Pre týždenník PLUS7DNÍ pracuje od roku 2012, venuje sa predovšetkým investigatívnym témam.

Karol Bustin

Ste vo výbornej kondícií, tvorivý a pracovitý. Máte na to nejaký recept?

Celý život sa živím prácou. Nemôžem si dovoliť povaľovať sa v nemocniciach.

Určite áno. A, samozrejme, mám ženu, ktorá sa o mňa výborne stará.

Musíte dodržiavať nejaké pravidlá pre Crohnovu chorobu, ktorou trpíte?

Neviem, čo vám môžem povedať. Keby to náhodou čítali lekári. (Smiech.) V nemocnici je celá kopa prístrojov, ktoré nesmú zhrdzavieť - každý pacient, ktorý tam leží, sa každé ráno dozvie, ktorý prístroj uvedú kvôli nemu do pohybu. Takže je prakticky vylúčené, aby vám niečo nenašli. A mne takto našli Crohnovu chorobu. Ako hovorí môj priateľ, a zhodou okolností geriater, Peter Belan, našťastie mi ju našli až po sedemdesiatke, keď je táto choroba za svojím vrcholom. Ide o chorobu mladých ľudí, takže sa ňou netrápim. Existuje na ňu špeciálna, takzvaná biologická liečba, ale ukázalo sa, že aj na ňu som už starý.

Takže choroba spí a, bohužiaľ, večným snom zaspal už aj mladý lekár Igor Páv, ktorý ma starostlivo volával každého štvrť roka na kontrolu. A po jednom štvrť roku ma už nezavolal. Tak si hovorím: Konečne pochopil, že som zdravý. A veľmi som sa mýlil. On bol chorý. Taký krutý býva niekedy osud k dobrým lekárom, ktorí sa starajú o pacientov a zabudnú na seba.

S manželkou: Oľga Feldeková je známa dramaturgička a scenáristka. Foto: Matej Jankovič

Keď ste utiekli hrobárovi z lopaty, začali ste sa na svet pozerať inou optikou?

Ani nie. Stalo sa mi to viac ráz. Takže, čo sa úteku z hrobárovej lopaty týka, som už rutinér. Raz mi zachránil život Ľubo Dobrovoda. Stretol som ho na ulici, bola horúčava a ťažko som dýchal. A on sa pýta: „Čo tak ťažko dýchaš?“ A ja hovorím: „To z tej horúčavy. To rozdýcham.“ A on na to: „Práve idem do nemocnice, musíš ísť so mnou!“ A zaviezol ma k srdciarom, kde mu pani docentka Kanáliková povedala: „Vy ste svojho priateľa nedoviezli o päť minút dvanásť, ale o pol jednej.“ Mal som embóliu. Ale prežil som ju. Pritrafili sa aj iné veci, ale necítim sa ako na smrteľnej posteli. Preto som ani neoslavoval osemdesiatku. Nepovažujem to za významné jubileum. Každému, kto mi gratuloval, som hovoril: „Počkaj ešte dvadsať rokov.“

No priatelia umelci vám urobili večer vašej poézie.

Osemdesiatku som chcel premlčať, ale oni ju nepremlčali. Nemám veľa priateľov, ale mám dobrých priateľov. Ľubovi Dobrovodovi, svojmu záchrancovi, pre zmenu teraz ja pomáham zachrániť nie život, ale film. Pripravuje sa totiž sfilmovanie jeho bestselleru Ja, Malkáč. On a režisér Milan Šteindler ma prizvali k spolupráci na scenári. Žáner filmového scenára nenávidím, lebo scenárista pri ňom zaniká. Robil som Perinbabu a nikto si to nepamätá. Dobrovoda síce tvrdí, že ma nenechajú zaniknúť, ale v tomto prípade vyniknúť nechcem. Dobrovodova kniha je totiž nabitá dobrými dialógmi. Scenár je podľa mňa už vopred hotový. Nijaká robota. (Úsmev.)

Blahoželali vám aj prezidenti Rudolf Schuster a Andrej Kiska.

To bolo pri príležitosti prezentácie výberu z mojej poézie Životopis vo veršoch. To, že ju obaja páni prezidenti poctili svojou účasťou, je iste mimoriadne, ale dá sa to aj vysvetliť. Rudolf Schuster je môj starý priateľ, navyše sám píše, fotografuje, filmuje. Andrej Kiska zase nedávno vstúpil do rodiny s mojím priateľom Rudolfom Chmelom - ich deti sa vzali.

