Michal Teplica

Pred dvomi týždňami ma šéfredaktorka týždenníka PLUS 7 DNÍ požiadala, aby som, tak ako každoročne, napísal komentár do prvého tohtoročného čísla. Spýtal som sa jej na tému, ktorú by som mal v&nbsp;texte pokryť. Odvetila krátko: „Nech je to niečo optimistické.“ Pár dní nato, a to tesne pred Vianocami, sa odohrala na pražskej Karlovej univerzite najtragickejšia streľba v&nbsp;českých dejinách. Hoci si to nepripúšťame, udalosti, často odohrávajúce sa ďaleko od nás bez našej priamej účasti, nekompromisne ovplyvňujú naše myšlienky, nálady a&nbsp;niekedy aj život. Existuje hypotéza, ktorú mi dávnejšie povedala moja známa. Podľa nej je počet správ o&nbsp;negatívnych, tragických udalostiach len dôsledkom detailného mediálneho záujmu, pokrytia a&nbsp;rýchlosti prenosu informácií, ktoré sa vďaka internetu dostávajú de facto ku všetkým a&nbsp;okamžite. Ak by to tak nebolo, možno by sme o&nbsp;záplavách v&nbsp;Indonézii, lesných požiaroch v&nbsp;Austrálii či hurikáne na Haiti ani nevedeli alebo dozvedeli by sme sa o&nbsp;nich oveľa neskôr, keď už problém vlastne prestal existovať. Štúdia Inštitútu Reuters na Oxfordskej univerzite vo svojej ročnej správe potvrdzuje, že ľudia sú negatívnymi informáciami otrávení a&nbsp;majú silnú tendenciu sa správam radšej vedome vyhýbať. Ich pozornosť smeruje viac k&nbsp;zábave a&nbsp;hrám. Údaje zo štúdie ukazujú, že tento trend je silnejší v&nbsp;krajinách, v&nbsp;ktorých sú politické postoje a spoločenský diskurz viac polarizované, čo je aj prípad Slovenska. Tieto zistenia sú pre žurnalistov, nielen tých slovenských, veľkou výzvou. Amanda Ripley z&nbsp;Washington Post tvrdí, že novinár je čoraz zodpovednejší nielen za obsah správy, ale aj za to, ako ju čitatelia alebo diváci vnímajú v&nbsp;širšom kontexte. Preto volá po žurnalistike, ktorá ľuďom kontext vysvetľuje, ale najmä dáva nádej. Ponúka riešenie. Lebo väčšina problémov sa dá vyriešiť. Ak chceme tieto návody pre žurnalistov brať vážne, musíme pripomenúť ešte jednu negatívnu správu – našu národnú tragédiu. Takto ju celkom adekvátne označil súčasný minister školstva. Z&nbsp;najnovších výsledkov medzinárodného testovania PISA totiž vyplýva, že až tretina slovenských študentov nedosahuje ani len základnú úroveň čitateľskej gramotnosti. V&nbsp;praxi to znamená, že žiaci nevedia, o&nbsp;čom čítajú, a&nbsp;nevedia z&nbsp;prečítaného textu nájsť a&nbsp;vyjadriť hlavnú myšlienku. Ako potom môže novinár vysvetľovať, ukazovať kontext? Vyjadrené lekárskym jazykom – stav ohrozujúci život pacienta. Mimochodom, v&nbsp;čase zverejnenia spomínaných výsledkov sa na pôde parlamentu veselo čítali, a to bez porozumenia a&nbsp;ako súčasť obštrukcií, osemhodinové poslanecké príspevky vysielané v&nbsp;priamom prenose. Áno, toto je realita, na ktorú sme si už v&nbsp;politike zvykli, ale spozornieť by sme mali, ak sa politický boj o&nbsp;moc stáva prekážkou riešenia závažných problémov spoločnosti. Slovenské školstvo a&nbsp;vzdelávanie také sú. Vianočný televízny program ponúkol aj tento rok českú klasiku Marečku, podejte mi pero. Napriek komediálnemu žánru a&nbsp;notoricky známym hláškam odporúčam všimnúť si rešpekt, postavenie a&nbsp;autoritu školstva v&nbsp;živote bežných ľudí bezmála pred päťdesiatimi rokmi. Ak máme mať dôvod na optimizmus v&nbsp;budúcnosti, tam niekde by sme mohli začať.

Spozornieť by sme mali, ak sa politický boj o moc stáva prekážkou riešenia závažných problémov

Výber pre vás

Spozornieť by sme mali, ak sa politický boj o moc stáva prekážkou riešenia závažných problémov

Súvisiace články

KOMENTÁR Nezvykajme si na vojnu: Svetové výdavky na zbrojenie neveštia nič dobré

KOMENTÁR Čierna labuť: Pre Spojené štáty a Európu nie je dlhodobo únosné riešiť dva živé spory

KOMENTÁR KAROLA LOVAŠA Z vojny sme spravili lascívnu šou

Výber pre vás