Ladislav Švihran

&nbsp;„Mal som trinásť a&nbsp;išiel som od babičky zo Žižkova. Pri hlavnej stanici, vtedy sa volala Františka Jozefa, som stretol dlhý sprievod. Kričalo sa - ‚Nazdááár!‘ a&nbsp;niesla sa štandarda s&nbsp;nápisom Tristo rokov sme trpeli. Oslavovalo sa to.“ Pohľad trinásťročného chlapca pripomína nedeľný výlet. Dejiny však potvrdzujú, že vydobyť si slobodu a&nbsp;nezávislosť si vyžadovalo dlhé a&nbsp;úmorné úsilie spojené s&nbsp;mnohými obeťami.

Vtedy národy ešte nevedeli, že idú na jatky. Zatiaľ sa len živili vzájomnou nenávisťou. O&nbsp;jej zrod sa zaslúžil železný kancelár Otto Bismarck. Vyznával názor, že „slabí sú stvorení na to, aby boli pohltení mocnými“. To aj robil. Švajčiarsky diplomat O. Lippold zaznamenal: „Celá atmosféra v&nbsp;Nemecku bola už v&nbsp;roku 1909 presýtená povesťami o&nbsp;vojne, obavami z&nbsp;vojny a&nbsp;velebením vojny, a&nbsp;to sa v&nbsp;ďalších rokoch stupňovalo.“

Francúzi nevedeli odpustiť Nemcom porážku pri Sedane v&nbsp;roku 1871 a&nbsp;následnú okupáciu krajiny. Nemci závideli Britom ich kolónie. Britov dráždila zväčšujúca sa nemecká rozpínavosť. Rakúšanov poburovalo, že Srbsko si robí ašpirácie na prístup k&nbsp;moru. Rusi zazlievali Nemcom, že podporujú ich nepriateľov Turkov. Vzájomná nenávisť dosiahla vrchol po atentáte na následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda v&nbsp;júni 1914. Vypukla vojna.

Po správe o&nbsp;tom Berlín zaplavili vlny nadšenia a&nbsp;na uliciach sa zhromažďovali rozradostnené mnohotisícové davy. V&nbsp;tlači a&nbsp;v&nbsp;prejavoch sa nešetrilo chválospevmi na vojnu. V&nbsp;Londýne i&nbsp;v&nbsp;Paríži jasali. Radosť zaplavila ulice Viedne a&nbsp;podľa dobovej tlače i&nbsp;Bratislavu. Noviny Pressburger Zeitung z&nbsp;29. júla sa doslova rozplývali nad „neopísateľným entuziazmom bratislavského obyvateľstva“. Noviny zaznamenali, že vo večerných hodinách tiahol mestom fakľový sprievod za zvukov Radeckého a&nbsp;Rákócziho pochodu a&nbsp;pri Petöfiho pomníku na promenáde odzneli vlastenecké reči.

„Kým lístie opadne zo stromov, budete doma,“ ubezpečoval svojich vojakov Wilhelm II. „Do vinobrania sa vrátime,“ tvrdili Francúzi. „Ukážme tým srbským opiciam,“ zastrájali sa regrúti vo Viedni. Lenže víťazstvá sa striedali s&nbsp;porážkami a&nbsp;vojna na dlhé mesiace uviazla v&nbsp;zákopoch. Svet sa otriasal v&nbsp;základoch.

Tomáš Garrigue Masaryk, univerzitný profesor, politik, poslanec Ríšskeho snemu, bol začiatkom vojny presvedčený, že Rakúsko-Uhorsko ju neprežije. Už v&nbsp;októbri roku 1914 vypracoval prvú predstavu o&nbsp;československom štáte. Poskytol ju anglickému historikovi a&nbsp;vplyvnému politikovi, aby ju predostrel svojej vláde. V&nbsp;decembri Masaryk emigroval do Talianska, aby organizoval odboj. Odtiaľ pokračoval do ďalších krajín.

