Jana Šimíčková

Eliška Macáková, Matej Bachniček, Lucia Chladná, Marián Kovaľ, Hana Kalabová, či Tomáš Semanič. Hovoria vám niečo uvedené mená? Zrejme ani nie. A&nbsp;je to škoda. Ide totiž o&nbsp;mená mimoriadne bystrých slovenských stredoškolákov, z&nbsp;ktorých každý získal minulý rok niekoľko medailí na medzinárodných vedomostných olympiádach. Eliška Macáková hneď štyri! Tri zlaté a&nbsp;jednu bronzovú. Vyniká v&nbsp;matematike a&nbsp;informatike. Svojou výnimočnosťou ohúrila na súťažiach v&nbsp;Egypte, v Spojenom kráľovstve, v Holandsku ale i&nbsp;v&nbsp;Gruzínska. <br>

Eliška, Matej, Lucia, Hana, Tomáš a&nbsp;spolu s&nbsp;nimi ďalších tridsaťdva nadaných mladých ľudí, ktorí vo svete reprezentovali nielen seba, svoju školu, ale i celé Slovensko, si pred pár dňami prevzali z&nbsp;rúk prezidenta Petra Pellegriniho a&nbsp;ministra školstva Tomáša Druckera ocenenie. Udialo sa tak priamo v&nbsp;sídle hlavy štátu. Študentov počas tejto udalosti sprevádzali aj učitelia, bolo ich vyše dvadsať. Išlo o&nbsp;pedagógov, ktorí značnou mierou prispeli k&nbsp;úspechu týchto mladých ľudí. Prezident a&nbsp;minister sa im poďakovali. Za ich odbornosť, trpezlivosť a&nbsp;podporu, za to, že sprevádzajú svojich žiakov na ceste k&nbsp;mimoriadnym úspechom. <br>

Hoci sa slávnostnej udalosti v&nbsp;Prezidentskom paláci zúčastnilo takmer šesťdesiat výnimočných ľudí, všetka pozornosť sa napokon sústredila &nbsp;na jediného človeka. Na mladíka, ktorý nepodal ruku prezidentovi. Lebo ho nemá rád. Lebo ho považuje za klamára a&nbsp;podvodníka. Vlastné pocity &nbsp;boli pre neho to najdôležitejšie. Nie úspechy desiatok ďalších prítomných študentov, nie radosť ich pedagógov, ale vlastné veľké preveľké ego, ktoré uprednostnil pred všetkým ostatným. Vzhľadom na jeho inteligenčnú výbavu mu totiž muselo byť jasné, čo uvedeným gestom spôsobí. Stálo mu&nbsp;to však za to. Veď bol niekoľko dní slávny. Bol hrdinom. Aj rozhovor do novín s&nbsp;ním urobili. &nbsp;<br>

Ktovie, či sa aspoň na chvíľu zamyslel nad tým, ako sa správajú a&nbsp;ako konajú skutoční hrdinovia. Lebo skutoční hrdinovia nepotrebujú na sebe upozorňovať, nepotrebujú na seba strhávať všetku pozornosť. Ostávajú v&nbsp;úzadí, aby nechali iných vychutnať si veľké chvíle. &nbsp;Ale jemu nestačilo ostať v&nbsp;úzadí. Išiel si prevziať ocenenie od hlavy štátu, ktorú neuznáva a&nbsp;potom jej nepodal ruku. Nepodal ruku prezidentovi, ktorému v&nbsp;ten istý deň bez problémov ruku podala, kyticu si od neho vzala a&nbsp;dokonca si s&nbsp;ním za jeden stôl sadla Zuzana Čaputová. S Petrom Pellegrinim sa dokonca naobedovala. A&nbsp;spolu s&nbsp;ňou aj Andrej Kiska, Ivan Gašparovič a&nbsp;Rudolf Schuster. Lenže to sú iba bývalí prezidenti, on je predsa viac. Je naša budúcnosť. Budúcnosť, ktorá má už v&nbsp;stredoškolskom veku potrebu určovať, kto je vhodný a&nbsp;kto nie na vykonanie obyčajného, slušného gesta ako je podanie ruky. Budúcnosť, ktorá má už v&nbsp;stredoškolskom veku potrebu určovať, kto si zaslúži rešpekt a&nbsp;kto nie. Ale čo keď raz tejto budúcnosti napadne, že stojí nad všetkými?

Naša budúcnosť alebo keď ego jedného mladíka zatieni všetko ostatné

Výber pre vás