Venuje sa témam z domácej politiky, občas ju to zaveje aj k príbehom ľudí, ktorí poukazujú na to, ako štát niekedy nefunguje

Veronika Cosculluela

Vlastnia a&nbsp;spravujú miliónové majetky, vyjadrujú sa k&nbsp;rozpočtu a&nbsp;k&nbsp;zákonom, majú priamy prístup k&nbsp;politikom. Najnovšie organizujú referendum za strop dôchodkov. Odbory si vravia, že sú organizáciami „ľudí práce“. Ich fungovanie, hierarchia, nehnuteľnosti, platy najvyšších predákov či len obyčajné čísla ako počty členov sú pre ľudí už roky záhadou.

A&nbsp;tak je asi najvyšší čas zaujímať sa o&nbsp;ich majetok, nehnuteľnosti či silu v&nbsp;podobe počtu členov. Pred rokom 1989 do fondov, ktoré zásobili pokladnice odborárov, prispieval každý pracujúci. Mesiac čo mesiac, rok čo rok sa odvádzala časť výplaty monopolnej odborovej organizácii, zvanej Revolučné odborové hnutie, známej pod skratkou ROH.

Po roku 1990 získali odbory značnú časť jej majetku. V&nbsp;tomto zmysle dedičstvo „odborárov“ je istým typom verejného majetku. Ďalším dôvodom, prečo by zástancovia práv pracujúcich nemali mať problém prezradiť, čo nemusí zostať utajené, je, že ich šéfovia účasťou na rokovaniach s&nbsp;vládou ovplyvňujú zákony, ktoré sa netýkajú len členov zväzov, ale všetkých občanov.

No a&nbsp;netajiť informácie by bolo aj v&nbsp;prospech samých odborárov. Aby získali nových sympatizantov, mali by dať záujemcom možnosť rozhodnúť sa, do ktorého zväzu vstúpiť. Ľudia by sa tak mohli rozhodovať nielen podľa členských výhod, ale aj podľa toho, či náhodou zväz, ktorý ich zaujíma, nedostal „dar“ od firmy, kde pracujú. Nakoniec by sme mohli k&nbsp;dôvodom, prečo informovať, pripísať aj fakt, že sme v&nbsp;roku 2018 a&nbsp;transparentnosť by mali rešpektovať všetci, ktorí sa snažia ovplyvňovať život občanov.

„Vzhľadom na významné postavenie vo verejnom priestore a&nbsp;s&nbsp;ohľadom na skutočnosť, že odbory reprezentujú záujmy tisícov zamestnancov, by bolo vhodné zverejňovať v&nbsp;čo možno najširšom rozsahu ciele, predmet činnosti či iné skutočnosti o&nbsp;fungovaní odborových zväzov, pričom najlepšie zdokumentovať tieto informácie dokážu práve výročné správy,“ myslí si právnik Transparency Slovensko Oliver Fescu. Naopak, rezort práce nezverejňovanie informácií odbormi obráni. „Na porovnanie, ani zamestnávateľ nie je žiadnym spôsobom povinný poskytovať údaje o&nbsp;počte zamestnávaných zamestnancov,“ napísali z&nbsp;tlačového, vraj na vysvetlenie chráneného a&nbsp;osobitného postavenia odborových zväzov.

Podľa denníka Sme netrelo „revolučné hnutie“ v&nbsp;revolučnom roku ’89 biedu. Len výber členských príspevkov v&nbsp;rámci slovenskej časti federácie predstavoval 2 miliardy 91 miliónov korún (skoro 70 miliónov eur!). Dnes vyberajú zvyčajne odborové zväzy, z&nbsp;ktorých je väčšina združená v&nbsp;konfederácii (KOZ), na členskom jedno alebo pol percenta z&nbsp;čistej mzdy. Oslovili sme desiatku jednotlivých zväzov, rovnako ako ich zastrešujúci orgán KOZ s&nbsp;otázkou, koľko členov majú.

