Karol Lovaš

Podstatou zmierenia a odpustenia je schopnosť a ochota nepýtať sa, prečo mám byť prvý, kto sa zmieri. Kto odpustí. Túto dilemu pre mňa vyriešil raz a navždy Boh. Keď som sa mu sťažoval, prečo mám byť prvý, povedal mi: „Chlapče, nikdy nebudeš prvý. Prvý som bol ja, kto ti odpustil.“ V odpustení môžeme byť už len druhí. Vďaka Bohu, ktorý nás predbehol. Mohol by byť s nami vo vzťahu, keby nám hneď na začiatku neodpustil? Keď sa ma moderátor v televíznej diskusii opýtal, kedy som videl ospravedlniť sa politika za svoje nevhodné správanie, odpovedal som mu, že som takého ešte nevidel. Na druhej strane, aj keby sa všetci politici teraz ospravedlnili, nič by sa nezmenilo. Pokiaľ sa nezmeníme my, svet zostane rovnaký. Aj preto som sa v tej televíznej debate ospravedlnil ministerke kultúry a predsedovi vlády za všetky útoky „ad personam“, ktoré smerovali na ich osoby. A nebolo ich za tie roky málo. Tých „vrahov, zločincov, diktátorov, dezolátov, mafiánov, zlodejov, opice, spodinu, blondíny, zlo, ktoré treba poraziť“. Boh nerobí veľa. Vlastne len dve veci. Je a miluje. Viac nečaká ani od nás. Len aby sme boli – ako najlepšie vieme, žili svoj život a aby sme pritom nezabúdali milovať. Dve pracovné metódy, ktoré používa voči nám sú prijatie a inšpirácia. Bez nich nie je možná komunikácia. Bez schopnosti a ochoty znížiť sa na úroveň toho druhého. Bez toho, aby sme mu dovolili znížiť sa na tú našu. Treba sa nám znovu naučiť tomuto kumštu. Sile, ktorá nie je v tom, toho druhého kamsi poslať, aj keď môžeme, ale neposlať ho tam. V tom je sila silných. V schopnosti uniesť seba. A potom tých ostatných. Karel Čapek v roku 1924 varoval pred nástrahami komunizmu v pojednaní Prečo nie som komunista. Po jeho prečítaní som si uvedomil, že z rovnakých dôvodov by mal dnes možno problém byť demokratom. „Najdivnejšie a najneľudskejšie je jeho zvláštna pochmúrnosť. Čím horšie, tým lepšie. (...) Nenávisť, neznalosť, zásadná nedôvera, to je psychický svet komunizmu, lekárska diagnóza by povedala, že je to patologický negativizmus.“ Presne pred sto rokmi Čapek napísal: „Dnešnému svetu nie je treba nenávisť, ale dobrá vôľa, ochota, zhoda a spolupráca, je mu treba vľúdnejšej morálnej klímy, myslím, že by sa s trochou obyčajnej lásky a srdečnosti dali ešte robiť zázraky.“ Karel Čapek bol typický predstaviteľ „pražskej kaviarne“. No rovnako dobre&nbsp; dokázal vyjsť aj zo svojej bubliny. K poznávaniu obyčajných ľudí. Iných ako bol on sám. Rozumel im. Potrebujeme vrátiť demokracii jej stratenú dôstojnosť. Dôležitosť. Zrozumiteľnosť. V opačnom prípade bude čoraz viac ľudí opäť tiahnuť k silnej ruke. K jednému z izmov minulého storočia. Na vine nebudú komunisti. Nacisti. Ani extrémisti a populisti. Tí sú vždy len dôsledkom neschopnosti demokratov, ktorí negativizmom a permanentnou naštvanosťou robia z demokracie miesto k nežitiu. Najlepšou reklamou na ňu je spokojný a šťastný človek. Mali by sme ho zas nájsť. Kvôli sebe. Život je príliš krátky, aby sme v ňom neboli spokojní a šťastní. Aby sme sa v ňom nemali radi.

KOMENTÁR Život je príliš krátky, aby sme neboli spokojní alebo Prečo (nie) som demokrat

Výber pre vás

KOMENTÁR Život je príliš krátky, aby sme neboli spokojní alebo Prečo (nie) som demokrat

Súvisiace články

KOMENTÁR Môj prezident? Mal by začať vnímať voliča antisystému

Čo nie je kóšer a o židovsko-nacistických tendenciách

KOMENTÁR Vyháňanie Ukrajincov na front je ako hra so zápalkami

KOMENTÁR Prezidentské voľby budú aj referendom o Ficovi, médiách a ich angažovanosti

Výber pre vás