Vanda Felšöci Rusnáková

Východniar Ondrej Kandráč (39) je zaručeným ťahákom. Trhá rekordy v sledovanosti aj v popularite. Na výslnie ho pritom nevyniesol drsný rap ani nežný pop, ale ľudová hudba, ktorú má rád odmalička.

Minimálne tri jeho skladby na Slovensku už doslova zľudoveli. A práve vďaka hitom A čija to chyža, Dva duby či Sokoli azda niet slovenskej domácnosti, ktorá by tohto hudobníka a jeho skupinu Kandráčovci nepoznala. Mimochodom, Ondrej naspieval aj ústrednú pieseň nemenej úspešného slovenského filmu zo slovensko-ukrajinského pohraničia Čiara.

Pôsobí nielen v skupine Kandráčovci, ale v mnohých ďalších hudobných zoskupeniach, s ktorými vystupuje v rôznych projektoch. Nečudo, že jeho diár je minimálne do februára beznádejne naplnený.

Narodil sa v Krásnej Lúke neďaleko Starej Ľubovne, no už niekoľko rokov žije s rodinou v domčeku blízko Košíc. Nenápadný dom v novej obytnej štvrti ničím nenaznačuje, že tu býva jeden z najvychytenejších hudobníkov.

Keď nám Ondrej otvorí, zaškrípu brzdy a šofér, ktorý náhodou frčal okolo, natešene vyskočí z auta a poprosí Ondreja, aby do mobilu povedal, že je to skutočne on. Ondrej bez problémov berie ponúkaný mobil, osobe na druhej strane linky sa predstaví a zaželá krásny deň. „Už nie som anonymný. Vďaka televíziám ma spoznávajú všade,“ zasmeje sa a pozýva nás do novučičkého domu, ktorý spolu s manželkou zariadili podľa vlastných predstáv.

„Pozrite sa sem - to je kúsok, ktorý manželka objavila v stodole mojej mamy. Dali sme ho profesionálne ošetriť a je tu. V žulovej doske vidno ešte aj skameneniny,“ ukazuje Ondrej na biely stolík pod televízorom v obývacej časti domu. Pyšne ukazuje zariadenie, ktoré vybrala predovšetkým jeho manželka. „Vytvorila domov, kde sa všetci cítime dobre. Nielen ja, ale aj naše dve deti. Nie je nič úžasnejšie, ako vracať sa domov k milujúcej manželke a šťastným deťom. To je môj hnací motor - moja rodina, ktorá stojí nad všetkým. Pre mňa je najdôležitejšia. Až potom je muzika a ostatné veci,“ prezrádza známy hudobník.

Folklór ho sprevádzal už od malička. „V našej rodine sa hrali ľudovky furt. Už ako malý som hral spolu s bratom na husliach. Mali sme rodinnú kapelu. Otec hral na akordeóne, my s bratom na husliach a mama spievala,“ prezrádza Ondrej Kandráč. Zároveň priznáva, že spočiatku aj on vnímal folklór skôr ako „spartakiádu“, kde skupina príde na javisko, odspieva a odohrá svoje, ukloní sa a odpochoduje. No vďaka pôsobeniu v Slovenskom rozhlase prišiel na úplne iný rozmer folklóru.

Hoci vyštudoval pedagogickú školu - slovenčinu a hudobnú výchovu -, nikdy neučil. „Nastúpil som ako moderátor do Slovenského rozhlasu. Absolvoval som rôzne moderátorské školenia a to mi veľmi pomohlo. Navyše, vtedajší riaditeľ Vlado Puchala ma - v dobrom - donútil, aby som si založil skupinu. Tak vznikla Ľudová hudba Ondreja Kandráča,“ spomína.

