"Jeseň na Sibíri je fantastická. Preliv žltých, zelených, oranžovo-okrových stromov je pastva pre oči a človek sa nejde vynadívať. U nás to nevidieť. Kam zmizla naša, slovenská jeseň? Posledné roky ju nevnímam. Jeden deň je teplo, druhý deň som v zimnom kabáte. Tu na Sibíri dobiehame tú jeseň. Je to naozaj zážitok," začína svoje pravidelné hlásenie z ciest.

"Boli sme na ceste už deväť - desať hodín, keď sme si uvedomili, že sme ešte nejedli. Zastali sme teda na pumpe." Z tónu hlasu vytušíme, že "ide do tuhého". Ak sú na ceste komplikácie, o ktorých Jojo ide rozprávať, vieme to zo spôsobu, akým sa stíši, keď rozpráva. Rovnako sa stíšil teraz. "Keď sme sa najedli, vracali sme sa k autu. A vtedy som nešťastne stupil a podvrtol som si nohu..." Už tušíme, že šoférovať v takomto stave asi nie je med lízať a máme chuť Jojovi odovzdať za náruč dobrých rád, domácich receptov starých mám na obklady, maste, alebo ho nasmerovať čo najrýchlejšie na prvú pohotovosť. Skúste to však aplikovať na niekoho, kto je v neznámom svete, tisícky kilometrov od vás a navyše s absolútnym rozhodnutím cestu dokončiť tak, ako si predsavzal. "Dostal som sa do auta, ale tušil som, že to bude bolestivé a nepríjemné. Najbližší hotel bol asi 160 kilometrov. S tempomatom som to zvládol," opisuje. Nám je jasné, že tento stav potrebuje oko odborníka, ale Jojovi to v tejto chvíli ešte jasné nebolo. Zabratý do cesty a misie, ktorú si dal, predsa ho nezlomí jeden úraz.

"Zastavili sme v najbližšom hoteli, ktorý bol asi 160 kilometrov. Nebol to hotel Broadway, ale hotelík, ktorý má na priečelí turecké symboly. Stál tam mladý muž, ktorý sa nás ujal a hneď nám dal krásnu izbu. V našom ponímaní nie je luxusná, na pomery ruské je hodne luxusná. Odhliadnuc od toho, že kúpeľňa je asi taká veľká ako izba samotná. Obrovská toaleta, bidet, umývadlo, plus ďalšia miestnosť, kde je vaňa a veľký sprchovací kút. Zastrčený turecký hotel potešil."

V hoteli si dali večeru. Objednali si šalát a zrazu pred nich postavili veľký tanier plný červeného melónu, nápoj z fíg, stôl sa prehýbal. "Prisadol si k nám majiteľ, ktorý rok žil v Budapešti. Za bývalého režimu slúžil v armáde. Vznikla družnejšia debata, rukami-nohami sme sa snažili nájsť spôbob komunikácie - cez ruštinu, maďarčinu, slovenčinu... Postavil pred nás fľašu vodky ako pozornosť podniku. Neodmietli sme, po tých hodinách cesty sme si aj s majiteľom pripili na staré spomienky. A zrazu sme sedeli uprostred ľudí, ktorí sa zaujímali odkiaľ sme, kam ideme, my sme sa ich pýtali na rodinu, prácu, živobytie..."

Padlo veľa otázok, veľa odpovedí. Po príjemnej večeri sa Jojo so Zolim zdvihli, že idú spať. Predsa len, svoje cesty začínajú o piatej ráno, potrebujú nabrať sily na ďalšie kilometre. Krívajúceho Joja však pán majiteľ nepustil do izby. Rozhodol sa mu pomôcť, a tak ho okamžite naložil a odviezol do miestnej nemocnice. "A to už je príbeh úplne iný a story sama osebe, kedy zostáva človeku rozum stáť. Zobral som si pas, všetky poistky, všetko, čo k tomu treba, doklady, peniaze, aby ma nič neprekvapilo. Prvý šok bol, že sme vchádzali do budovy so železnými dverami. Pôsobilo to ako cela, väzenie, nie ako nemocnica. Za dverami svetlo, ochrankár a cez celú čakáreň - nízke stropy, úzke dvere. Staré, vrátane vybavenia. Ošúchané lavičky... nemohol som fotiť, lebo mobil ostal schovaný. Majiteľ hotela ho nosil spolu s mojimi dokladmi a strážil to, strážil mňa a snažil sa mi pomáhať. Pomaly ma chcel nosiť na rukách. Bol veľmi milý a ústretový. Okamžite všetko riešili. V momente som bol v ordinácii, ktorá síce dvere mala, ale sa nezatvárali. Proces, keď vám pozerajú do pasu, majú napísať vaše meno, vysloviť "Jozef"... Samek je už úplná absurdita, to nevedia ani prečítať. Vyzeralo to, že pána doktora zobudili. Záujem v ňom vzbudil fakt, že som cudzinec. Nohu mi vyšetril. Perom urobil krížik a poslal ma na rontgen. Pár metrov prejdete tromi dverami. To bol hrozný pocit stiesnenosti. Ako keď človek pozerá filmy, kde vás vodia chodbičkami niekam do väzenia. Pôsobilo to s trašne, určite by som tam nikdy nebral deti. Prostredie ako z béčkového hororu." Jojo absolvoval rontgen. Strašný zvuk, rana, ďalší strašný zvuk - rontgen osemdesiatych rokov. Tri minútky, doktor ho prezrel, pohmkal, že nič nevidí, ale že sadru by to určite chcelo. "Na to som ja už namietal, že sadru určite nie. V lekárni mi nohu obviazali, dali lieky. Veľmi som poďakoval a neskutočne rýchlo som zdrhal, pretože nohu do sadry nechcem. Vďaka tempomatu noha nedostáva až tak zabrať."

Po ošetrení sa pobrali na izbu, kde načerpali sily na ďalšiu cestu. Čakalo ich totiž jazero Bajkal, kde plánujú oddych, kúpanie a aspoň chvíľku spomalenie.

Jojova cesta po Európe a Ázii: Úraz a návšteva nemocnice

Výber pre vás