Anka Žitná Lučaiová

Je nepochybné, že politické zmeny by sa v&nbsp;nejakej forme tak či tak udiali, pretože komunistický režim sa zosypával. Samotné malé komunistické Československo nemalo nijaké zvláštne privilégium v&nbsp;geopolitickom priestore dvoch nepriateľských blokov na to, aby režim prežil. Niet však pochýb, že vývoj sa mohol uberať rôznymi smermi. Zmeny po roku 1989 mohli byť aj v&nbsp;inej réžii než širokej verejnosti. Vedúca úloha Komunistickej strany Československa (KSČ) napríklad mohla zostať súčasťou československej ústavy. Vývoj by sa uberal iným smerom. Nemá zmysel dnes špekulovať, čo by bolo keby. Je však dobré pripomenúť si, že to bola Bratislava s&nbsp;Koordinačným centrom Verejnosti proti násiliu, odkiaľ vyšla požiadavka, aby bola vedúca úloha KSČ ihneď odstránená z&nbsp;ústavy. Bol to na tú dobu a&nbsp;okolnosti, keď ešte nič nebolo jasné a&nbsp;už vôbec nie isté, odvážny krok. Podľa dobových pamätníkov z&nbsp;Prahy urýchlene pricestovala delegácia Občianskeho fóra, aby presvedčila bratislavských revolucionárov, nech tento návrh stiahnu. Lebo je to už príliš odvážne, provokatívne a&nbsp;komunistický režim by ešte mohol zareagovať viac než podráždene. Ale Bratislava trvala na tomto bode a&nbsp;vývoj sa tak mohol posunúť o&nbsp;kus ďalej k&nbsp;demokracii. Lebo ešte sme tam ani zďaleka neboli.

Neskôr, ako to býva po každej vojne, sa vyrojilo mnoho generálov. Tí majú dodnes jasno v&nbsp;tom, čo a&nbsp;ako sa malo urobiť a&nbsp;koho bolo treba kam zavesiť, aby sme tu dnes mali raj na zemi. Stále kladú vinu za nedokonalosť demokracie každému, len nie sebe, a&nbsp;spoločnosti, ktorá nie je a&nbsp;nikdy nebude názorovo jednotná.

Demokracia nie je a&nbsp;nikdy nebude dokonalá, s&nbsp;tým sa treba vedieť naučiť žiť. To len totalitné režimy dokážu byť dokonalé. Dav vie spravidla vždy, čo nechce. Na tom, čo chce, sa už nedokážu všetci zhodnúť. Je to normálne, lebo práve opak by bol prejavom neslobody.

Tvrdenie niektorých politikov, že Slovensko je dnes na rovnakej križovatke ako v&nbsp;novembri 1989, je zavádzajúce. Dnes na rozdiel od totalitnej komunistickej éry pred rokom 1989 máme možnosť slobodne si vybrať. Volíme si politickú reprezentáciu podľa svojich predstáv a&nbsp;z&nbsp;vlastnej vôle. Pred rokom 1989 to nebolo možné. Ak sa dá niekto oklamať sľubmi politikov, je to len jeho problém a&nbsp;nesie zodpovednosť za to, že naletel. V&nbsp;budúcich voľbách by už takú chybu, poučený z&nbsp;minula, urobiť nemal. Ale, ajhľa! On sa mýli stále a&nbsp;znova. Politici, ktorí neuspeli alebo sú nespokojní so svojimi výsledkami vo voľbách, využívajú túto nespokojnosť a&nbsp;snažia sa nás presvedčiť, že chyba je niekde inde. Nemajú na mysli voličov, ale úspešnejších politikov, ktorí ich v&nbsp;pretekoch predbehli a&nbsp;obsadili lepšie miesta na tribúne. Je to však zase len a&nbsp;len ich chyba, že nedokázali osloviť voličov niečím, čo sa neukáže ako falošný sľub. Nehovoriac o&nbsp;tom, že zároveň budú schopní udržať si dôveru v&nbsp;ďalších rokoch.

