Ivana Mandáková

Tretieho júna 1914 sa pred jedným z washingtonských mrakodrapov zhromaždil dav niekoľko stoviek ľudí. Prišli sa pozrieť na blázna, čo ide skočiť zo strechy s akýmsi svojím vynálezom, ktorý mu má zaručiť prežitie.

Neprišli tam však len zvedavci bažiaci po senzácii. Boli tam aj predstavitelia amerických leteckých síl a najmä zástupcovia patentového úradu. Práve oni mali celé divadlo na svedomí. Štyridsaťdvaročný Slovák Štefan Banič si medzitým na streche namontoval svoj padák a čakal na ich pokyn.

Banič sa narodil 23. novembra 1870 v chudobnej rodine v Neštichu, dnes súčasti Smoleníc, na úpätí Malých Karpát. Jeho osud bol podobný osudu tisícok Slovákov na sklonku 19. storočia, ktorí doma márne hľadali prácu.

Hoci bol vyučený murár, nájsť si ju vo svojej profesii nevedel. Možno mu to sťažovalo aj jeho silné národnostné cítenie, pre ktoré musel ako mladík odísť zo služieb grófa Pálfyho, kde hrdlačil na poli. Vyhodili ho za to, že kritizoval maďarizáciu, najmä Apponyiho školské zákony. V roku 1907 sa vydal tridsaťsedemročný Štefan Banič za chlebom za more.

Ani v Novom svete naňho nečakal raj, ale robotu si našiel. Pracoval na poliach, v prístave, v bani a nakoniec sa usadil v pensylvánskom meste Greenville, kde si našiel miesto v strojárskej továrni. V tom čase vzrušovali Ameriku i celý svet krkolomné lety prvých lietajúcich strojov.

Od roku 1903, keď bratia Orville a Wilbour Wrightovci uskutočnili v Ketty Hawku v Severnej Karolíne svoj prvý let s motorovým lietadlom Flyer 1, uplynulo len necelé desaťročie, no rodiace sa nové odvetvie dopravy zažívalo prevratné časy. Plné úspechov, ale i havárií.

Tragické osudy prvých pilotov zaujali aj Baniča. Premýšľal, ako by sa im dalo zabrániť. Najmä po tom, čo jednu haváriu videl v roku 1912 na vlastné oči.

Doslova na kolene zostrojil za rok svoj prototyp padáka. Mal podobu zloženého dáždnika a pilot si ho upevnil pomocou popruhov okolo hrudníka. Otváral ho pomocou zvláštneho zariadenia v jeho osi.

Na vtedajšiu technickú úroveň bol Baničov padák veľmi dômyselný a spoľahlivý, pretože mal aj zariadenie na pohybovanie nosnou plochou, čo umožňovalo letcovi doplávať vzduchom nad miesto vhodné na pristátie.

V roku 1913 predložil Banič svoj vynález americkým úradom na posúdenie. Patent číslo 1 108 484: <i>„Nech je známe, že ja, Stephan Banič, pôvodom z rakúskouhorského cisárstva, usadený v Greenville, okres Mercer, štát Pensylvánia, vynašiel som isté nové účelné zlepšenie padákov, o čom podávam v nasledujúcom podrobné vysvetlenie.“ </i>

K patentovej prihláške napísanej perfektnou angličtinou priložil technické nákresy a podrobný opis konštrukcie svojho vynálezu. Americkí patentoví úradníci boli však precízni a požadovali aj praktickú ukážku.

Tretieho júna 1914 im Banič padák predviedol úspešným skokom z washingtonského mrakodrapu. Nasledovali ďalšie ukážky. Z výškových budov i z lietadla. Odvážny konštruktér sa tešil záujmu odborníkov i verejnosti. Dvadsiateho piateho augusta 1914 dostal patentovú listinu s číslom 1 108 484.

<a href="http://www.pluska.sk/plus-7-dni/domov/slovaci-amerike-za-lepsim-zivotom-ich-cestovali-statisice.html">Slováci Amerike: Za lepším životom ich cestovali státisíce</a>

Vynález nepriniesol Baničovi bohatstvo ani slávu. Ak nerátame fakt, že sa stal čestným členom letectva USA. Americká armáda jeho padák na začiatku prvej svetovej vojny odkúpila za pár stoviek dolárov, no nevyužívala ho. Padáky do výstroja svojich vojenských pilotov do konca vojny ani nezaviedla.

Roku 1920 sa Štefan Banič z Ameriky vrátil do rodnej obce, kde žil v ústraní. Technike sa prestal venovať, no jeho nepokojná duša bez objavovania nebola spokojná. O niekoľko rokov sa jeho meno spomínalo na verejnosti znovu.

No nie v súvislosti s letectvom. Podieľal sa na objavení jaskyne Driny v podzemí pri Smoleniciach. Druhého januára 1941 sedemdesiatročný Štefan Banič zomrel v rodnom Neštichu, kde je aj pochovaný. Od jeho smrti uplynulo 75 rokov.

Nielen Štefanovi Baničovi vŕtalo v hlave, ako umožniť človeku bezpečný zoskok z výšky. Je známe, že touto myšlienkou sa zaoberal už Leonardo da Vinci. Jeho návrh z rokov 1480 - 1483 sa dokonca zachoval. Ďalší známy návrh je z roku 1595 a jeho autorom bol Chorvát Faust Vrančic.

Nasledovali viacerí priekopníci. Napríklad Francúz Jean-Pierre Blanchard objavil, že na výrobu padákov je najvýhodnejší hodváb. Významný bol počin Rusa Gleba Kotelnikova, ktorý vymyslel nosenie padáka na chrbte. Prvý zoskok padákom z lietadla uskutočnil Američan Grant Morton v roku 1911, keď vrch padáka držal rukami.

Ďalší Američan Albert Berry rok nato bol prvý, kto pri zoskoku použil Kotelnikovov nápad. V roku 1914 patentovali Baničov prototyp padáka, ale k jeho väčšiemu rozvoju nedošlo. Ozajstný rozmach vo využívaní padákov nastal až po prvej svetovej vojne. Súviselo to s rýchlym napredovaním letectva. (mv)

Jaskyňa Driny je jedinou jaskyňou sprístupnenou verejnosti na západnom Slovensku. Leží v Smolenickom krase v Malých Karpatoch, má dĺžku 680 metrov, výšku do 40 metrov a návštevníkom poskytuje pohľad na krásnu kvapľovú výzdobu. Práve na objavení tejto jaskyne sa podieľal po návrate z USA Štefan Banič.

Jeho syn Ján a Imrich Vajsábel, občania Neštichu, sa v roku 1929 rozhodli vyčistiť skalný závrt na Drinkovom vrchu, v ktorom sa ukrývali líšky napádajúce v noci hydinu v obci. Zavolali si na pomoc Štefana Baniča a Imrichovho brata Alojza.

Keď Ján Banič a Imrich Vajsábel zostúpili na dno, zistili, že sa tam nachádza kvapľová výzdoba. Štefan Banič pôsobil v tom čase ako strelmajster v miestnom kameňolome.

Uskutočnili dva odstrely a objavili sieň, ktorú najprv nazvali Sieň jaskynných prieskumníkov. Keďže do prác na objavovaní sa zapojili aj ďalší, premenovali ju na Chodbu spolupracovníkov. V roku 1935 sprístupnili verejnosti prvých 175 metrov. V súčasnosti je prístupných vyše štyristo metrov chodieb. (mv)

Nedocenený Štefan Banič: Padák mu nepriniesol slávu ani bohatstvo

Výber pre vás