Plus 7 dní

Zmenila tvár módneho priemyslu. Francúzka Gabrielle Bonheur Chanel patrí medzi najznámejšie módne návrhárky sveta. Jej modely plnili šatníky každej modernej ženy nielen vo Francúzsku. Jej parfum Chanel No. 5 sa stal ikonou medzi parfumami.

Súčasníci ju opisovali ako krásnu, talentovanú a kreatívnu. Coco Chanel bola aj prehnane ambiciózna a snobská, závislá od morfia. Tiež antisemitka a homofobička.

Podľa najnovších odhalení zradila svoju vlasť a stala sa nemeckou špiónkou. Hal Vaughan o nej v biografii Sleeping with the Enemy z roku 2011 napísal: „Priťahovala ju moc. A moc boli nacisti.“

O živote Coco Chanel bolo napísaných mnoho kníh a nakrútených niekoľko filmov. Jej život ponúka množstvo štipľavého materiálu. Detstvo prežila v chudobe so štyrmi súrodencami. V dvanástich rokoch po matkinej smrti ju otec poslal spolu so sestrami do kláštora v Aubazine, ktorý bol známy starostlivosťou o deti chudobných a siroty.

Tam sa naučila šiť a v osemnástich rokoch sa zamestnala ako krajčírka v meste Moulins. Popri práci sa snažila preraziť ako speváčka. Cestovala do Vichy, vychýreného kúpeľného mestečka, no nebol to jej hlas, čo ju mal v budúcnosti presláviť.

Vo Vichy získala aj prezývku Coco a podarilo sa jej nakuknúť do vyššej spoločnosti. Sama neskôr tvrdila, že práve v tomto období sa zrodila myšlienka luxusných strihov šiat z lacnejších látok, ktoré si mohli dovoliť aj chudobní.

Do jej života vstúpilo niekoľko významných mužov. V roku 1906 sa v Moulins zoznámila s exdôstojníkom kavalérie Étiennom Balsanom a stala sa jeho milenkou. Étienne pochádzal z bohatej aristokratickej rodiny. Počas vyše troch rokov, ktoré prežili na zámku Royallieu blízko Compiègne, uviedol mladú Coco do vyšších kruhov a zoznámil ju s vplyvnými mužmi parížskej aristokracie.

Svojej milenke daroval mnoho šperkov, diamantov, perlových náhrdelníkov a drahých šiat. Prostredníctvom neho sa zoznámila s bohatým Angličanom Arthurom Capelom, ktorého volali Chlapec.

Arthur sa stal ďalším jej milencom. Boli spolu deväť rokov. Prenechal jej byt v Paríži a pomohol jej otvoriť prvý butik v meste módy Deauville. Jeho financie jej značne pomohli v začiatkoch budovania značky Chanel. Predaj klobúkov a šiat bol taký úspešný, že dokázala v krátkom čase Arthurovi jeho vložené financie vrátiť.

Vzťah s Arthurom trval aj po tom, čo sa oženil so šľachtičnou Dianou Wyndhamovou. Ukončila ho až jeho tragická smrť pri autonehode v roku 1919, ktorá Coco veľmi otriasla. Pamätný kríž, ktorý dala osadiť na mieste nehody, stojí dodnes.

V dvadsiatych rokoch prežila Coco krátky románik aj s arcivojvodom Dimitrijom Pavlovičom, bratrancom cára Mikuláša II., ktorému sa podarilo ako jednému z mála Romanovovcov po nástupe boľševikov ujsť z Ruska.

Dimitrij sám založil v Paríži módnu značku Kitmir. Práve on zoznámil v tom čase už známu návrhárku s chemikom Ernestom Beauxom, ktorého rodina v minulosti pripravovala parfumy pre cára a cárovnú Ruska.

Z ich spolupráce vzišiel v roku 1921 slávny parfum Chanel No. 5, ktorý si neskôr obľúbili také hviezdy ako Marilyn Monroe, Estella Warenová, Gisele Bündchenová či Nicole Kidmanová.

Coco o ňom povedala, že je to vôňa, ktorá jej najviac pripomína kláštor v Aubazine. O jeho názve rozhodla: „Svoje nové šaty prezentujem vždy piateho piaty, preto necháme číslo päť v názve parfumu, prinesie mu to šťastie.“

Autor knihy Tajomstvo Chanel No. 5 Tilar Mazzeo podrobne sleduje osudy slávneho parfumu. Coco Chanel potrebovala parfum spropagovať. V roku 1924 založila s bratmi Wertheimerovcami korporát Parfums Chanel. Skúsení obchodníci, židia Wertheimerovci, mali predstaviť značku na americkom trhu. V spoločnosti mali sedemdesiatpercentný podiel.

Obchod sprostredkoval Theóphile Bader, zakladateľ slávneho obchodného reťazca Les Galeries Laffayette, ktorý začal parfum predávať vo svojich obchodoch a v spoločnosti získal dvadsať percent.