Aby sprisahanci doma i&nbsp;v&nbsp;zahraničí utajili svoju činnosť, posielali si zašifrované správy. Môžeme sa o&nbsp;nich dočítať v&nbsp;knihe Světová válka&nbsp;a&nbsp;naše revoluce od Edvarda Beneša, Masarykovho blízkeho spolupracovníka. Ak sa v&nbsp;liste objavilo slovo „venkované“, znamenalo to Američania, slovo „bolest“ označovalo bodák, slovo „domov“ Čechy, „zahradník“ bol generál. Slovník vznikol začiatkom roka 1915, a&nbsp;to za priamej Masarykovej účasti. Občas ho síce dopĺňali, ale - ako sa uvádza v&nbsp;Benešovej knihe - užívali len zriedkavo. Aj z&nbsp;takýchto maličkostí sa&nbsp;skladal odboj.

Pripájali sa ďalší, doma i&nbsp;v&nbsp;zahraničí, a&nbsp;rozsah ich činnosti sa rozrastal. Slovák Milan Rastislav Štefánik sa poznal s&nbsp;ľuďmi z&nbsp;najvyšších francúzskych kruhov a&nbsp;uviedol do nich aj Tomáša G. Masaryka a&nbsp;Edvarda Beneša. Vo februári 1916 spolu založili Národnú radu československú. To bol najvyšší orgán a&nbsp;Štefánik sa stal jeho podpredsedom.

Doma rozsiahlu činnosť vyvíjal Karel Kramář, právnik a&nbsp;ešte nedávno člen Ríšskej rady. Spočiatku hlásal myšlienku všeslovanskej vzájomnosti a&nbsp;už pred vojnou zamietal opodstatnenosť Rakúsko-Uhorska. Domnieval sa, že by ho mala nahradiť slovanská federácia. Po vypuknutí vojny rozvíjal rozsiahlu činnosť, zatkli ho a&nbsp;odsúdili na smrť. Potom mu trest zmenili na dvadsať rokov väzenia. Koncom vojny ho nový cisár, Karol, oslobodil. Po vojne sa stal predsedom československej vlády.

Môžu sa českí a&nbsp;slovenskí politici naozaj dožadovať práva na vlastný štát? Naozaj zastupujú národy a&nbsp;nielen neveľké oblasti s&nbsp;trochu odlišným jazykom? Veď takých „národností“ je v&nbsp;Rakúsko-Uhorsku azda aj vyše desať. Českí a&nbsp;slovenskí politici museli pred spojencami dokazovať svoje oprávnenie na vlastný štát. Aj to, že to bude životaschopný štát. Preto sa najvyššie vedenie rozhodlo podporiť svoje úsilie organizovaním vlastného vojska. O&nbsp;jeho vznik sa osobitne zaslúžil Milan Rastislav Štefánik.

V&nbsp;lete 1916 odcestoval Štefánik do Ruska s&nbsp;poslaním zorganizovať slovenských a&nbsp;českých zajatcov do légií, do rodiacej sa československej armády. V&nbsp;júni 1917 Národná rada československá predložila Francúzsku návrh na vytvorenie československého vojska vo Francúzsku. V&nbsp;marci 1918 prijal Štefánika predseda talianskej vlády Vittorio Emanuele Orlando a&nbsp;zakrátko sa začali formovať československé oddiely v&nbsp;Taliansku. V&nbsp;júni 1918 odcestoval Štefánik do Spojených štátov amerických, aby aj tam organizoval légie.

Légie sa rozrástli na vyše 100-tisíc mužov. Najpočetnejšie zastúpenie zaznamenali v&nbsp;Rusku - približne 71-tisíc mužov. To bola sila, ktorá už mohla zavážiť. Legionári po boku spojencov bojovali a&nbsp;umierali. Výrazný úspech na východnom fronte zaznamenali československí legionári 1. a&nbsp;2. júla 1917 pri Zborove. Taký výrazný, že ruská dočasná vláda zrušila všetky obmedzenia na formovanie nových jednotiek zo slovenských a&nbsp;z&nbsp;českých vojnových zajatcov.

