Plus 7 dní

Slepota, to nie je nič. Oveľa horšie je prijímať reakcie ľudí na moju slepotu, - hovorí mladý chlapec, hlavná postava v hre Motýľom nik nerozkáže. Slávne dielo o hendikepovanom chlapcovi skúša Ľubo Paulovič v Mestskom divadle Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave.

Nejde pritom o obyčajné režírovanie. Silné podnety čerpá z vlastného života. Pomáha mu najmä vzťah s jeho čerstvo dospelou dcérkou Dominikou.

Paulovič prináša na divadelné dosky Motýle už po štvrtý raz. V desaťročných intervaloch ich mohli diváci vidieť v Martine, potom v Nitre a naposledy vo Zvolene. Vždy išlo o kasový trhák a v repertoári bol zakaždým niekoľko rokov. Budúcotýždňová premiéra v hlavnom meste však bude výnimočná. Kým nemal Dominiku, bral predstavenie najmä ako zaujímavú výzvu. Jeho dcéra sa však narodila s detskou mozgovou obrnou a režisér začal vnímať postihnutých ľudí z úplne iného uhla. Pozornejšie a spriaznenejšie. Hra tak dostala v mnohých smeroch nový rozmer.

„Keď začala dospievať, čoraz viac ma to vnútorne zasahovalo a bytostne zaujímalo. Začal som sa tým zaoberať vedome aj podvedome. Vďaka Dominike mám iný dramaturgicko-režijný prístup a pohľad, iné videnie v rámci hereckej i hudobnej situácie,“ tvrdí režisér, ktorého inšpirujúcu taktovku na javisku okúsi aj Gabika Dzuríková, Jana Valocká a Alexander Bárta. Umelcovi pri každodennom pracovnom zhone dobíja baterky najmä dcérina neskonale dobrá nálada. Necíti žiadnu závisť ani nenávisť, rozdáva len úsmevy.

„Dominika je neskutočne pozitívna, málokedy sa sťažuje... A týmto spôsobom zmýšľania a správania dodáva istú nádej a optimizmus ľuďom, ktorých privedie do zármutku, že nemajú peniaze alebo sú nešťastní z iného dôvodu. Akoby im naznačovala, že keď nejde o život, ide o…“ vysvetľuje. Vie veľmi dobre, o čom hovorí. „Človeka, ktorý má takúto skúsenosť, občas troška premôže a zlomí údel osudu, no keď podľahne depresii, pesimizmu, beznádeji, dostane sa na najrýchlejšiu cestu k absolútnemu sebazničeniu.“

Detstvo: Ľubo Paulovič s Dominikou pred šestnástimi rokmi. Foto: archív Ľ.P.

Dcérine zdravotné problémy sa začali prejavovať veľmi krátko po narodení. „Pre Dominiku boli prognózy také, že keby ich bol človek počúval, tak sa zahrabe pod čiernu zem. Že nikdy nebude hovoriť, nebude jej rásť hlava a tak ďalej. Dnes je múdrejšia ako tí, čo to hovorili. Pretože čo a ako sa vyvinie, je aj v našich rukách,“ spomína Paulovičova manželka Helena.

S dcérou prešla mnohými rehabilitačnými procedúrami. Veľký pokrok dosiahli vďaka Vojtovej metóde. Prvých sedem rokov každý deň navštevovali rehabilitačné centrum okrem toho, že cvičili aj doma. Vynakladali nemalé financie na liečebné kúry aminokyselinami v Prahe. Dominike pomohli najmä psychicky. Začala sa socializovať, lepšie rozprávať i cvičiť. „Vyskúšali sme aj také zúfalstvá, ktoré by som už dnes nedala urobiť. Dali sme ju napichať botulotoxínom do svalov, ktoré boli spastické, aby sa uvoľnili,“ hovorí pani Paulovičová.

Mimoriadne dôležitý krok bol Dominikin nástup do základnej školy. Rodičia zavrhli špeciálky a v jej ôsmich rokoch ju prihlásili do základnej cirkevnej školy vo Vajnoroch. Od prvých dní boli deti oboznámené s jej zdravotným stavom a celých deväť rokov k sebe nerozlučne patrili. Nikto z triedy mladú slečnu na vozíčku nebral ako „inú“. Naučila sa čítať a učivo s čiastočne menším rozsahom hravo zvládala. Popritom chodila na hipoterapiu a, samozrejme, nikdy sa nekončiacu rehabilitáciu.

