Anka Žitná Lučaiová

V&nbsp;súčasnosti, na prahu roku 2019, to autor predchádzajúceho výroku zaklincoval, aby bolo každému jasné, že Dobroslav Trnka, lebo o&nbsp;ňom je reč, nikdy žiadny úplatok nezobral. A&nbsp;už vôbec nie od Mariána Kočnera. Tvrdí to napriek tomu, že polícia našla u&nbsp;Kočnera nahrávky, v&nbsp;ktorých sa Trnka ešte ako prokurátor nechával Kočnerom korumpovať za pomoc a&nbsp;ústretovosť v&nbsp;niektorých známych kauzách. Čas dokáže vystavovať nepríjemné vysvedčenia, najmä ak sa mu neobozretne vyjde v&nbsp;ústrety.

Sotva sa dá na začiatku kariéry predvídať, čo raz v&nbsp;budúcnosti urobí z&nbsp;človeka funkcia. Do určitej miery je výber vždy špeciálnym druhom lotérie. Ani najspoľahlivejší a&nbsp;najkvalitnejší káder nemusí v&nbsp;záťažových momentoch stopercentne obstáť. Ale ak do funkcie vyberú niekoho, kto už predtým preukázal sklony k&nbsp;ohýbaniu práva, je obozretnosť a&nbsp;hlavne zdržanlivosť voči takej osobe namieste. Jedno ľudové príslovie hovorí, že každý úrad má chvost, ktorý dačo za sebou vlečie. Aj Dobroslav Trnka ťahá taký chvost za sebou už pekných pár liet. Koncom 80. rokov&nbsp; po ukončení štúdia práva sa dal naverbovať na vojenskú prokuratúru. Na konci 90. rokov sa už vyšvihol takmer na samý vrchol ako hlavný vojenský prokurátor, čo znamenalo zároveň funkciu námestníka generálneho prokurátora. V&nbsp;roku 2003 sa vyskytla príležitosť, ktorá vtedajšej politickej moci zjednodušila výber nového šéfa Generálnej prokuratúry. Na začiatku toho roka sa odohralo niekoľko dramatických udalostí, ktoré hlavnému vojenskému prokurátorovi vydláždili cestu na najvyšší vrchol v&nbsp;kariére. V&nbsp;januári 2003 ktosi skopíroval zo záznamov odposluchov na ministerstve vnútra a&nbsp;vyniesol niekoľko nahrávok telefonických rozhovorov, ktoré sa týkali známych osobností, medzi nimi aj vtedajšieho poslanca a&nbsp;predsedu vládnej strany ANO Pavla Ruska. Ten hneď obvinil ministra vnútra Vladimíra Palka (KDH), že ho zámerne a&nbsp;vedome odpočúval na politickú objednávku KDH. Záznamy odposluchov mali jednu zvláštnosť, ktorá spochybňovala obvinenie, že vznikli v&nbsp;prostredí rezortu vnútra. Nahrávkam chýbali štandardné identifikačné znaky, vzniklo preto podozrenie, že ich niekto do technického zariadenia rezortu vnútra prepašoval elektronickou cestou. Jediným pracoviskom, ktoré prichádzalo do úvahy, bola Slovenská informačná služba (SIS), keďže celú odpočúvaciu techniku vrátane častí na vnútre vlastnila práve ona a&nbsp;všetko bolo navzájom prepojené. Len z&nbsp;SIS mohli nahrávky z&nbsp;neznámych príčin priplávať na vnútro - takto to aspoň vysvetľoval v&nbsp;druhej polovici januára 2003 novinárom hovorca rezortu vnútra Boris Ažaltovič. Zároveň na tabuľu nakreslil blokovú schému celého systému, aby bolo každému jasné, že záznamy bez identifikačných znakov nemohli vzniknúť na vnútre, ale len v&nbsp;SIS. Nasledoval amatérsky úder proti vnútru. Ktosi poslal Generálnej prokuratúre a&nbsp;do médií anonymne faxom z&nbsp;businescentra hotela Danube trestné oznámenie na ministra Vladimíra Palka a&nbsp;ďalšie osoby pre podozrenie z&nbsp;manipulácie s&nbsp;nahrávkami a&nbsp;z&nbsp;prezradenia utajovaných skutočností, pretože medzi ne mala patriť aj bloková schéma odpočúvacieho systému. Úder