Ľubomír Feldek: „Od chvíle, ako otvorím ráno oči, musím robiť jediné - čo Boh odo mňa chce, aby som robil.“ Foto: Matej Jankovič

Medziiným to, že sa práve s potešením dozvedel, že sme rodina. Pretože moja žena a jeho terajšia svatka sú sesternice. A ja mu hovorím: „Ale potom, pán prezident, by ste mali vedieť, že - ako správny prezident - ste sa dostali do rodiny nielen so mnou, ale aj s Ľudovítom Štúrom. Jedna sesternica mojej mamy, teta Zorka, sa vydala za Ľudovíta Štúra, ktorý potom pôsobil ako lekár v Makove. A - podobne ako jeho brat, „dubčekovec“ Svetozár Štúr - pochádzal z vetvy Samuela Štúra, mladšieho brata nášho národeného dejateľa. Bratia Ľudovít aj Svetozár, prezývaný Etulo, boli veľkí fešáci, pretože ich mama bola krásna Srbka. A hoci už nežijú, v Čiernom na Kysuciach je ďalší Ľudovít Štúr, syn toho lekára, takisto veľký fešák. Ale aby sme sa vrátili k pánovi prezidentovi Kiskovi, povedal som mu ešte: „Ale to nie je všetko. Ďalšia sesternica mojej ženy, Evička Štefánková, sa v Terchovej vydala za potomka Juraja Jánošíka. Takže, pán prezident, ste naozaj v správnej konštelácii.“

Práve vám vyšla bibliofília Srdcový kráľ, ktorú ilustroval Miroslav Cipár a graficky upravil Peter Ďurík. O kom je vaša báseň Srdcový kráľ?

Starý otec z maminej strany bol kartár. Nikdy som ho nevidel. Bol pekár a priženil sa do Púchova, do pobežalovského pekárskeho rodu. No stal sa postrachom pekárne. Vždy keď šiel kúpiť múku do mlyna, najprv si hodil s mlynárom pár partičiek, všetko prehral a vrátil sa bez múky, len s nejakým lacným šperkom pre moju babku. A tak ho roku 1912 možno vyhnali alebo možno sám sa rozhodol odísť do Ameriky. V Hamburgu, kde mal nastúpiť na loď, prehral „šifkartu“ a odkázal odtiaľ domov, že mu majú poslať na novú. No neposlali - jeho otec sa radšej sám vybral do Hamburgu. Tam mu ju kúpil a dal do rúk, až keď mal nastúpiť na loď. Ešte počkal, kým sa loď odrazí od brehu. V Amerike sa pradedova stopa stráca kdesi v Chicagu.

Rudolf Dobiáš: Podľa Feldeka by si zaslúžil Nobelovu cenu. Foto: Archív

Ste, tuším, rodina bežencov. Vraj sa do nej priženil aj Komenský.

Nuž áno. Púchov je blízko Moravy - keď Komenský a jeho družina zistili, že sú už na uhorskej pôde, vydýchli si a ďalej nešli, usadili sa v Púchove. A tam Komenský vydal dcéru za Molitora, jedneho nášho príbuzného. Prepánajána, toto som ešte pánovi prezidentovi Kiskovi zabudol povedať. Stačilo oženiť syna za Chmelovu dcéru a dostal sa do rodiny aj s Komenským. (Úsmev.)

A nachádzajú si k poézii ľudia cestu alebo vymiera?

Sama poézia si má nachádzať cestu k ľuďom. Slováci sú národ, ktorý miluje poéziu. Sú aj takí, ktorí o tom ani nevedia. Ale bez ohľadu na to, či o tom vieme, alebo nevieme, všetci sa vyjadrujeme v metaforách. Keď ráno otvoríte oči a poviete vyšlo slnko, už hovoríte metaforu. Veď slnko nemá nohy, ako mohlo vyjsť? Celý život sa všetci rozprávame ako básnici s básnikmi. A okrem toho každý Slovák vie naspamäť množstvo ľudových piesní. A ľudová pieseň, to je tá najkrajšia poézia.

Niečo vám na seba prezradím. Ani ja už poéziu v knihkupectvách veľmi nekupujem. Poézia má totiž úžasnú vlastnosť, ktorú nemá román - vyberiete ju z regálu a za päť minút máte knižku prečítanú. Zasuniete ju naspäť a môžete ísť spokojne domov. (Smiech.) Iste na to prišli aj iní a nevyhadzujú zbytočne peniaze.