Zborovo odpovedali, že nás to nemá čo zaujímať. „Nemáme žiadnu&nbsp;zákonnú povinnosť zverejňovať výročnú správu ani ďalšie údaje,“ napísali nám podobne. Ochotu prezradiť aspoň základné fakty zo svojej zväzovej kuchyne, sme nenašli ani u&nbsp;jedného, či išlo o&nbsp;odbory školstva a&nbsp;vedy, pôšt, verejnej správy a&nbsp;kultúry, alebo najmocnejšieho a&nbsp;najbohatšieho člena KOZ, KOVO.

Jediná, ktorá trochu naznačila, ako fungujú, bola hovorkyňa KOZ. Aj to nechtiac, keď redakcii omylom preposlala mail právnikovi: „Pali, jednu múdru právnickú vetu, že nie sme subjektom povinným poskytovať tieto údaje, ak, tak iba relevantným orgánom a&nbsp;našim členským odborovým zväzom,“ dočítali sme sa, no Paliho múdrej vety ani odpovedí sme sa do uzávierky nedočkali.

Príjmy odborov ani dnes nie sú nízke. Tie z&nbsp;členských príspevkov sa dajú vyrátať, hoci bez informácie, koľko členov má konkrétny zväz, sú to len odhady. Odbory pracovníkov v&nbsp;priemysle, OZ KOVO, pod vedením Emila Machynu majú niečo medzi deklarovanými 70 tisícmi a&nbsp;skeptickými 20 tisícmi „kovákov“. Takže ak rátame priemerné členské 6 eur a&nbsp;25-tisíc riadnych členov bez zliav, mesačne im do kasy pribúda 150-tisíc eur. Člensky silné sú aj Moderné odbory v&nbsp;automobilke VW. Ich šéf Zoroslav Smolinský ráta, že združuje vyše 10-tisíc zamestnancov. S&nbsp;priemerným platom 1&nbsp;800 eur rátajme, že je mesačný príjem odborov 130-tisíc eur.

„Keby sme prezradili, koľko máme na účtoch, zamestnávateľ by vedel vyrátať, ako dlho nám štrajk vydrží. Urobil by si zásoby materiálu, produktov a&nbsp;pokojne by ho vyčkal. Nemôžeme vyložiť karty na stôl,“ vysvetlil nám jeden z&nbsp;„kováckych“ funkcionárov, prečo si zväzy chránia túto informáciu. „Ako člen tvoríte zdroje, a&nbsp;teda na ich použitie sa pýtať môžete,“ bránia sa odborári, prečo právo na informácie nečlenom neuznávajú. Niektoré odbory mávajú vo svojich centrálach predákov ako zamestnancov. V&nbsp;týchto dvoch výrobných zväzoch sa po­dľa našich informácií pohybujú platy profesionálnych odborárov, ktorí nerobia nič iné okrem starostlivosti o&nbsp;zamestnancov a&nbsp;boja za ich práva, okolo 2-tisíc eur.

Väčšinu nehnuteľností odborárov spravuje Jednotný majetkový fond (JMF). Pod palcom má všetky tie, ktoré patrili ROH. Šéfom fondu je neznámy Peter Pokorný. Ďalším konateľom je dlhoročný šéf OZ KOVO Emil Machyna, ktorý má podľa našich informácií rozhodujúce slovo. JMF má v&nbsp;portfóliu sieť hotelov Sorea, ktorá má sama osebe základné imanie 13,5 milióna eur. Pod túto eseročku patrí 11 zariadení, tržby za minulý rok boli podľa finstatu okolo 12 miliónov. Ako hotely hospodária a&nbsp;či sa nejaké v&nbsp;posledných rokoch predávali, hovorkyňa KOVO ani kompetentní z&nbsp;JMF síce nepovedali, z&nbsp;účtovných uzávierok sa však dá niečo vyčítať.

