Rastislav Boldocki

Občas mám pocit, že na cestách a v&nbsp;ojazdených vozidlách tiahnucich tisíce kilometrov ďaleko a&nbsp;späť existuje akýsi paralelný svet. Mimo médií a&nbsp;svetiel reflektorov, uzavretý do seba, s&nbsp;vlastnými ťažkosťami, so zvláštnymi pravidlami a&nbsp;s&nbsp;drámami, ktoré nikoho nezaujímajú. Ten svet na pomedzí bolestnej reality a&nbsp;sna sa s&nbsp;tým naším oficiálnym prelína len občas a&nbsp;zväčša je z&nbsp;toho tragédia. Ako tá nedávna pri Zvolene, keď rumunský kamión narazil do dodávky so slovenskými opatrovateľkami. Verte mi, viem, o&nbsp;čom hovorím, ráno 27. júna 2016 som sa totiž znovu narodil. Aj teraz mám pred očami, ako sa na maďarskej diaľnici niekde pri Győri na mňa rúti ťažký nákladiak s&nbsp;rumunskými poznávacími značkami. Nie, v&nbsp;hlave sa mi nepremietol celý život, len som zmätene čakal, čo sa stane. Havária zastavila premávku na päť hodín, ale nejakým zázrakom som to prežil bez väčších zranení. Po prevoze do nemocnice, keď adrenalín trochu ustúpil, celý ubolený som sa snažil zistiť, čo si mám myslieť o&nbsp;šoférovi kamióna. Potreboval som si to ujasniť, mohol ma predsa zabiť. A&nbsp;neopantal ma hnev, skôr súcit. Chudák Rumun, pravdepodobne robil nadčasy, aby zarobil nejaký peniaz navyše a&nbsp;uživil rodinu. Možno ho šéf celé roky nútil jazdiť na hranici možností s&nbsp;cieľom ušetriť firme zopár drobných. No a&nbsp;raz, keď sa mu do tváre opreli prvé lúče ranného slnka, na okamih zaspal. Čo už, stáva sa. Bohaté skúsenosti mám aj s&nbsp;dodávkami, ktoré pololegálne prevážajú ľudí za prácou do zahraničia. Hoci nie práve do Rakúska, ale z&nbsp;Balkánu do slovenských automobiliek či tovární na elektroniku, do pochmúrnych ubytovní, ďaleko od rodín a&nbsp;blízkych. A&nbsp;nemám skúsenosti len s&nbsp;dodávkami, ale aj s&nbsp;rôznymi podnikavcami, ktorí za pár drobných na vlastných starých autách do nemoty jazdia hore a&nbsp;dole. „Ráno vyštartujem zo Srbska, pozbieram ľudí z&nbsp;celej Vojvodiny a&nbsp;rozveziem ich do Nitry, Trnavy a&nbsp;nakoniec Bratislavy. Trochu si oddýchnem a&nbsp;potom to isté späť. Väčšinou turnus stíham otočiť za menej ako 24 hodín,“ pochválil sa mi jeden zo šoférov. „A&nbsp;tak trikrát do týždňa,“ dodal. Na týchto výpravách za lepším životom ma najviac fascinuje absencia akejkoľvek sebaľútosti. Hoci sa muži a&nbsp;ženy najrozličnejšieho veku za zvukov hudby z&nbsp;osemdesiatych rokov tiesnia medzi nespočetnými taškami a&nbsp;po príchode na nich čaká len úmorná práca pri páse, v&nbsp;rozhovoroch prevláda drsný humor. Akoby pomocou neho chceli odohnať smolu. Aj preto si myslím, že dôvod, prečo dobrovoľne podstupujú celú tortúru, nie sú iba peniaze. Vnútorne sú odhodlaní splniť svoje tajné túžby, naplniť predstavu o&nbsp;dôstojnom, sebestačnom živote. A, bohužiaľ, nemajú inú možnosť, k&nbsp;tomuto cieľu ich dokáže dopraviť len staré ojazdené vozidlo. A&nbsp;mnohých aj dopraví, kým nenarazia na ten náš oficiálny svet.

KOMENTÁR Paralelný vesmír: Nehoda pri Zvolene odhaľuje odvrátenú tvár nášho sveta

Autor článku

Rastislav Boldocki

Výber pre vás

KOMENTÁR Paralelný vesmír: Nehoda pri Zvolene odhaľuje odvrátenú tvár nášho sveta

Autor článku

Rastislav Boldocki

Súvisiace články

KOMENTÁR Volebné absurdity: Význam Slovenska a slovenských politikov preceňujeme

KOMENTÁR Naša demokracia degeneruje. Umožňuje vládnuť porazeným, píše Karol Lovaš

KOMENTÁR Blízkovýchodné nezmysly: Ak nezačneme dodržiavať medzinárodné právo, hrozí nám záhuba

Výber pre vás