Dušan Valent

Uznávaný historik novoveku Harold W. V. Temperley dokonca hovorí o „historickom bode zlomu“. Pozornosť širšej verejnosti však konflikt typicky púta len pre svoj názov. Iný slávny historik Thomas Carlyle ho totiž nazval „vojnou o Jenkinsovo ucho“.

Carlyle výraz spomenul v&nbsp;knihe História Fridricha II. Pruského (1858). Uviedol ho v&nbsp;jednom z&nbsp;21 hrubých zväzkov tohto monumentálneho diela - aj to iba na jedinej stránke, maličkým písmom a&nbsp;v&nbsp;nenápadnej poznámke. Napriek tomu sa „vojna o&nbsp;Jenkinsovo ucho“ ujala a&nbsp;dnes, takmer po dvesto rokoch, zostáva oficiálnym názvom konfliktu.

Začiatkom 18. storočia zápasili dve koloniálne ríše - britská a&nbsp;španielska - o&nbsp;ekonomickú nadvládu nad Severnou a&nbsp;Južnou Amerikou. Napätie medzi veľmocami trvalo viac ako storočie a&nbsp;opakovane viedlo k&nbsp;vzplanutiu vojnových vášní. Len medzi rokmi 1650 až 1730 sa medzi nimi odohralo päť väčších či menších vojnových konfliktov. Vojna o&nbsp;Jenkinsovo ucho sa považuje za ich vyústenie a&nbsp;zároveň zavŕšenie.

„Táto vojna, ktorú neskoršie generácie posmešne nazývajú vojnou o&nbsp;Jenkinsovo ucho, bola, ak ju pozorne preskúmame, celkom nevyhnutná,“ napísal o&nbsp;nej Thomas Carlyle. „Zároveň to bola vojna, ktorá navonok pôsobila tak hlúpo, ako to len bolo možné.“ Podľa britského historika v&nbsp;nej okrem iného viac zabíjali choroby ako guľky, pričom nezdary a&nbsp;fatálne nadhodnotenia vlastných síl boli na britskej strane prakticky na dennom poriadku. „Táto vojna sa začala, prebiehala a&nbsp;bola ukončená ľuďmi, ktorí pôsobili, že konajú v&nbsp;stave námesačnosti,“ konštatuje bádateľ. Boje síce trvali len štyri roky, ale viedli k&nbsp;smrti 30- až 40-tisíc ľudí (odhady sa rôznia). Veľká väčšina obetí náležala britskej strane. Tá podľa niektorých odhadov prišla o&nbsp;šesťnásobne viac vojakov alebo námorníkov a&nbsp;štvornásobne viac lodí ako jej španielski protivníci.

„V&nbsp;neposlednom rade,“ pokračuje Carlyle, „kráľa a&nbsp;britský parlament, od ktorých by sme čakali, že budú mať viac rozumu, do tejto vojny dotlačilo verejné pobúrenie.“ Zdrojom pobúrenia bolo, ako ste možno správne uhádli, odrezané ucho.

Pôdu pre vojnu o&nbsp;Jenkinsovo ucho pripravila vojna o&nbsp;španielske dedičstvo (1701 - 1714), po ktorej Britské impérium získalo 30-ročné právo dovážať do španielskych kolónií v&nbsp;Novom svete neobmedzený počet afrických otrokov a&nbsp;500 ton tovaru ročne. Španielske kolónie boli pre oficiálny britský obchod inak úplne uzavreté. Keďže obchod s&nbsp;otrokmi predstavoval v&nbsp;18. storočí obzvlášť lukratívny zdroj príjmov, nová výsada Britov sa stala tŕňom v&nbsp;oku španielskych obchodníkov.

Španieli si navyše veľmi rýchlo všimli, že dohoda okrem oficiálneho obchodu otvorila brány aj britským pašerákom. V&nbsp;roku 1729 si tak vynútili právo vykonávať inšpekcie britských lodí, aby dokázali kontrolovať dodržovanie dohodnutých podmienok. K&nbsp;svojim britským partnerom však nepristupovali práve v&nbsp;rukavičkách. Práve naopak. Hľadanie podvodníkov sa rýchlo zmenilo na to najhrubšie šikanovanie.

