Anka Žitná Lučaiová

Obaja súhlasia, že demokracia, sloboda jednotlivca, jeho práva i&nbsp;slobodná politická súťaž majú u&nbsp;nás to najdôležitejšie miesto v&nbsp;hierarchii hodnôt celej spoločnosti. Medzi kandidátmi nájdeme odlišnosti skôr vo forme, v&nbsp;kvalite verbálneho prejavu, v&nbsp;skúsenostiach a&nbsp;praktickej politickej zručnosti, prípadne v&nbsp;zameraní volebnej kampane. Obsahovo však medzi nimi nie je prakticky žiadny rozdiel. Na prvý pohľad sa vlastne nič dramatické nedeje.

Voliči Zuzany Čaputovej či Maroša Šefčoviča&nbsp;nemusia mať obavy, že príde niečo tragické, ak ich favorit prehrá. Nič také nehrozí, zemeguľa nezrýchli počet otáčok so zvýšeným tlkotom našich sŕdc po ohlásení výsledkov druhého kola. Dnes preto nejde o&nbsp;žiadnu fatálnu križovatku, rázcestie, kde zlí duchovia motajú pútnikov na ich cestách za lepšími zajtrajškami. Ide sa štandardnou cestou ako doteraz. Zatiaľ, a&nbsp;azda to tak aj vďaka voličom zostane.&nbsp;

Situácia by vyzerala zásadne inak, keby bol do druhého kola postúpil niektorý z&nbsp;ďalších dvoch najsilnejších protikandidátov, Štefan Harabin a&nbsp;Marian Kotleba. Obaja predstavujú to, čo považujeme za antisystémové veličiny. U&nbsp;Mariana Kotlebu je to na prvý pohľad i&nbsp;programovo zjavné. Jeho strana ĽSNS je ideologickým a&nbsp;personálnym pokračovaním Slovenskej pospolitosti - Národnej strany, ktorú rozpustil Najvyšší súd SR pre jej antidemokratický&nbsp;charakter. Cieľom tejto strany bolo zrušenie parlamentnej demokracie a&nbsp;nahradenie vodcovským systémom. Štát by neriadila vláda, ktorá sa opiera o&nbsp;demokraticky a&nbsp;slobodne zvolenú parlamentnú väčšinu, ale vodca a&nbsp;zástupcovia stavov. Tie by delegovali svojich reprezentantov do parlamentu. Niekto si myslí, ako vidno z&nbsp;mnohých diskusií na sociálnych sieťach s&nbsp;úrovňou krčmového tárania, že by to prinieslo poriadok. V&nbsp;skutočnosti by sme sa vrátili politicky, kultúrne i&nbsp;mentálne do obdobia medzi koniec 19. storočia a&nbsp;druhú svetovú vojnu. Slovami Winstona Churchilla, demokracia nie je dokonalá, ale nič lepšie nemáme. Tak, ako človek nie je dokonalý, nehľadá chyby v&nbsp;sebe, ale spravidla vždy v&nbsp;iných, v&nbsp;okolí, v&nbsp;systéme. Vie povedať, čo sa mu nepáči, ale už nemá jasno v&nbsp;tom, ako to zmeniť k&nbsp;lepšiemu.

Popri antisystémovom Kotlebovi sa zviezol sudca Štefan Harabin. Aj keď nemá za sebou žiadny politický subjekt, vystupuje proti súčasnému politickému systému parlamentnej demokracie ešte razantnejšie. Je ozvenou čias, keď na Slovensku vládli divoké mocenské pomery, organizovaný zločin prenikal všade do bežného života, od podnikateľského sektora, drobných živnostníkov až do súkromia ľudí. Doteraz sa sudca Harabin profiloval ako odporca tých, ktorí sa chceli s&nbsp;týmto obdobím vyrovnať, opakovane vracal obžaloby na nižší stupeň súdov, pričom sa podľa zdrojov zo súdneho prostredia nerozpakoval odkopírovať argumentáciu obhajcu slovenského mafiána a&nbsp;použiť ju ako svoj vlastný právny názor. Dramatickým výstupom, hodným herca tragéda ochotníckeho divadla, prejavil mimoriadne paranoidné sklony, keď uvoľnený luster považoval za zámerný a&nbsp;zákerný útok ministra vnútra na jeho sudcovskú a&nbsp;osobnú integritu. Tieto dve smutné postavy, Štefan Harabin a&nbsp;Marian Kotleba, sa chceli stať hlavou štátu. Skúsme si predstaviť, čo by nasledovalo, keby sa súčasná vládna koalícia rozvadila do tej miery, že by predčasné voľby boli nevyhnutné. Predstavme si kanceláriu prezidenta, aké symboly by sa v&nbsp;nej objavili. Predstavme si dennodenné podkopávanie legitimity dnešného politického režimu. Predstavme si, kam by smerovala ich prvá zahraničná návšteva ako symbolické vyjadrenie politickej orientácie krajiny. Žeby to bola Moskva a&nbsp;nie Praha, Berlín, Budapešť či Washington, je zrejmé. Predstavme si to všetko a&nbsp;ešte mnohé iné, čo je kritická triezva ľudská myseľ schopná zahrnúť do okruhu ich politickej i&nbsp;mentálnej výbavy a&nbsp;čo by to pre nás znamenalo.