Coco Chanel svoj desaťpercentný podiel prepísala na samotnú firmu a vylúčila sa tak z ďalších obchodných operácií. Po tejto dohode pracovala Coco Chanel viac ako dvadsať rokov na tom, aby jej značku vrátili. Dlhý spor s Wertheimerovcami súd v roku 1935 ukončil v jej neprospech.

Po vypuknutí druhej svetovej vojny v roku 1939 Coco Chanel vyhlásila, že „nie je vhodný čas na módu“, a zavrela svoje obchody a továrne. O prácu prišlo vyše tritisíc ľudí. V tomto období sa naplno prejavil jej antisemitizmus vo viacerých verejných vyhláseniach. Okrem iného často vyhlasovala, že Židia sú „boľševickou hrozbou Európy“.

Počas nemeckej okupácie Francúzska zostala bývať v hoteli Ritz, ktorý bol neoficiálnym sídlom nemeckej vojenskej nobility. V máji 1941 podala žiadosť na nemecké úrady o arizáciu spoločnosti Parfums Chanel na základe zákonov o odňatí majetku židovským vlastníkom.

Nevedela, že Wertheimerovci pred útekom do New Yorku previedli spoločnosť na kresťana, francúzskeho občana Félixa Amiota. Napriek týmto snahám Pierre Wertheimer po vojne v roku 1947 pristúpil na dohodu, že vyplatí Coco Chanel zisky z predaja parfumu počas vojny, čo predstavovalo deväť miliónov dolárov.

Získala i dve percentá v spoločnosti, čo jej každoročne vynieslo 25 miliónov dolárov, a Pierre Wertheimer navrhol, že bude hradiť všetky jej životné náklady až do jej smrti.

Hal Vaughan už v roku 2011 vo svojej knihe uviedol, že Coco Chanel bola nemeckou špiónkou s kódovým označením Westminster číslo F7124.

Podľa Sergea Klarsfedla, známeho lovcu nacistov, mnohé osobnosti mali priradené číslo bez toho, aby o tom vedeli. V roku 2014 francúzska televízna stanica odvysielala dokument Tiene pochybností, v ktorom historik Franck Ferrand na základe archívnych dokumentov francúzskeho ministerstva obrany tiež potvrdzuje túto teóriu.

Pracovala údajne priamo pod Walterom Schellenbergom, veliteľom brigády SS a šéfom Abwehru - nemeckej spravodajskej organizácie. Po vojne bol Schellenberg odsúdený na šesť rokov väzenia.

V roku 1951 ho prepustili s vážnym ochorením pečene. Zaujímavé je, že Coco Chanel zaplatila všetky výdavky spojené s jeho liečbou, finančne podporovala manželku aj rodinu bývalého nacistu a zaplatila Schellenbergov pohreb v roku 1952.

Coco Chanel mala v minulosti vzťah aj s najbohatším mužom Veľkej Británie, druhým vojvodom z Westminsteru Hughom Richardom Arthurom Grosvenorom. Ich aféra trvala od roku 1923 do roku 1933. Podobne ako Coco sa ani vojvoda netajil antisemitizmom. Počas tohto obdobia sa Coco Chanel zoznámila s osobnosťami ako Winston Churchill či Edward, princ z Walesu.

Počas vojny v rokoch 1940 až 1950 nadviazala vzťah s nemeckým dôstojníkom Abwehru Hansom Güntherom von Dincklage. V roku 1943 obaja cestovali do Berlína na stretnutie so samotným Heinrichom Himmlerom. Nemci sa rozhodli využiť jej kontakty a vyjednať mier s Veľkou Britániou. Operácia s kódom Modelhut však bola od začiatku odsúdená na neúspech. Historik Henry Gidel píše, že Coco Chanel „prejavila neskutočnú megalomániu a naivitu, keď si myslela, že môže ovplyvniť samotného Churchilla“.

Po vojne Coco Chanel vypočúvali pred Épuration Légale, komisiou vyšetrujúcou možnú kolaboráciu. Tá v tom čase nemala nijaký dôkaz a prepustila ju na slobodu. Krátko nato odišla do exilu vo švajčiarskom Lausanne. Hneď sa rozšírila klebeta, že zasiahol sám Winston Churchill, ktorý tak zabránil odhaleniu ďalších nacistických sympatizantov v najvyšších spoločenských kruhoch Británie.

Samotná Coco po vypočúvaní vraj vyhlásila: „To Churchill ma zachránil.“ Táto fáma sa nikdy nepotvrdila. V roku 1954 sa Coco Chanel vrátila do Francúzska a znovu otvorila svoj obchod. Presadila sa vo Veľkej Británii, v USA aj v Ázii.

Zomrela v januári 1971 vo veku 87 rokov ako ikona módneho priemyslu. Hal Vaughan na margo svojej knihy povedal: „Mnoho ľudí dnešného sveta si nepraje vidieť obraz Gabrielly Coco Chanel, kultúrneho idolu Francúzska, zničený. Je to niečo, čo by najradšej odložili bokom, zabudli a ďalej predávali a kupovali jej šatky a šperky.“

Coco Chanel a jej temná minulosť: Pracovala módna ikona pre nacistov?

Výber pre vás