Jana Čavojská

Patrí k&nbsp;bláznom, ktorých prekonanie extrému motivuje prekonať ďalší extrém. Pritom s&nbsp;triatlonom začal Mário Kovár až po štyridsiatke. Na svedomí to má zošit.

„V pracovni mám zošit s myšlienkami a&nbsp;postrehmi, ktoré som si ako dvadsaťročný zapisoval. Raz som si ho čítal a&nbsp;našiel som poznámku, že by som mohol začať trénovať na triatlon. Povedal som si: Už mám štyridsať, dozrel čas to vyskúšať,“ rozpráva Mário o&nbsp;svojich začiatkoch.

Má za sebou nejakú športovú históriu, boxoval, cvičil, behal, zvládol aj pár maratónov, no ni­kdy to nebolo vážne športovanie. Najprv trénoval sám. Zosúladiť prípravu v&nbsp;troch športoch však nie je len tak. Preto si našiel trénera, bývalého slovenského reprezentanta v&nbsp;triatlone Andreja Orlického.

Na triatlone s&nbsp;olympijskými vzdialenosťami prvýkrát štartoval v&nbsp;Senci. Mal ohromnú radosť z&nbsp;toho, že preteká. Prišiel do cieľa, osprchoval sa, rozlúčil a&nbsp;odišiel domov. „Potom mi pípla esemeska od Orlického. Skončil som tretí.“

Priamo na pretekoch mu ani nenapadlo čakať na výsledky. Chcel si to jednoducho užiť a&nbsp;dobré umiestnenie na prvých pretekoch vôbec nepredpokladal. No darilo sa mu, výkonnosť mu išla prudko nahor. Vyhrával ďalšie súťaže a&nbsp;olympijský triatlon - 1,5 kilometra plávanie, 40 kilometrov bicyklovanie a&nbsp;10 kilometrov beh - mu začalo byť málo. Niečo prekonáš a&nbsp;hneď nasleduje otázka: „A čo ďalej?“

Začal vymýšľať rôzne extrémy. „Pri triatlone mi ide o&nbsp;prekonávanie samého seba, posúvanie hraníc z fyzickej a&nbsp;mentálnej stránky,“ hovorí.

Preto si dal napríklad štyri víkendy po sebe šnúru polovičných ironmanov na štyroch rôznych pretekoch. Teda štyrikrát 1,9 kilometra plávania, 90 kilometrov na bicykli a 21 kilometrov behu. Alebo si ako súčasť triatlonovej prípravy „odskočil“ odbehnúť Ponitriansku stovku, trailové preteky kopcovitou krajinou s prevýšením&nbsp; 3 900 metrov.

Alebo ultramana v&nbsp;Račiciach na Morave: desať kilometrov plávania na veslárskom kanáli, 421 kilometrov na bicykli a&nbsp;84 kilometrov behu. Skončil na druhom mieste a&nbsp;tri dni sa nepostavil. Predbehol ho iba jeho tréner Petr Vabroušek. No len čo bol schopný vstať, jeho prvé kroky viedli - do bazéna. Rozplávať to.

Aký ďalší extrém môže človek vymyslieť? Čo keby skúsil päť ironmanov za päť dní okolo celého Slovenska? 1 130 kilometrov. Do vody prvýkrát skočí v&nbsp;Kráľovej nad Váhom a&nbsp;cieľovú pásku pretrhne v&nbsp;Piešťanoch. Aby to nebolo len tak, piaty deň a&nbsp;piaty ironman bude súťažný - Mário odštartuje na pretekoch Slovakman. Dostatočne šialené?

Mário sa inšpiroval pretekmi na Havaji. „Tam sa koná súťaž Epic5 Challenge, päť ironmanov za päť dní, vždy na inom ostrove. Štartovné je však astronomické, 8 500 dolárov. Ďalšie peniaze stojí dostať sa tam, ubytovať sa, prenajať si auto. Povedal som si, že tam síce nepôjdem, ale prečo neurobiť niečo také na Slovensku,“ rozpráva Mário.

Začal dávať projekt dokopy, zložil rodinný tím, určil presný dátum. A&nbsp;hľadal trénera. „Pod vedením Andreja Orlického som sa stal majstrom Slovenska a&nbsp;darilo sa mi. Povedal však, že na taký extrém nikdy netrénoval a&nbsp;nemá s&nbsp;tým skúsenosti. Potom som zistil, že Čech Petr Vabroušek s&nbsp;takým typom súťaží a&nbsp;tréningov skúsenosti má. A&nbsp;poslal som mu mail.“

Petr Vabroušek je legenda vytrvalostných súťaží. Extrémny bežec a&nbsp;triatlonista si vyskúšal preteky v&nbsp;najextrémnejších podmienkach na Sahare aj na severnom póle, dokončil viac ako dvesto ironmanov a&nbsp;dvakrát absolvoval sedem maratónov na siedmich kontinentoch za sedem dní.