Ešte aj v&nbsp;lete 1918 bol koniec svetovej vojny v&nbsp;nedohľadne. Politici a&nbsp;generáli predpokladali, že sa pretiahne aj do ďalšieho roka. A&nbsp;už vôbec nebolo jasné, ako sa po nej prerozdelí svet. Štáty Dohody síce prejavovali sympatie úsiliu Čechov a&nbsp;Slovákov vytvoriť vlastný štát, ale zatiaľ to oficiálne nepotvrdili. Najmenej ochoty v&nbsp;tom prejavili v&nbsp;Spojených štátoch, presnejšie prezident Woodrow Wilson. Ešte v&nbsp;januári 1918 bol za zachovanie Rakúsko-Uhorska so zavedením autonómie pre všetky národy v&nbsp;ňom. Nepomohlo ani Masarykovo rokovanie s&nbsp;ním.

Do konca septembra európske štáty Dohody uznali Československú národnú radu ako vládu budúceho štátu. Aby to Masaryk docielil aj v&nbsp;Spojených štátoch, musel rozvinúť rozsiahlejšie úsilie. Medziiným s&nbsp;pomocou odborníkov zoštylizoval československé Vyhlásenie nezávislosti, poslal ho všetkým významnejším americkým novinám i&nbsp;prezidentovi Wilsonovi. Vo vyhlásení zo dňa 18. októbra 1918 stálo: „Vyhlasujeme týmto habsburskú dynastiu za nehodnú viesť náš národ, popierame všetky jej nároky na vládu v&nbsp;československej krajine, o&nbsp;ktorej my tu a&nbsp;teraz vyhlasujeme, že od dnešného dňa bude slobodným a&nbsp;nezávislým ľudom a&nbsp;národom.“

Pre Američanov bola Deklarácia nezávislosti z&nbsp;roku 1776 o&nbsp;vzniku Spojených štátov amerických posvätným aktom, preto sa aj československá dek­larácia stretla s&nbsp;veľkým záujmom verejnosti. Svoj názor zmenil aj Wilson. Ešte 18. októbra odpísal Masarykovi, že deklaráciu čítal, dojala ho a&nbsp;už dáva odpoveď Rakúsku, s&nbsp;ktorou bude Masaryk spokojný. Na rakúsko-uhorskú žiadosť o&nbsp;mierové rokovania odpovedal: „Prezident nie je oprávnený prijať iba autonómiu národov Rakúsko-Uhorska ako základ mieru, ale je nútený trvať na tom, že národy samy, a&nbsp;nie on, posúdia, aká akcia zo strany rakúsko-uhorskej vlády uspokojí ich nároky...“

Už v&nbsp;podvečer 27. októbra 1918 prenikla do Prahy správa o&nbsp;kapitulácii Rakúsko-Uhorska. Na druhý deň boli známe aj podrobnosti. Národný výbor československý vytvorený na prevzatie moci ráno prebral v&nbsp;Prahe Obilný ústav, aby zabránil odvozu obilia na front.

Spočiatku bola situácia na uliciach zmätená. Režim pretrvávajúci stáročia sa nechcel vzdať. Na Václavskom námestí, ale aj inde sa objavili maďarskí vojaci z&nbsp;miestnych kasární vyzbrojení guľometmi. To režim robil - posielal na ohrozené miesta vojakov inej národnosti, aby sa ich zásah veľmi netýkal. Proti nim sa zoskupovali ozbrojení príslušníci Sokola, ktorí už predtým prešli nejakým výcvikom, a&nbsp;českí vojenskí zbehovia. Hrozilo, že vypukne krviprelievanie. Aby mu predišli, z&nbsp;Národného výboru poslali na ohrozené miesta pouličných muzikantov.

