Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu

Peter Galan

Vždy keď si svet okolo nás čo i len kýchne, na Slovensku máme malú katastrofu. A tak je aj u nás mliečno - maslová kríza v plnom prúde. Ktovie, ktorá v poradí. Najprv je mlieka priveľa, a tak naši prvovýrobcovia, súc bez finančných rezerv, priškrtení pomaly najnižšími výkupnými cenami v Európe, zatvárajú biznis, posielajú dojnice na bitúnky, potom ho zas je málo a nejeden z nich zaplače, prečo si zopár kraviek navyše predsa len nenechal.

Fakt je, že teraz je situácia naozaj vážna. Margarínové šialenstvo opadá, prišlo dlhé suché leto, Rusi sa stavajú na zadné a ešte aj Číňania sa rozhodli, že sa budú stravovať zdravšie.

Skúpili európske zásoby a médiá starého kontinentu zdesene konštatujú, že maslo máme azda najdrahšie v novodobej histórii. Z tohto uhla pohľadu ťažko hovoriť o tom, že Slováci opäť niečo nedomysleli. Na prvý pohľad sme na tom všetci rovnako. Hoci... je až tragikomické, ako bleskovo na krízu zareagovali naše obchodné reťazce. Zatiaľ čo v Nemecku sa pohoršujú nad cenou 1,70 eura za najlacnejšie štvrťkilové 82-percentné maslo, Poliaci majú hlavu v smútku zo šiestich zlotých (asi 1,4 eura), Maďari držia aspoň jeden druh na 547 forintoch (1,80 eura) a Česi začínajú na sume 49 českých korún (1,88 eura), Slováci nemeškali a rovno sa nalepili na hranicu dvoch eur. A to je vraj len začiatok. Nasledovať bude mlieko a ďalšie mliečne výrobky.

„Súčasná situácia je prirodzeným vyústením veľkej mliečnej krízy, ktorú sme pociťovali najmä minulý rok,“ vysvetľuje nám hovorkyňa Slovenskej poľnohospodárskej a priemyselnej komory (SPPK) Janka Holéciová. Jej dôsledky najprv bolestivo niesli prvovýrobcovia a teraz zas spotrebitelia. Prečo sú však také citeľné? V globálnom prostredí všetko so všetkým súvisí a tentoraz sa dalo dohromady viac faktorov. Ešte v roku 2014 zareagovali Rusi na embargo Európskej únie (EÚ) za anexiu Krymu tvrdým odmietaním európskych potravín, neskôr Číňania pohrdli dovozovým sušeným mliekom. „Do toho prišlo zrušenie mliečnych kvót a trh sa liberalizoval,“ pokračuje Holéciová. Každý člen Únie mohol vyrábať toľko mlieka, koľko chcel. Hlavne veľkí európski hráči - Nemci, Holanďania či Francúzi - niekoľkonásobne zvýšili svoju produkciu.

Zrazu boli sklady na celom kontinente plné, nebolo kam vyvážať a ceny klesli natoľko, že nepokryli ani výrobné náklady prvovýrobcov. Zákazníci si na jednej strane pochvaľovali, pretože nakupovali lacno, pre producentov mlieka bol však takýto stav likvidačný. Mnohí slovenskí chovatelia dobytka nemali na to, aby ťažké obdobie zvládli a začali znižovať už aj tak nízky počet dojníc alebo rušiť chovy.

Potom však nastal zvrat. Prišli vysoké teploty, sucho a k tomu Číňania začali vo veľkom nakupovať mlieko a mliečne výrobky. Keďže po období prebytkov produkcia klesla, mnohé dojnice boli dávno v konzervách a tie, čo zostali, trpeli nepriazňou počasia, zásoby sa dostali na kritické minimum. Ako vieme, čoho je málo, to býva drahé.

Ceny masla vyleteli vo viacerých krajinách vrátane Slovenska na historické maximá. Obchodníci však od svojich ziskov neupustili, a tak sa u nás, aj vďaka 20-percentnej DPH, stalo pre veľkú časť zákazníkov luxusným tovarom. To, že sa tak dialo na chudobnom Slovensku, ktoré si v deväťdesiatych rokoch dobrovoľne zlikvidovalo poľnohospodárstvo a stalo sa závislým od dovozu, príliš neprekvapuje. Zarážajúce je, že na zvrat, ktorý nakoniec ekonómovia očakávali, sa nepripravili ani bohaté západné krajiny ostrieľané výkyvmi na trhoch.

Veď už dlho sa spotrebiteľské preferencie menia, mlieko prestalo byť strašiakom, zákazníci väčšmi požadujú živočíšne než rastlinné tuky, namiesto margarínov maslo. Nielen v Európe, ale aj v Austrálii, na Novom Zélande či v Ázii.

Všetko by bolo zrejme iné, keby sme si aspoň čiastočne ustrážili potravinovú sebestačnosť. V tom sa zhodujú viacerí odborníci, farmári i niektorí politici. Žiaľ, porevolučným zabíjaním dobytka a likvidáciou družstiev sa slovenská mizéria len začala. Naši prvovýrobcovia sa dlhodobo nedokážu postaviť na nohy a zo štatistík ministerstva pôdohospodárstva vyplýva, že živočíšna výroba u nás je permanentne v poľutovaniahodnom stave.