V&nbsp;roku 2016 Sorea prestala prevádzkovať piešťanský hotel Sĺňava a&nbsp;tatranský Hrebienok. Zisk za vlaňajší rok bol 28&nbsp;912 eur.&nbsp;JMF podniká aj s&nbsp;inými realitami. V&nbsp;Bratislave vlastní okrem hotela v&nbsp;Starom Meste štyri veľké budovy v&nbsp;centre. Na strednom Slovensku sú to po­dľa katastrálneho portálu tiež štyri lukratívne budovy, päť sme narátali na východe. Fond mnohé priestory prenajíma. V&nbsp;porovnaní s&nbsp;výpisom vlastnených nehnuteľností na jeho webe a&nbsp;aktuálnymi výpismi z&nbsp;katastra, niektoré odpredal - väčšinou štátu, mestám alebo vyšším územným celkom. Najmedializovanejší obchod sa konal v&nbsp;roku 2017. Cena za predaj Istropolisu súkromníkom developérom bola tajná. Či bol predaj Domu odborov v&nbsp;Bratislave výhodný, to sa už asi nikdy nedozvieme.

Zlatú baňu majú odborové zväzy v&nbsp;regióne západ. Je ňou národná kultúrna pamiatka zámok Topoľčianky. Využíva sa na komerčné účely. Okrem neho v&nbsp;regióne západného Slovenska vlastní JMF päť budov. Odborári z&nbsp;radov školských zamestnancov, zdravotníctva a&nbsp;priemyslu sedia aj v&nbsp;predstavenstve a&nbsp;dozornej rade ďalšieho hotela pod taktovkou JMF - Flóra v&nbsp;Trenčianskych Tepliciach. Chatky, kam posielajú odborári oddychovať svojich, sú oproti majetkom spred Nežnej revolúcie len kvapkou v&nbsp;mori.

„V&nbsp;JMF majú hlasovacie práva viaceré zväzy. Každý rok sa s&nbsp;tým majetkom niečo deje. Médiá informovali o&nbsp;predaji Domu odborov v&nbsp;Bratislave, ale to nie je len to. Ani základné organizácie jednotlivých zväzov nie sú o&nbsp;tom, čo sa predáva, informované,“ myslí si ďalší odborársky funkcionár, ktorý nechcel, aby sme uviedli jeho meno. S&nbsp;pochopením, že odbory si chcú nechať informácie o&nbsp;vyzbieraných peniazoch na účtoch pre seba, sme sa ho opýtali, či je nutné tajiť verejnosti tiež fakty o&nbsp;predaji chát, hotelov a&nbsp;iných zariadení. „Informovanie nie je dostatočné ani voči členom. Ak zväz deklaruje, že smerom k&nbsp;nám je to v&nbsp;poriadku, nehovorí pravdu. Pre členov je veľká neznáma, čo sa stalo s&nbsp;majetkom, ktorý zostal po ROH. To, čo odbory nadobudli samostatne po rozdelení majetkov spred roka ’89, je len omrvinka,“ vraví ten istý funkcionár.

Kto teda kontroluje odbory? Ľudia z&nbsp;ich vnútra hovoria, že odpoveď sa dočítame v&nbsp;stanovách. Vraj majú vlastné kontrolné mechanizmy. Iný názor má bývalý kovák disident Zoroslav Smolinský: „Nikto,“ vraví. „Mala by existovať nejaká inštitúcia schopná posúdiť silu odborových organizácií a&nbsp;objektivitu ich konania a&nbsp;správania,“ vraví šéf Moderných odborov v&nbsp;automobilke VW. Nuž, keby boli jasné čísla o&nbsp;členoch, možno by sa zmenilo aj zloženie zastúpenia odborárov v&nbsp;rokovaniach s&nbsp;vládou. Smolinský tiež vraví, že keď bol v&nbsp;KOVO, transparentnosť bola deravá aj smerom dovnútra.