V&nbsp;podvečer 28. októbra oznámil Národný výbor prvý zákon - o&nbsp;zriadení samostatného československého štátu. Vo vyhlásení sa písalo: „Lide československý! Tvůj odvěký sen stal se skutkem. Stát československý vstoupil dnešního dne v&nbsp;řadu samostatných, svobodných, kulturních států světa. Národní výbor, nadaný důvěrou veškerého lidu československého, přejal jako jediný a&nbsp;oprávněný a&nbsp;odpovědný činitel do svých rukou správu svého státu.“ Medzi piatimi signatármi bol zo Slovákov Vavro Šrobár.

Ľud vyšiel do ulíc a&nbsp;jasal. Prežíval to, čo zaznamenal aj trinásťročný Werich. Takú radosť Praha vo svojich dejinách ešte nezažila, znova až v&nbsp;roku 1968. Pražania strhávali rakúsko-uhorské symboly, zástavy, orlice, nemecké nápisy. Básnik Josef Svatopluk Machar rečnil 5. novembra 1918 v&nbsp;Prahe na zasadnutí Národného výboru po návrate delegácie z&nbsp;mierových rokovaní v&nbsp;Ženeve: „Ako ste odišli, zrútilo sa to staré Rakúsko a&nbsp;našťastie ani jeden trám nezasiahol nikoho z&nbsp;nás. Krv netiekla. Boli sme pri tom a&nbsp;radovali sme sa...“&nbsp;&nbsp;

Vuhorskom parlamente Slovákov zastupovali dvaja poslanci, lekár Pavol Blaho a katolícky farár Ferdiš Juriga. Ich činnosť bola pritlmená, najmä počas vojny.

Dňa 19. októbra 1918 prehovoril v parlamente Juriga, plamenný rečník, ktorý si nedával servítku pred ústa. Jeho prejav bol ostrý: „Duchsveta svetovou vojnou odbremenil telo i dušu slovenského národa od veľkého kameňa, ktorý mu prekážal vstať z mŕtvych od roku 907, od bratislavskej bitky, v ktorej jeho právo na sebaurčovanie, historická štátnosť po smrti Mojmíra, ako i svätým Cyrilom a Metodom zasiate slovenské náboženské sebaurčovacie právo boli pošliapané a uložené do hrobu.“ Juriga hovoril o pohanských hordách, ktoré „slávsku chasu porúbali“, o „popoluške Slovenstva, ktoré nezomrelo“, aj o tom, že „žiadame naše sebaurčovacie právo“.

Parlamentom sa prevalila búrka nevôle. Poslanec uhorského parlamentu má predsa obhajovať záujmy uhorského štátu. Prečo hovorí po slovensky, keď rokovacím jazykom je maďarčina? Kričali na neho: „Von s ním! Fuj! Hanba!“ Iní posmešne: „Kde je slovenský národ? V ktorej župe?“ Ďalší sa vyhrážali: „Vlastizradca! Gazember! Na šibenicu s ním. Povraz mu.“ Poslanci ešte stále nepochopili, že sa blíži koniec, a to závratným tempom. Dňa 29. októbra sa v Turčianskom Svätom Martine schádzali slovenskí politickí a kultúrni predstavitelia, aby rozhodli o vyhlásení samostatnosti. Vtedy ešte nevedeli, že v Prahe už deň predtým vyhlásili vznik Československej republiky. Správa sa dostala do Martina až po skončení rokovania, kde deklaráciu - nazvanú Martinská - prijalo všetkých vyše dvesto zúčastnených s nadšením. Vyjadrovala vôľu slovenského ľudu žiť v spoločnom štáte s českým národom.

Vznik štátu: Pred sto rokmi slovenský a český národ získali nezávislosť a slobodu

Výber pre vás