Presuňme sa do roku 1731. Len dva roky predtým sa skončila ďalšia, tentoraz menšia britsko-španielska vojna. Pozostávala v&nbsp;podstate z&nbsp;dvoch vojenských potýčok, a&nbsp;to z&nbsp;neúspešného britského pokusu o&nbsp;blokádu španielskeho prístavu Portobelo na Panamskej šiji a&nbsp;z&nbsp;rovnako neúspešného španielskeho pokusu dobyť Gibraltár. Situáciu v&nbsp;Karibiku ani celkové vzťahy medzi impériami táto vojna nezmenila.

Ráno 9. apríla 1731 sa britská obchodná loď Rebecca pod velením drsného, výbušného Walesana Roberta Jenkinsa plavila v&nbsp;nebezpečných vodách neďaleko kubánskej Havany. Na palube niesla náklad cukru. Keď Jenkins vo svojom ďalekohľade uvidel španielsku pobrežnú stráž, od strachu zalapal po dychu. Nebol žiaden zbabelec. Ale tak ako iní britskí námorníci, v&nbsp;posledných mesiacoch počul množstvo príhod o&nbsp;mimoriadne krutom zaobchádzaní španielskych lodných inšpekcií. Tie sa správali viac na spôsob španielskej inkvizície či pirátov než obchodných kontrolórov.

Z&nbsp;historických svedectiev vyplýva, že španielske pobrežné hliadky nielenže dôsledne prehľadali, ale prakticky vydrancovali až vybielili desiatky britských obchodných lodí. Posádky surovo zmlátili alebo väznili a&nbsp;kapitánov nezriedka niekoľko dní mučili. Drvili alebo pálili im prsty, inokedy im odsekli dlane či chodidlá, prípadne im lámali ruky a&nbsp;nohy. Niektorí britskí kapitáni dokonca zostali po španielskom „vypočúvaní“ doživotne pripútaní na lôžko.

<div class="snippet-cb snippet-widget snippet-articles snippet" contenteditable="false">
 <div class="icon">
 &nbsp;
 </div>
 <div class="inner" data-article-tag="&nbsp;" data-article-id="34f509eb-b2ae-4b85-acdf-6a149ccc6c04">
 &nbsp;
 
 Stratená bomba: Roztržitý fyzik vyvolal jednu z najväčších tajných afér v dejinách USA
 </div>
 <div class="icons">
 &nbsp;
 &nbsp;
 &nbsp;
 </div>
 </div>

Skupina Španielov, ktorá sa nalodila na Rebeccu, pôsobila tak „civilizovane“, že ju Jenkins neskôr označil za „hordu“. Viedol ju Juan de León Fandiño a&nbsp;prikázal dôsledne prekutrať každú truhlicu a&nbsp;skriňu na palube. Zatiaľ čo sa Jenkins a&nbsp;jeho posádka bezmocne prizerali, Španieli niekoľko hodín lámali, vypačovali, rozbíjali a&nbsp;rozhadzovali všetko, čo sa im dostalo do rúk.

Nenašli nič. Vôbec nič. A&nbsp;to mohlo podľa Španielov znamenať len jediné: Briti kontraband veľmi dobre ukryli! A&nbsp;tak obrátili pozornosť na posádku. Konkrétne na lodného stewarda. „Kde ste skryli pašovaný tovar?“ zručal naň­ho Fandiño, mlátiac hlava-nehlava. Ale bolo jedno, ako silno mladíka bil a&nbsp;koľko jeho krvi prelial, steward o&nbsp;žiadnej skrýši nevedel. Lebo neexistovala.

Niektorí neskorší historici uvažovali, že Jenkins možno naozaj pašoval nejaký tovar, pretože podľa ich mienky bol v tomto období „pašerákom každý kapitán obchodnej lode“. Robert Gaudini, historik a&nbsp;autor nedávno vydanej knihy Vojna o&nbsp;Jenkinsovo ucho: Zabudnutý boj o&nbsp;Severnú a&nbsp;Južnú Ameriku, však nesúhlasí. „Španieli napriek enormnej snahe nenašli žiadne dôkazy pašovaného tovaru,“ pripomína odborník. „Samotný kapitán lode Jenkins mal dobrú povesť a&nbsp;zdá sa, že bol čestným obchodným kapitánom, ktorému jeho zamestnávatelia úplne verili, takže s&nbsp;veľkou pravdepodobnosťou sa na palube Rebeccy skutočne nenachádzalo nič iné ako náklad jamajského cukru.“