Verejnosť sa o&nbsp;pomeroch vnútri odborov dozvie len vtedy, keď sa prevalia ťahanice o&nbsp;moc. Najviac sa toho vie o&nbsp;nespokojnosti v&nbsp;jednom z&nbsp;najvplyvnejších zväzov. V&nbsp;KOVO sa vzbúril v&nbsp;roku 2016 jeden z&nbsp;jeho organizačnej časti, tej v&nbsp;mocnom Volkswagene. Najväčší verejný kritik kováckeho šéfa Emila Machynu Zoroslav Smolinský v&nbsp;roku 2016 otvorene tvrdil, že v&nbsp;KOVO demokracia neexistuje. Machyna oponoval, že despota je Smolinský.

Dnes Zoroslav Smolinský vraví, že odborári, ktorí by mali byť hlásnou trúbou zamestnancov a&nbsp;prvým, kto bojuje, držia hubu. Keď Machyna Smolinského „základnú organizáciu“ zrušil, ten založil Moderné odbory. Dodnes sa sporia o&nbsp;hotovosť, ktorú mali členovia KOVO vo VW v&nbsp;čase konfliktu na účtoch. Súdia sa aj o&nbsp;chatu v&nbsp;Klokočove, ktorá môže mať hodnotu 600-tisíc eur. Smolinský vyčíta Machynovi aj exkluzívne spojenectvo so Smerom.

Konflikt o&nbsp;tieto majetky nie je jediný, ktorý sa s&nbsp;najväčšou a&nbsp;najvplyvnejšou odborovou organizáciou vlečie. Emil Machyna išiel na políciu aj v&nbsp;prípade konaní voči bývalým členom KOVO. Jedným z&nbsp;nich je 33-ročný Peter Gregor, ktorý upozornil, že zväz zobral v&nbsp;roku 2013 dary od&nbsp; spoločnosti Samsung. Mnohých prekvapilo, že kritici sú ochotní inkasovať od tých, s&nbsp;ktorými by mali bojovať za lepšie podmienky. Gregor hovoril, že kórejská firma si kupuje lojalitu kovákov. Machyna odmieta, že by bolo jeho trestné oznámenie o&nbsp;daroch. Médiám vysvetľoval, že ho dotyčný pán „viackrát osočoval a&nbsp;musel sa teda brániť“.

Ďalší odborár, ktorý si otvoril ústa proti šéfovi, sa volá Albín Kramár. Ten médiám povedal príbeh, ako v&nbsp;roku 2014 chcela jeho odborová organizácia Calex Zlaté Moravce, ktorá patrila pod KOVO, predať budovu. „Majetok bol v&nbsp;hodnote 300-tisíc eur. Nevyužíval sa. Nastal spor s&nbsp;centrálou vedenou Emilom Machynom. Chceli od nás 52 percent získanej sumy za predaj,“ opísal vtedy. Základnú organizáciu zrušili a&nbsp;okrem tejto budovy KOVO predal rekreačné stredisko v&nbsp;hodnote asi 800-tisíc. Machyna vysvetľoval, že tu išlo o&nbsp;dlhodobý spor a&nbsp;možný podvod. Albína Kramára čaká súd. Keď sme ho oslovili, nechcel o&nbsp;odboroch ani počuť.

Nielen u&nbsp;odborárov z&nbsp;priemyslu je situácia komplikovaná. Zdá sa, že ani školským odborom sa nedarí získať nových ľudí. Tie, ktoré vedie Pavel Ondek, majú deklarovaných 50-tisíc členov, čo je o&nbsp;5-tisíc menej ako pred piatimi rokmi. Niektorých učiteľov v&nbsp;roku 2012 sklamalo jeho zvláštne vyjednávanie o&nbsp;platoch a&nbsp;zastavenie štrajku. Mimochodom, Ondek vtedy koniec štrajku argumentoval peniazmi zväzu. Vravel, že na zvážanie učiteľov autobusmi nemajú. Stovky učiteľov sa preto obrátili na „nové odbory“. Fungujú pod Ľudovítom Sebelédim, ale v&nbsp;roku 2018 hlásia len tisíc členov a&nbsp;ľutujú, že na rokovania so súčasnou ministerkou nie sú prizvaní.