Začiatky neboli vôbec jednoduché. „Kým sme odohrali prvé koncerty, prešli sme všeličím. Od hrania na svadbách a oslavách až po dedinské zábavy. Zo začiatku sme hrali v šarišskom a rusínskom dialekte. Aj náš prvý hit - A čija to chyža - bol v tomto nárečí,“ spomína ďalej Ondrej a dodáva: „Tomu, že je to hit, som uveril až vtedy, keď sa kolegovia vracali zo služobky a zažili, ako v krčme v Ubli vstali chlapi o polnoci a namiesto hymny zaspievali práve túto pesničku.“

Na východniarske publikum vraj nikdy nezabudne a bude mu vždy vďačný. „To oni počúvali naše prvé koncerty, oni si kupovali naše prvé cédečká. Vďaka nim sme sa stali slávnymi a písali sme ďalšie pesničky. Tie už boli v slovenčine. Album Dva duby bol pre nás zlomový práve prechodom na slovenčinu. Chvalabohu, úspešný.“

Niet nad Wericha: To, že ľudová hudba bude mať taký úspech, nepredpokladal ani on sám. „S folklórom uspel ten, kto bol niečím iný. Napríklad Ján Pisančin ako Ander z Košíc svojím rozprávaním v dialekte. V 90. rokoch boli jeho kazety najpredávanejšie v celej republike! Alebo Drišľak. Ten išiel podľa vzoru skupiny Mloci z Prešova. Vniesol do ľudovej hudby šou. Stavil na kontakt s publikom. Priznávam, keď som ho v začiatkoch videl naživo, bol som uchvátený,“ vraví Kandráč.

Vraj pochopil jedno. Ak chce uspieť, musí byť nielen hudobníkom a spevákom, ale hlavne moderátorom a vtipným zabávačom. Musí publikum vtiahnuť do koncertu. „Verte, nie je to vôbec ľahké. Riadim sa tým, čo povedal pán Werich - vynikajúca improvizácia je vopred pripravená improvizácia. Jednoducho, každé jedno vystúpenie musí byť dopredu pripravené, odskúšané. Improvizácie narýchlo sa ešte nikdy neosvedčili. Mnohokrát sa stane, že diváci nereagujú a človek má pocit, že si koncert alebo vystúpenie len odsedia, ani sa nezasmejú. Vyberám aj z päty štipky nádeje, že sa to predsa len rozbehne. No vždy som mal šťastie, že sa nakoniec chytili a nechali sa vtiahnuť - do šou alebo pesničiek.“

V dome má Ondrej vlastnú miestnosť, kde trénuje a pripravuje sa na koncerty, vystúpenia i nakrúcanie v televíziách. Na rovinu hovorí, že dom majú síce krásny, no keby niet jeho manželky, bolo by to úplne inak. Ona je hnacím motorom celej rodiny.

Ondrova manželka Erika (35) má pod palcom vedenie domácnosti aj gro výchovy päťročnej Emky a sedemročného Ondríka. „Ja som väčšinou na cestách. Bolo obdobie, keď som mal 165 vystúpení za rok! Ani teraz neklesnú pod stodvadsať. Diár mám plný až do polovice februára. Potom si už chcem urobiť konečne voľno. Aspoň na chvíľku,“ sľubuje sebe aj rodine Ondrej.

Erika sa nad jeho plánmi len pousmeje. „Vždy príde niečo, čo to voľno prekazí alebo posunie. Ale ja sa nehnevám. Vedela som, že život po boku Ondreja ako hudobníka nebude ani jednoduchý, ani fádny. Človek nemôže mať všetko - aj manžela stále doma, aj úplne zabezpečenú rodinu. Jednoducho, akceptujem jeho prácu, ktorú beriem skôr ako poslanie,“ vraví.

Kým boli deti menšie, jazdievali s otcom na vystúpenia. Teraz, keď už Ondrík chodí do školy, podriaďujú čas hlavne jeho povinnostiam. „Zvykla som si. Viete, mnoho žien na Slovensku svojho muža nevidí aj niekoľko mesiacov, keď ide na zárobky do zahraničia. Ja mám to šťastie, že sa vždy po niekoľkých dňoch vracia domov.“

Osudový koncert: S Ondrejom sú manželia už takmer desať rokov, zobrali sa po niekoľkomesačnom randení. Poznali sa však už skôr. „Manželka je z Lipian, ja z Krásnej Lúky. Sú to miesta vzdialené od seba len trinásť kilometrov, takže je jasné, že sme sa museli poznať. Navyše, keď chodila na gympel, bol som do nej platonicky zamilovaný. Lenže ona ma vtedy nechcela,“ smeje sa Ondrej.