bol amatérsky preto, lebo bezprostredne po odoslaní faxu z&nbsp;hotela Danube dvaja novinári zistili - jeden telefonicky a&nbsp;druhý fyzicky vlastnými očami -, že odosielateľom bol ich novinársky kolega Peter Tóth. A&nbsp;keď sa niekoľko dní nato prevalilo, že Peter Tóth sa vzápätí stal riaditeľom kontrarozviedky SIS, škandál dostal nové rozmery. Riaditeľ SIS Vladimír Mitro musel odstúpiť z&nbsp;funkcie. Tóth, ktorý bol veľmi blízkym človekom vtedajšieho premiéra Mikuláša Dzurindu (SDKÚ), sa nemohol stať funkcionárom služby bez toho, aby nebol aspoň dva roky predtým v&nbsp;dočasnej štátnej službe. To znamenalo, že už ako novinár musel byť kádrovým príslušníkom SIS v&nbsp;pozícii „riadiaci dôstojník v&nbsp;legalizácii“. Ministerstvo vnútra podalo trestné oznámenie a&nbsp;prípad vyšetrovala vojenská prokuratúra. Vtedy sa hlavnému vojenskému prokurátorovi Trnkovi ponúkla príležitosť na ceste k&nbsp;funkcii generálneho prokurátora. A&nbsp;začali sa diať zvláštne veci. V&nbsp;parlamente poslanec a&nbsp;vždy poslušný muž premiéra Dzurindu Tomáš Galbavý (SDKÚ) odrazu navrhol, aby v&nbsp;Trestnom zákone bol zrušený paragraf 156 verbálneho útoku na verejného činiteľa. Zdôvodnil to tým, že ide o&nbsp;relikt z&nbsp;komunistických čias. Práve o&nbsp;tento paragraf oprela vojenská prokuratúra obžalobu napriek tomu, že parlament v&nbsp;apríli schválil zrušenie kritického paragrafu k&nbsp;1. septembru. Keď zmena nadobudla účinnosť, súd zrušil obvinenie Petra Tótha. Hlavný vojenský prokurátor Trnka pritom vedel, že obžaloba je len formálna. Odmietol brať do úvahy, že anonymné trestné oznámenie z&nbsp;hotela Danube rozosielal kádrový príslušník SIS, čím služba neoprávneným spôsobom zasahovala do kompetenčných sporov medzi vnútrom a&nbsp;SIS. Hlavný vojenský prokurátor zvalil celé bremeno zodpovednosti na ministra vnútra Palka - nie prokuratúra, ale Palko podľa Trnku navrhoval zmenu kvalifikácie trestného skutku. Vládna strana SDKÚ zastúpená premiérom Dzurindom sa potom za pomoc pri záchrane Dzurindovho dôverníka Tótha odvďačila tým, že navrhla Trnku (konkrétne ďalší Dzurindov blízky človek poslanec Ivan Šimko) na funkciu generálneho prokurátora. V&nbsp;decembri 2003 parlament Trnku schválil. Otvorili sa tak dvere na cestu lemovanú priateľstvom mocného Trnku a&nbsp;nemenej vplyvného Kočnera, ktorý zrejme len z&nbsp;číreho kamarátstva si niektoré ich rozhovory nahrával. Zaujímavé, či skôr desivé, je na nich to, že z&nbsp;Trnku robia poslušný nástroj Kočnerových záujmov.

Ľudská pamäť má schopnosť selektovať udalosti a&nbsp;niektoré vytlačiť až do zabudnutia. To isté sa môže stať aj niekdajšiemu generálnemu prokurátorovi Trnkovi, ktorý stál na čele Generálnej prokuratúry aj v&nbsp;čase, keď sa konečne začalo efektívne postupovať proti skupinám organizovaného zločinu a&nbsp;likvidovať ich. Aj on je podpísaný pod úspechy v&nbsp;trestných veciach, ktoré priniesli doživotné a&nbsp;dlhoročné tresty viac než stodvadsiatim príslušníkom slovenského podsvetia. Verejnosť si však bude pamätať skôr jeho telefonáty s&nbsp;Mariánom Kočnerom. Dobro sa podriadi zlu nielen vtedy, keď nie je iná možnosť. A&nbsp;tak včerajšie Trnkobranie prináša dnes trpké plody.

Komentár šéfredaktorky Anky Žitnej Lučaiovej: Trnkobranie

Výber pre vás