Ľubo Paulovič s manželkou Helenou klopkajú po stole aj za to, že mali šťastie na výborné asistentky, ktoré ich dcére pomáhali pri bežných potrebách v škole, na nesmierne milé a ústretové učiteľky a na kopu iných skvelých ľudí, ktorých vďaka Dominike poznali. Peniaze od štátu od začiatku nepokrývali nároky na jej starostlivosť, no vtedy zasiahli priatelia a známi, ktorým osud rodiny nebol ľahostajný. Každoročne im pomáhajú napríklad dvoma percentami z daní, potešia výletom, no hlavne priateľstvom.

Dnes je Dominika schopná žiť po boku zdravých aj hendikepovaných ľudí. V istých momentoch vás takmer nepustí k slovu. Navštevuje praktickú školu v Pezinku, kde sa ďalej vzdeláva. Miluje divadlo, tanec, krasokorčuľovanie, spievanie. A doktora Housa. Mnohé repliky z televízneho seriálu ovláda dokonca naspamäť. Rovnako ako repertoár Hany Hegerovej, Ivana Mládka a Karola Konárika.

Pred osemnástimi rokmi rozbehla Helena Paulovičová veľmi sľubne svoju kariéru. Pracovala ako topmanžérka vo veľkej nadnárodnej spoločnosti na Slovensku. Keď priviedla na svet Dominiku, neváhala ani sekundu.

„V momente som všetko nechala. Diagnóza a jej následky boli také kruté... Pocítila som, že nič iné nemôžem riešiť. Často mi aj známi hovorili - preboha, teba je škoda, ty nemôžeš takto zostať. No kde viacej som mohla ukázať svoje schopnosti ako tu? Pretože do osemnástich rokov som musela dať všetko - svoje manažérske, vedomostné, mentálne aj fyzické schopnosti. Všetko som dala do formovania jedného človeka, ktorý to potreboval. Akú väčšiu kariéru by som mohla urobiť? A za aké peniaze? Načo by mi boli, keby Dominika bola niekde odstrčená? Keby o ňu nebolo postarané podľa mojich predstáv. Mám jediné vysvetlenie - ľúbim ju,“ tvrdí šťastne.

Dcéra Ľubomíra Pauloviča začala v sebe počas základnej školy objavovať duchovnú stránku. Na vieru naviedla aj otca. Ich spoločné nedeľné výlety do kostola sú už rituál.

„Naposledy som tak chodil do kostola ako chlapec. Rodičia ma nútili, aby som aj miništroval. To sa mi celkom páčilo, lebo to bola istá exhibícia, predvádzanie a prišiel som na to, že to má niečo spoločné s exhibicionizmom umelca. Tam som ako miništrant nepriamo začal byť hercom - v kostole bola kopa ľudí, malo to svoj program, svoju réžiu, no potom ma to prestalo baviť.“ Dnes považuje kázne a návštevu kostola za svoj meditatívny relax. Dominika ho dokonca po návrate z vatikánskej audiencie u pápeža Benedikta XVI. označila za svojho „pozemského otca“.

Ľubo Paulovič vie, že mnohé manželstvá s hendikepovanými deťmi neunesú ťažobu zodpovednosti a rozpadnú sa. „Mne osobne v tomto smere Dominika veľmi pomohla. Uvedomil som si, čo je najdôležitejšie, menej dôležité a nedôležité vo vzťahu k životu, aj vo vzťahu k mojej žene. Možno už dávno by sme sa pre nezmyselné nedorozumenia, konflikty, hádky a pokusy o obracanie toho druhého na svoj obraz načas alebo už navždy odlúčili,“ zamýšľa sa herec.

Pri náznakoch začínajúcich roztržiek si dajú s manželkou okamžite stopku. Dominikin vplyv na ich vzájomnú komunikáciu považujú za omnoho dôležitejší. „A paradoxne to utužuje náš vzťah a tmelí ho,“ opisuje režisér.

Napriek dcérinej imobilite Ľubo v kútiku duše stále verí, že Dominika raz bude chodiť. „Doteraz sa mi absolútne nepodarilo s tým zmieriť. Nie preto, že by som to nezvládol, ale preto, že ešte stále verím a dúfam, že sa to kamsi pohne, čo jej zdravotný stav a istý sebaobslužný proces troška vylepší,“ hovorí s iskrou v očiach.

Ľubomíra Pauloviča zmenil osud dcéry s obrnou

Výber pre vás