V Centrálnej evidencii hospodárskych zvierat registrujú približne 630 fariem a necelých 130-tisíc dojníc. Pričom ich počet neustále klesá. Rovnako ako prvovýrobcov. Nie div, keď musia namiesto investícií a skvalitňovania technológií myslieť hlavne na to, ako prežiť. „Slovenskí prvovýrobcovia majú za sebou aj také mliečne krízy, keď sa nákupné ceny prepadli až na úroveň, ktorá dehonestovala ich prácu,“ tvrdí riaditeľka Slovenského zväzu prvovýrobcov mlieka Margita Štefániková. „Utrpeli veľké straty, ktoré mnohých prinútili s výrobou mlieka skončiť. Za desať rokov až 133 podnikov. Stav dojníc klesol zhruba o tretinu, dodávky mlieka o pätnásť percent. Dokonca ani teraz, keď sú ceny mliečnych komodít na historických maximách a mlieka je nedostatok, do ceny suroviny na Slovensku sa to zatiaľ výrazne nepremietlo.“

Dnes sa už otvorene hovorí o nekalých praktikách obchodných reťazcov, ktoré vraj našincov znevýhodňujú. „Stále poukazujeme na to, že obchodníci si dávajú na výrobky zo Slovenska vyššie marže než zo zahraničia. Výsledky štatistického zisťovania naznačujú, že práve pri masle je vysoký rozdiel evidentný,“ hovorí opäť Janka Holéciová. V kontexte s volaním po spotrebe domácej produkcie znie táto informácia ako zlý vtip. Za takých podmienok totiž naši potravinári nemajú proti zahraničnej konkurencii šance.

Preto sa problémom začali konečne zaoberať najvyššie štátne inštitúcie a marža podľa novej legislatívy prestala byť tajomstvom. „Ministerstvo pôdohospodárstva v súčasnosti tento nepomer sumarizuje a my sami sme zvedaví, aké budú výsledky.“ Obchodníci síce takúto prax popierajú, čísla však onedlho prehovoria jasnou rečou. Už dnes sú indície, že potravinári majú pravdu. „Naše ministerstvo iniciovalo, aby v rámci štatistického vykazovania uvádzali svoje marže nielen prvovýrobcovia a spracovatelia, ale aj obchodníci,“ reaguje hovorca ministerstva pôdohospodárstva Michal Feik na naše otázky. „Analýzy potvrdili, že obchodníci skutočne pri tých istých produktoch tej istej kategórie často nahadzujú na slovenské produkty vyššiu maržu. Rozdiely sú niekedy niekoľkonásobné. Keď budeme mať k dispozícii všetky informácie, zverejníme ich.“

Slovensko sa spolu s Českom a so Slovinskom rozhodlo bojovať proti nekalým obchodným praktikám vo všeobecnosti aj na pôde Európskej komisie. Problém, ktorý spoločnosťou rezonuje, totiž nie sú len rozdielne marže, ale aj rôzna kvalita rovnakých tovarov u nás a v zahraničí, ich cena alebo nízke zastúpenie domácej produkcie na pultoch obchodných reťazcov.

Pritom, ako už vo februári uviedol na novinárskom brífingu predseda SPPK Milan Semančík, až šesťdesiat percent agropotravinárskych výrobkov, ktoré dovážame, by sme vedeli vyrobiť sami. Riaditeľka zväzu prvovýrobcov mlieka tvrdí, že v prípade mlieka je toto číslo ešte vyššie. „Minuloročná bilancia hovorí, že slovenskí prvovýrobcovia sú schopní zabezpečiť vyše deväťdesiat percent spotreby mlieka na Slovensku. Problém je však vysoký dovoz zo zahraničia. Preto vlani zostal na našom trhu prebytok v objeme vyše polovice domácej produkcie. Ten sme vyviezli do zahraničia,“ vysvetľuje Margita Štefániková, ktorá považuje stav na našom trhu s mliekom za neúnosný. Nákupné ceny ani so štátnou podporou totiž stále nepokrývajú náklady. „Naši prvovýrobcovia v snahe udržať chov dojníc a výrobu mlieka obyčajne zo začiatku pokrývajú straty na mlieku ziskom z iných činností - napríklad z rastlinnej výroby. Ale keď táto situácia pretrváva dlhšie, príde neúrodný rok, alebo ceny rastlinných komodít klesnú, musia výrobu mlieka ukončiť.“

Podľa nej je jedinou cestou vyrovnať nákupné ceny so zahraničím, znormalizovať vzťahy medzi prvovýrobcami, spracovateľmi a obchodníkmi, zvýšiť objem štátnej podpory a presvedčiť spotrebiteľov, aby kupovali naše výrobky.

Vo vyspelých krajinách je uprednostňovanie domácej produkcie pre občanov samozrejmé a podľa toho sa správajú aj obchodné reťazce. U nás je, zdá sa, všetko naopak a tak nie div, že aj cena masla nás bolí väčšmi. Ako každá kríza aj táto sa skôr či neskôr skončí. Potravinári hovoria o konci jesene, prípadne začiatku zimného obdobia.

Bude určite zaujímavé sledovať, či budú obchodníci takí promptní i pri zlacňovaní, ako boli pri zvyšovaní cien. Svoju úlohu určite zohrá aj analýza rozdielnych marží ministerstvom pôdohospodárstva a boj Slovenska o dosiahnutie rovnakej kvality dovozového tovaru. Možno potom rady slovenských zákazníkov v Hainburgu porednú a, naopak, Rakúšania opäť začnú húfne nakupovať u nás.

Maslo ako luxus. Pátrali sme, dokedy ešte bude rásť jeho cena a kto za to môže

Autor článku

Peter Galan

Výber pre vás