Erika sa iba usmieva a hrozí prstom, čo všetko o ich súkromí zhovorčivý manžel prezrádza. „Zlomový bol náš koncert v Červenom Kláštore, na ktorý došla aj Erika s kolegyňami učiteľkami. Prišla si po podpis. Videl som, že má foťák, tak som sa jej pýtal, či si fotila vystúpenie, A ak áno, či mi fotky nepošle. Nemala pri sebe pero, a tak mi nadiktovala svoju mailovú adresu, nech sa jej ozvem ja. Verte, či nie, celú cestu domov som si nahlas opakoval tú jej adresu!“ smeje sa Ondrej Kandráč. „No viete, kolegyne mi neverili, že ho poznám, tak som za ním išla po podpis,“ vraví so smiechom Erika. Obaja dodávajú, že to bolo osudové stretnutie. Ani nie o rok mali svadbu.

Práve rodina ovplyvnila Ondrejovo ďalšie účinkovanie. „Keď som bol bez záväzkov, od pondelka do piatka som robil v rozhlase a cez víkendy som chodil po zábavách, svadbách a vystúpeniach. Mal som kopu času a zmysel pre humor. No príchodom detí sa všetko zmenilo a ony sa stali pre mňa zmyslom života. Netvrdím, že teraz nekoncertujem cez víkendy, ale prácu v rozhlase som definitívne opustil a každú voľnú chvíľu venujem len a len im,“ vraví hudobník. Vraj, keď ich chce trošku pohnevať, pustí im svoju obľúbenú hudbu - rumunské a srbské etno.

Plány do budúcnosti? Má ich viac než dosť. Okrem nového cédečka plánuje šnúru vianočných koncertov. „Budeme spievať a hrať v najväčších slovenských chrámoch - v Bratislave v Dóme svätého Martina, v Trnave, v Nitre a rozhodne aj v Dóme svätej Alžbety v Košiciach,“ vypočítava Ondrej Kandráč.

Ako dodáva, je rád, že je oňho ako o hudobníka záujem, no trochu ho mrzí strata anonymity. „Po hite s I.M.T. Smile Sokoli už nie som anonymný nikde. Nedávno som sa vrátil z dovolenky v USA. Boli sme s manželkou a deťmi u rodinných známych. Žili sme na pláži v San Clemente. Z recesie som vyvesil slovenskú vlajku, odfotil sa a dal to na Facebook. Hneď nás kontaktovali rodáci z neďalekého San Diega, zorganizovali grilovačku a, hybáj, hneď som tam spieval a hral. Bolo to veľmi milé. Mali sme slzy v očiach,“ spomína na výlet do Ameriky.

To, že ho spoznávajú Slováci, Česi a mnohí Ukrajinci i Poliaci, mu neprekáža, a rád im rozdá podpisy. „Ono je to tak. Ťažko odhadnúť, ako sa má človek tváriť. Keď sa na všetkých usmievate, myslia si ľudia, že ste trafený. Keď sa neusmievate, majú pocit, že ste namosúrený,“ smeje sa Ondrej Kandráč.

Ako tvrdí, žiadne spoločné foto či žiadosť o autogram neodmietne. No doslova neznáša nálepku celebrita. „Som obyčajný človek, chlap žijúci pre svoju rodinu, ktorá mu je najdrahšia. Pre mňa je celebrita chirurg, ktorý stojí hodiny pri operačnom stole a zachraňuje životy, či robotník, ktorý chodí na niekoľkomesačné turnusy do zahraničia, len aby uživil rodinu. Ja nemám právo prirovnávať sa k týmto ľuďom. Toto sú pre mňa celebrity. Nepotrebujem byť glorifikovaný. Ja celebrita nie som.“

Kandráč: „Že je to hit, som zistil, keď chlapi v krčme v Ubli o polnoci vstali a spievali ju namiesto hymny!“

Výber pre vás