Niektorým politikom sa ani dnes, takmer tridsať rokov od udalostí novembra 1989, nepáči presah komunistov po roku 1989. Lenže kam asi tak mali zmiznúť? Odsťahovať sa? Zostali predsa tu, lebo tu boli doma rovnako ako my. Preto nezostávalo nič iné, než sa s&nbsp;týmto vedomím naučiť žiť. A&nbsp;viesť s&nbsp;nimi politický zápas. Nebolo možné zakázať komunistom podieľať sa na verejnom živote, donútiť ich odísť z&nbsp;politiky, nebodaj zatlačiť ich do ilegality. Neznie to v&nbsp;krajine, ktorá o&nbsp;sebe tvrdí, že je demokratická, absurdne? Akým zákonom by v&nbsp;demokratickom právnom štáte mohlo byť obmedzené ich právo voliť a&nbsp;byť volený? Kolektívna vina je neprípustná voči akejkoľvek skupine obyvateľov v&nbsp;demokratickej krajine. Je azda myšlienka, že mali prejsť do ilegality, zlučiteľná s&nbsp;demokratickým režimom? Heslom Nežnej revolúcie bolo Nie sme ako oni. To si uvedomoval zjavne aj Václav Havel, keď urobil s&nbsp;posledným komunistickým premiérom Ladislavom Adamcom dohodu, a&nbsp;iniciatíva vyšla od neho, respektíve od jeho poradcov. Federálny parlament, ktorý bol v&nbsp;decembri 1989, až na menej než dvadsať kooptovaných nových poslancov, obsadený v&nbsp;oboch komorách len členmi KSČ a&nbsp;KSS, zvolil Václava Havla za prvého nekomunistického prezidenta po roku 1948. Zdôraznime to ešte raz : Václava Havla, toho komunistami nenávideného disidenta, zvolili v&nbsp;decembri 1989 za prvého nekomunistického prezidenta komunisti. Výmenou za túto podporu dostali ochranný dáždnik v&nbsp;osobnosti Václava Havla ako garanta, ktorý zaručí ich rovnaké a&nbsp;rovné príležitosti podieľať sa na verejnom živote.

Bol to, samozrejme, politický obchod, ktorý však mal logiku i&nbsp;demokratický rozmer. Aj preto nedošlo k&nbsp;vyhroteniu situácie a&nbsp;zmena moci sa uskutočnila pokojne, bez krvavého priebehu. Za to by sme mali byť vďační Havlovi i&nbsp;komunistom. A&nbsp;oni by mali byť vďační v&nbsp;prvom rade Havlovi. Lebo dodržal sľub. Ďalší vývoj bol už len na nás, ako budeme voliť, ako sa budeme sami rozhodovať, kam chceme ukázať, aby sme šli ďalej a&nbsp;hlavne s&nbsp;kým.

A&nbsp;boli tu aj takí, ktorí si v&nbsp;novembri 1989 ani nevšimli, že sa niečo zásadné mení. Minimálne sa tak pasujú do tejto pózy. Vtedy sa pripravovali na kariéru v&nbsp;starom režime, nepripúšťajúc si, že môže nastať prudký obrat. Aj takí opatrní, vyčkávajúci jedinci sa však rýchlo zorientovali a&nbsp;využili ponúkané možnosti. Nebolo možné brániť im v&nbsp;tom, demokracia pozná výnimky len tam, kde ju ohrozujú nedemokratické snahy o&nbsp;zmenu režimu neústavnou cestou - čiže mimo parlamentných volieb.

Mnohí sú azda aj preto sklamaní a&nbsp;dávajú to najavo opakovane už takmer tridsať rokov. Nie sú spokojní so stavom spoločnosti, ale zmeniť ju nevedia. Ani nechcú. Lebo na tribúnach je svet taký jasný, zrozumiteľný, jednoduchý. Tu sme my, dobrí, a&nbsp;tam sú oni, zlí. Antikristi. Lenže rozhodujú slobodné voľby a&nbsp;slobodní voliči, nie tribúny. Najlepším argumentom proti demokracii je päťminútová konverzácia s&nbsp;priemerným voličom, povedal raz Winston Churchill. Myslel to ako vtip, aby odľahčil napätú situáciu. Niekoho tu však stále irituje vôľa voličov a&nbsp;v&nbsp;tej chvíli môže aj nenávidieť demokraciu, lebo sa musí jeho menšinový názor podvoliť väčšinovej vôli voličov. Takto sa však ďaleko nedá dôjsť. Demokracia je najhoršia forma vlády - okrem všetkých ostatných. To je opäť Churchill. Takže ak nemáme lepšiu formu vlády, nehľadajme inú. Hľadajme len spoľahlivejších a&nbsp;zodpovednejších lídrov. Tam by sme mali hľadať odkaz novembra, lebo ten preniesol všetku zodpovednosť na naše rozhodnutia vo volebnom hlasovaní.

Pre mnohé médiá bol tohtoročný 17. november významným dňom. Venovali mu aj patričnú pozornosť. Nielen počas demonštrácií a&nbsp;osláv, ale napríklad aj pri svadbe Martina Jakubca a&nbsp;pani Božanky. Aj toto sme si vyštrngali pred 29 rokmi. Prečo nie? Niekomu chutí káva, inému čaj. Niekomu demonštrácie, inému jednoduchá bezstarostná zábava. A&nbsp;nech to tak zostane naďalej.

Anka Žitná Lučaiová: Sloboda prejavu aj po prejave

Výber pre vás