nbsp;

Keď ho povolali do armády, niekoľko ráz dezertoval. Na úteku z&nbsp;kasární a&nbsp;neskôr aj z&nbsp;nemocnice postrelil alebo zavraždil niekoľkých strážnikov. Na úteku desať dní pred popravou zavraždil strážnika. Nepodarilo sa mu však utiecť, pretože väznica bola dobre zabezpečená. Špecializoval sa na vylamovanie trezorov, ale aj tam používal brutálne násilie. Pracoval hasákom a&nbsp;trezory doslova rozpáral.

Tohto bezcitného zločinca, ktorého nazývali Postrach Moravy a&nbsp;o&nbsp;jeho zločinoch často písali v&nbsp;novinách, však mnoho žien obdivovalo. Fešák v&nbsp;klobúku sa im páčil. Keď ho popravili, jeho hrob neoznačili, aby sa nestal vyhľadávaným miestom pre jeho ctiteľky.

Jeho popravu vykonal Wohlschläger a&nbsp;stalo sa tak 3. októbra 1927 na dvore divízneho súdu v&nbsp;Olomouci. Bola to jeho posledná poprava. Dovedna ich bolo 24, z&nbsp;toho 5 vykonal ako štátny kat za Československej republiky. O&nbsp;desať rokov nastali časy, keď diktátorské režimy posielali pred katov stovky, tisícky zväčša nevinných ľudí.&nbsp; Československé súdy síce odsúdili na smrť viacerých zločincov, ale prezident Tomáš G. Masaryk ich zväčša omilostil. Lenciána nie. Wohlschläger odišiel do penzie ako 72-ročný. Dôchodok si veľmi neužil - umrel približne o&nbsp;dva roky.

Rakúsko-uhorský kat: Popravil 50 ľudí, napriek tomu to bol veselý muž

Výber pre vás