Výsledky prvého kola prezidentských volieb ukázali, že predstavivosť a&nbsp;racionálne kritické myslenie chýba celej jednej štvrtine voličov. Toľko hlasov dostali obaja kandidáti dohromady. Už sme minule spomenuli, že keby sa neboli navzájom vybili, jeden z&nbsp;nich by bol dnes v&nbsp;druhom kole a&nbsp;zrazu by sme boli na onom fatálnom rázcestí, kde jedna smerovka ukazuje demokratickú cestu a&nbsp;druhá predstavuje antisystém vo vzťahu k&nbsp;parlamentnej demokracii, jej popretie a&nbsp;napokon zánik. Výsledky prvého kola by sme preto nemali brať ako bezvýznamnú epizódu, ktorá dopadla dobre, ale ako varovanie, že to mohlo dopadnúť veľmi zle. Trend zmeny je varovne zreteľný už niekoľko rokov, len nás akosi vážnejšie nevyrušuje. Kotlebova strana sa dostala najprv do&nbsp;župnej administratívy, takto pred troma rokmi prišla z&nbsp;regionálneho do republikového parlamentu, teraz si vodca odskúšal kandidatúru na hlavu štátu a&nbsp;aktuálny voličský potenciál. Rovnako vidno, ako sa v&nbsp;parlamente mení jeho politické zloženie. Pribúdajú strany protestu, ktoré nemajú dlhý život, a&nbsp;ich miesto okamžite obsadia nové subjekty, aby sa na čas dostali do vlády a&nbsp;potom nasledoval ich strmý pád. Tento proces sa opakuje od raných 90. rokov. Počínajúc Združením robotníkov Slovenska a&nbsp;končiac dnešným OĽaNO alebo stranou Sme rodina slovenského „alipašu“ Borisa Kollára, všetky subjekty majú v&nbsp;rodokmeni zapísané - „na jedno vládne použitie“. Táto podenkovosť len prispieva k&nbsp;rastu frustrácie voličov, ktorí potom opakovane volia spôsobom pokus - omyl, kope to, či nie? Ide o&nbsp;dlhodobé varovné signály, že v&nbsp;krajine nefunguje zodpovedná politika vládnej moci, že sa posúvame k&nbsp;nestabilite až k&nbsp;extrému. Paradoxne, spoločnosť sa polarizuje ani nie tak medzi systémové a&nbsp;nesystémové časti, ale oveľa ostrejšie a&nbsp;agresívnejšie sa polarizujú dve skupiny, ktoré rovnako podporujú predstavu, kam má Slovensko patriť, kde je jeho politicky bezpečné a&nbsp;ekonomicky prospešné ukotvenie.

Zúrivosť a&nbsp;nenávisť, ako ich možno zaznamenávať na sociálnych sieťach, neprodukuje pokleslá krčmová spoločnosť, ale vzdelaní ľudia, reprezentujúci strednú vrstvu. Táto polarizácia, úspešne využívaná antisystémovými subjektmi, má väčšiu schopnosť potopiť vlastnú loď. Napriek tomu, že už dnes do nej tečie mocným prúdom, nevidno žiadnu rešpektovanú osobnosť, ktorá&nbsp;by bola schopná tento stav zmeniť.&nbsp;

Na prvý pohľad sa nič dramatické nedeje. Do druhého kola prezidentských volieb postúpili dvaja demokraticky orientovaní&nbsp;kandidáti, ktorí sa ničím mimoriadnym&nbsp;od seba nelíšia. Pritom ich voličské skupiny, navzájom sa hlboko nenávidiac, urputne kopú demokracii hrob. Harabin a&nbsp;Kotleba sa už tešia na „dovidenia o&nbsp;päť rokov“. A&nbsp;dovtedy ešte budú aj nejaké tie parlamentné voľby.

Komentár šéfredaktorky Anky Žitnej Lučaiovej: Antisystém

Výber pre vás