Som rozprávkar. To je moje hlavné povolanie. Kde je rozprávková postava, to už nemôže, aspoň v mojom prípade, dopadnúť zle. Pri mojej rozprávke Ako sa stal Lomidrevo kráľom povedal dramaturg Peter Kováč krásny výrok: „Ukradli sme Lomidreva nacionalistom a venovali sme ho slovenským deťom.“ Lomidreva hrá v Slovenskom národnom divadle Milan Ondrík, Laktibrada nie je škriatok, ale škriatka Gabika Dzuríková. Aj rodičia si prídu na svoje, lebo keď Lomidrevo hladká bradu škriatke a hovorí „akú ju máš hebkú“, znie to celkom inak, ako keby hladkal bradu škriatkovi. (Úsmev.) Vždy je vypredané. Kým sa táto hra hrá, budem nažive. Keď ju stiahnu, tak prestanem existovať. Jediné, čo potrebujem, je zdravie a divadlo. Keď dramatik nemá divadlo, to je ako keby básnik nemal gule.

Juraj Jakubisko chystá druhý diel Perinbaby. Prvý scenár ste s ním písali vy.

Túto druhú Perinbabu si píše sám a ja sa mu do toho nemiešam. Som spoluvlastník názvu, ale nebránim mu v jeho použití. Držím mu palce a verím, že sa mu to podarí.

Čo podľa vás ukázalo dvadsaťsedem rokov od Nežnej revolúcie?

Keď dostal Bob Dylan Nobelovu cenu, moja prvá myšlienka bola: „Zase sme to zmeškali a nenavrhli sme Ruda Dobiáša.“ Rudo Dobiáš je slovenský Solženicyn, v roku 1953 bol - za nič, za jednu karikatúru - odsúdený na osemnásť rokov väzenia. A len tak-tak unikol šibenici. Je najlepší kandidát na Nobelovu cenu, akého máme. Je vynikajúci prozaik aj básnik. Aj Jesenin, autor slávnej básne Písmo materi, by možno závidel Dobiášovi báseň Neodoslaný list. Napísal ho v Jáchymove a je ešte krajší a hlbší ako ten Jeseniniov.

Len Dobiáš ako človek s obrovskou pokorou nerozpráva svoj príbeh. Viac pozornosti než sebe venuje príbehom iných ľudí, svojich spoluväzňov. Zostavil z nich štyri zväzky veľdiela Triedni nepriatelia. A laureát Nobelovej ceny potrebuje nielen dielo, ale aj životný príbeh. Rudolf Dobiáš ho má oveľa silnejší než Bob Dylan. Ale kým nie je preložený do angličtiny, Nobelovu cenu nedostane. Aj Česi museli Seiferta najskôr preložiť do angličtiny a potom na tom profesor Janouch celé roky pracoval. Rozprával mi to: „Když jsem ve Stokholmu vyslovil jméno Seifert, všichni se mě ptali, kdo je to Seifert? Nikdo to nevědel.“ Našťastie, Miro Pollák z Levoče si povedal: „Keď nie je nikto iný, kto by to vyriešil, vyriešim to ja.“ A nový preklad výberu z Dobiášovej tvorby do angličtiny je vraj už hotový. Teraz to treba vydať, dopraviť do Štokholmu, podať návrh a stihnúť ďalší termín. Pýtate sa ma na Nežnú revolúciu? Myslím si, že Nežná revolúcia ešte mnohým ľuďom nedošla. Keby došla, už by bol Dobiáš dávno navrhnutý na Nobelovu cenu a možno by ju už dávno dostal.

Čo sa literatúry a literátov týka, dnes je to u nás veľmi roztrieštené. V Česku na to v súvislosti s bývalým prezidentom Klausom vymysleli pekný zvrat „ucpán sám sebou“. A dá sa to povedať aj o nejednom súčasnom slovenskom literátovi. Keby mali takého kandidáta na Nobelovu cenu ako my, Maďari alebo Poliaci, určite by sa na ňom dávno všetci spoločne dohodli. A to nehovorím o tom, ako nám ho musia závidieť krajiny, ktoré nezažili gulagy. To, že sme sa na Dobiášovi nedokázali dohodnúť, je hanba slovenskej literatúry! Po Slovensku chodia desiatky spisovateľov, ktorí si o sebe myslia, že by mali dostať Nobelovu cenu - a nikto z nich si pritom dodnes neprečítal od Dobiáša ani riadok. To je absolútny koko.izmus!