Napriek stewardovmu mlčaniu zostával Juan de León Fandiño neoblomne presvedčený, že pašovaný náklad sa na lodi určite skrýva. A&nbsp;tak sa upriamil na kapitána Jenkinsa. Skrvaveného, takmer bezvládneho stewarda mu priviazal o&nbsp;nohy, okolo hrdla mu uviazal povraz a&nbsp;jeho druhý koniec prehodil cez rahno. „Ťahajte!“ rozkázal svojej „horde“. A&nbsp;Španieli Walesana za hrdlo vytiahli do výšky.

Na Jenkinsovo veľké šťastie steward, priviazaný o&nbsp;jeho nohy, hneď vykĺzol. Fandiño napriek tomu nechal kapitána visieť takmer do bodu obesenia. „Pašerák, prezraď, kde máš kontraband!“ búšil do polomŕtveho kapitána Španiel, keď ho dal zvesiť. Keď Jenkins popadol dych, odvetil: „Môžete ma umučiť aj na smrť, ale žiaden kontraband nemám a&nbsp;inú odpoveď vám nedokážem dať.“

Fandiño, mýliac si nevinnosť s&nbsp;tvrdohlavosťou, dal procedúru zopakovať. Bezvýsledne. Následne sa začal vyhrážať, že loď spáli do tla aj s&nbsp;jej posádkou. Napokon, anglickí protestanti boli aj tak len „vzdorovití heretici“, takže si „nič iné ako plamene ani nezaslúžili“. Ale ani hrozba upálenia zaživa Jenkinsa nezlomila. Veliteľ pobrežnej stráže ho teda zveril svojmu zástupcovi, poručíkovi Dorceovi. Tomu chýbala fantázia. Kapitána len okradol a&nbsp;potom ho dal zavesiť ešte raz - podľa svedectiev posádky ho zložil okamih predtým, než kapitán definitívne vypustil dušu.

Po krátkom oddychu vzal opraty do rúk opäť Fandiño. Vytiahol nabitú pištoľ, namieril ju na Walesanovu hlavu a&nbsp;zvolal: „Priznaj sa alebo zomri!“ Ale kapitán ani teraz neprehovoril. Španiel tak schytil kapitánovo ľavé ucho, aby ho jeden z&nbsp;jeho pomocníkov loveckým nožom odrezal a&nbsp;hodil na zem. Fandiño ešte uvažoval, že kapitána oskalpuje, napokon však údajne zavážilo, že Walesan bol príliš nakrátko ostrihaný. A&nbsp;tak Fandiño len nakázal svojim mužom, aby zmlátili posádku a&nbsp;vzali z&nbsp;lode všetko, čo k&nbsp;nej nebolo pripevnené. Vrátane oblečenia, ktoré mali Briti v&nbsp;tej chvíli na sebe. Keď Španieli vybielenú Rebeccu opustili, jej nahá, zakrvavená posádka bezvládne ležala na palube.

Rebecca sa napokon s&nbsp;pomocou iných britských lodí bezpečne doplavila do Londýna. Kapitán síce nepriviezol očakávaný tovar, v&nbsp;podpalubí však skrýval čosi iné: svoje ucho, zakonzervované v&nbsp;soli alebo rume. Krátko po návrate do Británie si vydupal audienciu u&nbsp;kráľa Juraja II., aby mu vyrozprával svedectvo z&nbsp;incidentu. Predviedol aj svoj odrezaný, v&nbsp;sklenenej nádobe zakonzervovaný orgán.

Na kráľa urobil dojem. No ak Jenkins dúfal, že jeho veličenstvo zariadi od španielskej strany kompenzáciu za ujmu utŕženú v&nbsp;kubánskych vodách, hlboko sa mýlil. Výsledkom audiencie bolo len niekoľko ostrých slov v&nbsp;diplomatickej korešpondencii. Britská strana „vyjadrila znepokojenie“ a&nbsp;hotovo. Pre predsedu britskej vlády Roberta Walpola bolo totiž podľa Roberta Gaudiho „čokoľvek lepšie ako vojna so Španielskom“. Incident následne na niekoľko rokov zapadol prachom.