„Odpísal, že neberie do tréningu veľa zverencov, ale môj projekt ho zaujal. Stretli sme sa uňho doma a&nbsp;dohodli sme sa, že mi bude pripravovať tréningy na trojdňovej báze, ja mu z&nbsp;každého napíšem report a&nbsp;on mi následne dá feedback.“

Petr Vabroušek teda Mária trénoval na diaľku, cez internet a WhatsApp. Kým predtým Mário trénoval dve-dve a pol hodiny šesťkrát do týždňa, teraz to bolo dve a pol až štyri hodiny denne. Prvé dva mesiace nemal ani jeden voľný deň. Týždenne odtrénoval osemnásť až dvadsaťšesť hodín. Mesačne niekedy až stopätnásť hodín. „Ak som šiel ráno behať, začínal som o pol piatej. Po behu som išiel do práce a na druhú fázu mi zostalo bicyklovanie a plávanie,“ hovorí.  Podniká, takže pracovné povinnosti dokázal trénovaniu prispôsobiť. Samozrejme, žiadalo si to ústupky. Hlavne čo sa týkalo spoločného programu s&nbsp;rodinou.

Hoci sa zdá, že človeku stačí športovať, aby zvládol nejaké preteky, v&nbsp;skutočnosti treba okolo toho vedieť oveľa viac. Nastaviť si systém. Mário vysvetľuje, že na súťaži ani nestíha všímať si krásy okolitej krajiny.

„Strážim si tep, dopĺňam stravu a&nbsp;sledujem, ktorí súperi sú predo mnou a&nbsp;ktorí za mnou. Nie som typ človeka, ktorý na pretekoch rozjíma nad krásnou krajinou. Nemám na to čas. Stále sa kontrolujem a&nbsp;sústredím na výkon. Každých dvadsať minút dopĺňam stravu a&nbsp;neustále si kontrolujem tep.“

Stravou myslí cukry, gély, ktoré mu podáva manželka Zuzana na občerstvovacích staniciach alebo si ich nosí pripevnené na bicykli. A&nbsp;meranie tepovej frekvencie je nevyhnutné, pretože chce ísť na čo najnižších, 120 až 140 za minútu. Vtedy jeho telo míňa prioritne tuky a&nbsp;nie glykogénové zásoby v&nbsp;krvi.

„Tie sú totiž obmedzené. Keď si to ustrážim, necítim sa na pretekoch vyčerpaný a&nbsp;nechytím takzvaného hlaďáka, teda mi neklesne hladina cukru v&nbsp;krvi a&nbsp;s&nbsp;ňou aj výkon. Vtedy by na človeka mohli prísť negatívne myšlienky, že to vzdá a&nbsp;načo to vlastne robí. Tie sú znakom toho, že vám niečo chýba.“

Takto vie, že jeho výkon bude dobrý bez extrémneho trápenia. Je to istý druh radosti zo športu. „Na tréningoch sa vytrápim, na pretekoch tiež, ale je to ľahšie, lebo viem, že mám natrénované. Preteky sú teda aj zadosťučinením za dobre odvedenú tréningovú prípravu.“

Paradoxne, dôležité je netrénovať navyše. Ak sa človek zničí v jeden deň, nasledujúce dni nenatrénuje tak kvalitne, ako by mal. To všetko sa môže neskôr odraziť v celkovej nechuti trénovať. Ako hovorí Petr Vabroušek, tréning ťa musí baviť. Get5, Great Endurance Triathlon, ako Mário svoj projekt nazval, odštartoval vlani 30. júla o šiestej ráno plávaním v priehrade Kráľová nad Váhom. Čakalo ho päť dní a každý deň 3,8 kilometra plávania, 180 kilometrov na bicykli a 42,2-kilometrový maratón. V ten istý deň bicykloval a bežal smerom k priehrade Ružiná. Dvakrát ho zastihla búrka, raz aj so silným vetrom, ktorý strhával stromy.