Za komunizmu sa diali zlé veci, no „vďaka“ tomu bolo viac dobrých ľudí. Ľudia si museli navzájom pomáhať. Teraz sa každý snaží pomáhať najmä sám sebe. To je negatívny následok Nežnej revolúcie. Samozrejme, demokracia je pozitívna. Sloboda prejavu či pád železnej opony - to všetko je pozitívne a v poriadku. Len ľudská povaha sa mi nezdá lepšia. Vždy to je tak - čím je horšie, tým je lepšia povaha. Aj v Jáchymove bolo veľmi zle - a tí, čo tam boli, spomínajú, že tam stretli najvzácnejších ľudí.

Myslíte niekedy na to, že ste ako člen VPN mali aj s ostatnými prevziať moc do svojich rúk?

Som rád, že vo svojom veku udržím moč. A nie, aby som ešte držal v rukách moc. Ja na to jednoducho nemám.

To musia byť ľudia, ktorí sú istým spôsobom stavaní tak, aby mohli o moc bojovať. Umelec je stavaný inak. Umelec vie, že dostal od Boha talent. Čím väčší umelec, čím väčší talent, tým väčšia nemožnosť robiť čokoľvek iné. Od chvíle, ako otvorím ráno oči, musím robiť jediné - čo Boh odo mňa chce, aby som robil. Nemôžem Bohu povedať: „Vieš čo, dal si mi talent, ale ja ti naň kašlem, ja idem bojovať o politickú moc.“ Boh sa potom nad tým môže len zasmiať, prípadne nevďačnému umelcovi talent odobrať. Zaiste, do politiky šli aj kvalitní umelci. Stáva sa, že niekto dostane od Boha aj viac rôznych talentov. Môj prípad to však nie je. Keď si napríklad položím tri papiere na stôl, už mám v tom chaos.

Náš tenisový génius Dominika Cibulková hovorieva: „Bojujem v každej chvíli vždy len o jednu jedinú loptu, na iné nemyslím.“ Podobné je to aj so mnou. Aj ja môžem mať na stole vždy len jeden jediný list papiera. Keď som robil redaktora a sekretárka z vydavateľstva mi priniesla niečo podpísať, ja som to ani nečítal. Povedala mi: „Vy by ste podpísali aj rozsudok smrti sám nad sebou.“ Taký človek ako ja nemôže ísť do politiky.

Bývalí eštébáci dodnes ťahajú nitkami, sú pri moci a vo vysokých funkciách. Dalo sa tomu zabrániť?

Keďže nie som talentovaný politik ani politológ, tak vám na to neviem odpovedať. Bol istý čas, šesť mesiacov prechodnej vlády, keď som sa zúčastnil na živote VPN-ky, ale ja som sa len prizeral. Zo dva razy som niekde vycestoval, dodnes mi niekto vyhadzuje na oči, čo som hľadal vo väzniciach… (Smiech.) Robil som si tam kamarátov. Veď už ako chlapec som sa hrával na súdnom dvore, pri múre väznice, a kamarátil som sa s väzňami. Sem-tam som im hodil cez múr loptu, s ktorou si zahrali futbal, chodil som im kupovať noviny a cigarety. Mňa niekedy viac ako tí, čo sú pri moci, iritujú majitelia pravdy. Už pomaly tridsať rokov sa tu niektorí ľudia hrajú na samozvané tribunáliky. A keby sme sa s nimi dôkladnejšie porozprávali o... Ale nechajme to.

Pri pohľade na množstvo káuz, korupcie a rozkrádania - je Slovensko bežná demokratická krajina?

Neviem to posúdiť. Ale ako syn právnika verím v konečné víťazstvo práva. Môj otec sa stal v roku 1946 predsedom Okresného súdu v Žiline. (Preto som sa hrával na súdnom dvore, bývali sme tam v služobnom byte.) Celá jeho kariéra trvala dva-tri roky. Potom prišiel rok 1948, päťdesiate roky. Otec šiel dole, až nakoniec skončil vo väzení. Ale ešte aj za socializmu, keď sa krivili zákony, keď sa hlavným zákonom stalo heslo o diktatúre proletariátu, môj otec ešte aj vtedy hovorieval, že Trestný zákonník - aj ten najhorší - je dobrý. Že na každý trestný čin sú dva paragrafy. A keď sa nedá použiť jeden, dobrý právnik nájde a použije ten druhý. Toto som si odniesol z domu.