Delenie zažili v&nbsp;čase veľkých kríz práve v&nbsp;zdravotníctve aj sestry a&nbsp;lekári. Nespokojní zdravotníci si založili Odbory sestier a&nbsp;pôrodných asistentiek pod vedením Moniky Kaveckej. Osamostatnili sa tak spod „klasického“ odborového zväzu zdravotníctva a&nbsp;sociálnych služieb, kde šéfuje Anton Szalay. Navyše lekári majú svoje modernejšie odbory, LOZ, ktoré vznikli v&nbsp;roku 1996 a&nbsp;vedie ich Peter Visolajský. Tieto dva sa medzi sebou občas pohádajú o&nbsp;zverejnenie počtov členov a&nbsp;teda o&nbsp;silu na trhu.

„Konkurencia je výborná,“ komentuje trend Smolinský. „Ľudia môžu porovnať, čo u&nbsp;nich funguje, nefunguje, čo sa darí a&nbsp;nedarí. Určite to má význam,“ fandí novovzniknutým a&nbsp;vraví, že momentálne je odborárske prostredie vo fáze, ktorá je rozhodujúca. „Buď vzniknú nové a&nbsp;staré zakapú, ak tam nie je progres, ochota, flexibilita a&nbsp;akčnosť,“ dodal.

Vplyvný OZ KOVO priznáva, že im odchádzajú členovia, len cez zuby a&nbsp;ústami vyzývateľa Machynu z&nbsp;posledných volieb o&nbsp;miesto predsedu. „Odchádzajú nám členovia. Do dôchodku permanentne,“ vraví s&nbsp;posmeškom Ján Gabonay zo SEZ Krompachy. Vraví, že odchody nepociťujú, ale jedným dychom priznáva, že je problém nalákať mladých. Aby sa situácia zmenila, treba mať podľa neho „témy a&nbsp;výsledky“.

„Na Slovensku chýba vnímanie odborov ako reťaze. Každý člen tvorí jedno ohnivko. Môže reťazi pomôcť v&nbsp;sile aj v&nbsp;oslabení. U&nbsp;nás nastáva mobilizácia ľudí až tesne pred dvanástou. Nemalo by to tak byť. Byť členom sa u&nbsp;nás berie ako banka - vložíte euro, časom vyberiete dve. Byť členom by malo byť poisťovňou - vložím euro a&nbsp;možno ho nevyberiem. Ale ak príde potopa, dostanem za to euro možno aj tri,“ vysvetľuje, že v&nbsp;odborárskom prostredí riešia atraktivitu člena voči nečlenovi už dlho.

Absolútna netransparentnosť okolo jednotného majetku, hrubé odhady počtov členov, príliš úzke väzby na jednu politickú stranu, nepresvedčivý slovník komunistov, šéfovia, ktorí sa držia pri moci desiatky rokov, vnútorné spory a&nbsp;umlčiavacie metódy kritikov. Ak odbory chcú, aby sa po tridsiatich rokoch ich fungovania v&nbsp;demokratickom štáte vytratila ich povesť stroskotanej organizácie, majú čo robiť.

„Je chyba spoločnosti, že sa na odbory pozerá s&nbsp;historickým zaťažením, keď boli previazané s&nbsp;minulou komunistickou garnitúrou v&nbsp;čase totality. V&nbsp;zahraničí komunizmus nebol a&nbsp;odbory fungujú. Ak sme demokratická krajina, ktorá chce dobiehať rozvinuté kapitalistické krajiny, treba mať odbory. Nič lepšie ako zastupovanie zamestnancami v&nbsp;spolkoch sa zatiaľ nevymyslelo. Ak chceme čeliť globalizácii, lebo už aj silní zamestnávatelia sa spájajú, musíme mať odbory. Ak by sa nespájali aj zamestnanci, dostali by sme sa do područia svojvôle,“ vraví predák Gabonay.

Boháči: Nikto ich nekontroluje, hádajú sa o majetky a o svojich príjmoch mlčia

Výber pre vás