&nbsp;Druhý deň začal v&nbsp;priehrade Ružiná. Po plávaní sadol Mário na bicykel. Čakalo ho stúpanie na Sorošku. Nejako mu nebolo dobre, vracal, ale bicykloval a&nbsp;bežal ďalej. Tretí deň - plávanie cez Zemplínsku šíravu, na bicykli k&nbsp;Svitu a&nbsp;beh popod Tatry až k&nbsp;Liptovskej Mare - sa vydaril oveľa lepšie. Aj tepové frekvencie si Mário úspešne držal v&nbsp;nízkom tempe. Štvrtý deň odplával takmer štyri kilometre v&nbsp;Liptovskej Mare a&nbsp;bicyklom a&nbsp;v&nbsp;behu absolvoval trať cez Prievidzu a&nbsp;Beckov až do Piešťan. Aby si tam ďalší deň súťažne strihol posledných 226 kilometrov. Vo svojej kategórii skončil na štvrtom mieste.

Šialené? „Vtedy som si myslel, že to bude totálny masaker,“ konštatuje Mário. „Teraz, s odstupom času, mám na to iný pohľad.“ Už je to málo. Ďalšou métou mala byť kvalifikácia na majstrovstvá sveta na Havaji. Preteky sa mali odohrať v&nbsp;Klagenfurte. No pandémia koronavírusu to všetko odložila. Veľa pretekov posunulo svoj štart o&nbsp;rok.

Rok 2019 bol pre Mária úžasný. Tešil sa na každé preteky. Tento rok mal tiež veľké plány. V&nbsp;januári štartoval na Triathlon North Africa v&nbsp;alžírskej púšti. Plávalo sa v&nbsp;oáze, voda mala deväť stupňov, bicyklovalo krásnou púštnou krajinou a&nbsp;bežalo po piesku. Mário skončil tretí.

V&nbsp;máji mal štartovať na majstrovstvách sveta Challenge v&nbsp;Šamoríne, zatiaľ sú preložené na august. V&nbsp;hlave má aj plán konceptu Get5 pretekov. Tento rok sa ich však nepodarí zrealizovať. V&nbsp;rámci tréningu si chcel dať aspoň dvoch ironmanov za dva dni. Vlastne ešte inak: prvý víkend dať dvoch polovičných ironmanov za dva dni, potom cez pracovný týždeň päť dní ľahkého tréningu a&nbsp;ďalší víkend by prišli na rad dvaja ironmani.

Mário plánoval zverejniť výzvu na sociálnych sieťach s&nbsp;tým, že hľadá ďalších šialencov, ktorí pôjdu s&nbsp;ním. No minulý týždeň nešťastne spadol z&nbsp;bicykla a&nbsp;zranil si rameno. Momentálne môže trénovať len zľahka a&nbsp;beh s&nbsp;plávaním neprichádzajú do úvahy.

Čo to znamená? „Dnes budem mať tri hodiny na stacionárnom bicykli,“ objasňuje železný muž. Má systém: pred bicykel si na dcérin stojan na noty postaví knižku a&nbsp;počas tréningu číta. Pri behu miluje horúčavu. Zimu zas veľmi nemá rád. Koľkokrát sa po zimnom bežeckom tréningu na plavárni pätnásť minút odhodláva, či vojde do bazéna! „No keď zaplávam pár dĺžok a&nbsp;zohrejem sa, je to fajn,“ konštatuje.

Na pretekoch mu studená voda problémy nerobí. „Človek má vtedy predsúťažnú nervozitu. Myseľ a telo sa pripravujú na výkon v súťaži. Deväťstupňová voda v oáze v Alžírsku sa mi nakoniec nezdala až taká studená. Skôr krásne čistá&nbsp; a&nbsp;osviežujúca.“

Čo mu extrémny šport dáva do bežného života? „Väčšiu sebadôveru. Ukázal mi, že dokážem robiť veci, o&nbsp;ktorých som predtým nemal ani predstavu. Učí ma vytrvalosti, trpezlivosti, odhodlaniu a disciplíne. Keď preteky dopadnú dobre, dodá mi to sebadôveru. Viem, že to robím správne. Tento šport mi neustále otvára priestor na nové výzvy.“

Po Get5 si dal Mário od tréningu päťdňovú prestávku. Lenže kto si zvykne na pohyb, dlho bez neho nevydrží. Aj keď má niekedy tréningu plné zuby, o chvíľu mu začne chýbať. „Ak sa mi niekedy naozaj nechce, poviem si: Mário, čo budeš teraz robiť? Ležať dve hodiny na gauči? Alebo si ideš zabehať?“ A ide si zabehať.&nbsp;

"Myslel som si, že to bude totálny masaker," vraví Slovák, čo zvládol päť ironmanov za päť dní

Výber pre vás