Nepotrebujeme žiadne nové ekonomické či iné teórie, nepotrebujeme desiatky analytikov, ktorí sa tvária, že oni jediní rozumejú svetu aj vesmíru. Potrebujeme len dobrých právnikov, ktorí vedia dobre čítať zákonník. Každá funkcia v štáte, aj tá najvyššia, je len druhá najvyššia. Vždy nad ňou musí byť zákon. Tak to napísal Puškin v Óde na slobodu. Tak to chápal Solón v starom Grécku. Dodržiavaním zákona vzniká zdravá spoločnosť. Ale ako to previesť do praxe? That’s the question. (V prekl.: To je otázka.)

Aká veľká je hrozba návratu nacistických prívržencov dnes?

Naprieč všetkými obdobiami našich starších i novších dejín, nech vládol ktokoľvek, platí, že backgroundom slovenského života je antifašizmus. V tomto duchu boli vychovaní aj všetci novodobí slovenskí politici.

Už len tým, že sa kladú, sa dáva najavo, že fašizmus je na Slovensku bez šance.

Prečo sú potom neonacisti v parlamente?

Práve preto, že si toto myslíme. Možno bol pekný deň a ľudia išli namiesto k voľbám na huby. Veď politika sa odohráva aj pod vplyvom takýchto maličkostí. Myslím si, že ešte nič neznamená, že sa to stalo.

Dlho ste podporovali mafiána Jozefa Roháča v jeho procesoch. Tento rok mu slovenský aj maďarský súd vymerali doživotné tresty. Svedectvá hovorili o niekoľkých vraždách, na ktorých sa podieľal. Zmenil sa váš názor na neho?

Po Nežnej revolúcií ho aj riaditeľ leopoldovskej väznice, neskorší generál Lobodáš považoval za jedného z najinteligentnejších väzňov. Keď im vtedy prišla delegácia na čele s premiérom Čičom, ministrom spravodlivosti Košťom a dvoma-troma VPN-kármi, jedným z nich som bol ja, Roháč bol hlavný hovorca väzňov. Hovorilo sa o väzenských podmienkach a bolo dohodnuté, že piati môžu ísť na dva týždne na slobodu, aby mohli rokovať v Bratislave o týchto témach.

V tom čase som sa s ním párkrát stretol a zistil som, že je sčítaný a že má literárny talent. V časopise Ahoj, Európa, ktorý som vtedy redigoval, som mu publikoval dve poviedky. Vážne uvažoval, že by napísal väčšie dielo. Zdalo sa mi, že v tomto prípade literatúra zmení človeku celý život. Isteže, bol to dobrodruh, až dodnes jediný väzeň, ktorému sa podarilo utiecť z Ilavy. Keď som bol za ním na súde v Budapešti, ešte nebol odsúdený. Dovolili mi asi minútu s ním hovoriť. Hovorím mu: „Jozef, rád by som spravil divadelnú hru podľa tvojej poviedky Ponožky.“ Povedal: „Máš môj súhlas.“ A ja tú hru urobím. Priebeh súdneho konania v ten deň vôbec nenaznačoval, že by mal byť za niečo odsúdený. Prekvapilo ma, že potom dostal doživotie.

Už roky žijete v srdci Starého Mesta. Ako vnímate návrh záverečnej v baroch a reštauráciách o desiatej večer?

Mám istý počet rokov a zažil som, ako to bolo. Kedysi ste išli na ôsmu do kina, videli ste pekný film a keď ste sa chceli s priateľmi o tom filme ešte chvíľku porozprávať, nebolo kde. Všetko sa o desiatej zatváralo. Mohol byť nádherný letný večer - centrum bolo ako vymreté. Aby mesto, ktoré je takmer prímorské, takmer tu cítiť vôňu Jadranu, tečie tu nádherná rieka a leto tu dlho trvá, malo záverečnú o desiatej, je absolútny nezmysel.

Ľubomír Feldek: Som rád, že vo svojom veku udržím moč. A nie, aby som ešte držal v rukách moc

Výber pre vás