Sťažnosti britských posádok sa však hromadili a&nbsp;hrôzostrašné príhody z&nbsp;ich konfliktov so španielskou pobrežnou stranou prenikali do čoraz širších vrstiev britskej spoločnosti. Rastúcu nespokojnosť verejnosti sa rozhodla v&nbsp;roku 1738 eskalovať a&nbsp;využiť britská opozícia a&nbsp;obchodná Spoločnosť južných morí. Poslúžil im na to práve kapitán Jenkins.

Kapitán vystúpil v&nbsp;dolnej snemovni britského parlamentu, aby poslancom opísal svoj starý zážitok, ako dôkaz údajne vytasil aj zakonzervované odrezané ucho. Kým opozícia dúfala, že vyvolá dostatočné verejné pobúrenie, aby sa dostala k&nbsp;moci, Spoločnosť južných morí dúfala, že prinesie zámienku na vojnu so Španielskom, prostredníctvom ktorej vylepší svoje obchodné možnosti a&nbsp;zvýši zisky v&nbsp;Karibiku. Uspeli. Incident pomocou médií napokon skutočne vyvolal očakávané vášne. Briti najprv zrušili právo Španielov na inšpekcie ich lodí. A&nbsp;predseda vlády Robert Wal­pole napokon podľahol tlaku verejnosti a&nbsp;vyhlásil Španielom vojnu.

Za najvýznamnejší, ale aj ojedinelý úspech Britov počas vojny o&nbsp;Jenkinsovo ucho sa považuje obsadenie významného španielskeho prístavu Portobelo v&nbsp;Paname. Briti počas okupácie zlikvidovali jeho vojenskú aj obchodnú infraštruktúru, z&nbsp;čoho sa prístav už nikdy nespamätal. Okrem toho sa neúspešne pokúsili o&nbsp;útok na Floridu a&nbsp;utŕžili hanebnú porážku pri pokuse obsadiť Cartagenu na severe dnešnej Kolumbie, po ktorej padla vláda Roberta Walpola.

Briti taktiež vyslali početnú flotilu, aby zaútočila na Acapulco na pacifickom pobreží. Jej námorníkov sužovali choroby, a&nbsp;tak sa napokon zmohli len na to, aby vyplienili jedno malé mesto na pobreží Čile a&nbsp;na druhý pokus zajali manilskú galeónu. Späť do Británie dorazila flotila až po nedobrovoľnom oboplávaní sveta. Výpravu neprežilo obrovské množstvo jej námorníkov.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/historia/vojna-jenkinsovo-ucho-bizarna-zamienka-viedla-jednemu-najvyznamnejsich-konfliktov" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Koniec bojov vojny o&nbsp;Jenkinsovo ucho priniesol rok 1742, keď sa v&nbsp;Európe naplno rozhorela vojna o&nbsp;rakúske dedičstvo, do ktorej sa postupne zapojili všetky veľmoci. Po jej ukončení v&nbsp;roku 1748 sa Briti vzdali svojich obchodných ambícií v&nbsp;Karibiku. A&nbsp;potom, ako sa v&nbsp;roku 1750 Španielsko cítilo ohrozené silnejúcim Francúzskom, sa výrazne zlepšili španielsko-britské vzťahy. Na dávne roztržky aj ucho kapitána Jenkinsa si okrem historikov už nik nespomenul.

Vojna o Jenkinsovo ucho: Bizarná zámienka viedla k jednému z najvýznamnejších konfliktov

Výber pre vás

Vojna o Jenkinsovo ucho: Bizarná zámienka viedla k jednému z najvýznamnejších konfliktov

Súvisiace články

Umelá inteligencia pomáha pri chudnutí: Ako sa vyhnúť obávanému jojo efektu

Záhorie pred 20-tisíc rokmi: Namiesto zasnežených plání vznikali púštne duny

Na Zemi sme mali veľhory, ktoré boli štyrikrát väčšie ako Himaláje. Spôsobili poriadny rozruch

Neľútostná pomsta svätice: Vypálila mesto, nepriateľov pochovala zaživa, roztrhala telo princa

Vedci zostali v nemom úžase, nová kozmická matematika: 1 + 1 = 3!

Výber pre vás