Štefan Novák

Do konca života sa nezmierila s rozdelením Česko-Slovenska. S herečkou Gabrielou Vránovou (†78), ktorá cez víkend prehrala svoj ťažký boj s rakovinou, sme sa rozprávali nedávno. Ako rodáčka z Nového Mesta nad Váhom bola zaťažená na Slovákov, našu poéziu aj divadelníctvo, o domovine rozprávala aj naposledy. „Mala som na Slovensku veľa priateľov aj príbuzných a veľmi ľutujem, že už nie sú medzi nami,“ horekovala pred nami herecká hviezda, ktorú si pamätáme zo slávnych seriálov Chalupáři či My všichni školoupovinní.

Počas našich stretnutí prechádzala česká herečka vždy plynulo do slovenčiny. Hoci zo Slovenska sa odsťahovala ešte ako dieťa, náš jazyk ovládala veľmi dobre. „Narodila som sa českému profesorovi a jeho bývalej žiačke Slovenke, ktorej stará mama bola Maďarka. Cítim sa ,Čechoslováčkou‘. Tak to je a tak to aj zostane. Bez zveličenia - keď prejdem cez hranice, nič sa pre mňa nemení. Stále som doma,“ vyznala sa nám Gabriela, ktorá mala k našej krajine blízko aj kultúrne. „Milujem krásnu slovenčinu, slovenskú poéziu, literatúru, všetkých dobrých ľudí a zvlášť mojich slovenských divadelných priateľov. Ani si neviete predstaviť, s akou láskou som recitovala verše Vojtecha Mihálika alebo Viliama Turčányho. A čo Elo Romančík? Žije ešte?“ spýtala sa na legendárneho herca, ktorý zomrel už v roku 2012.

S veľkým obdivom česká herečka vzhliadala aj k Márii Kráľovičovej. „To je veľmi krásna a vitálna žena. Naozaj ešte hrá? Vidíte, ja som už v penzii. Keď ju stretnete, veľmi ju odo mňa pozdravte,“ prosila nás. Keď sme vyzvedali, kedy bola naposledy na Slovensku, zaskočili sme ju. „Viete, že si ani nepamätám? Chodila by som tam častejšie a radšej, keby ešte žili moji predkovia. Mala som tam polovicu rodiny z maminej strany. Všetci strýkovia a tety sú už, žiaľbohu, preč. Iba v Nitre mám sesternicu, doktorku Križanovú. Je mi z toho veľmi smutno, no nedá sa s tým nič robiť. To je život,“ vzdychla si, akoby myslela už na svoj skon.

Po tom, čo Gabriele Vránovej minulú jar dia­gnostikovali rakovinu hrubého čreva, to s ňou išlo dolu vodou pomerne rýchlo. Obrovský nádor jej úspešne vyoperovali, no cez víkend zomrela na zlyhanie obličiek, ktoré zákerná choroba oslabila. „Snažím sa šetriť. Veľmi dôležitý je vnútorný pocit človeka. Nie je dobré myslieť negatívne. Niekedy ma to však prepadne a hovorím si - Pane Bože na nebesiach, ako to bude ďalej? Ale vždy je to len chvíľkový pocit a idem ďalej. Som unavená, ale cítim sa dobre. Neviem, čo ma čaká a neminie. Nechám sa prekvapiť. Našťastie mám po celej republike veľa priateľov, ktorí na mňa nezabúdajú. To je veľmi príjemný pocit a vážim si to,“ snažila sa myslieť pozitívne a útechu hľadala v Bohu. „V našej rodine, z maminej aj otcovej strany, bol strýko kňaz. Nie preto som veriaca. Boh mi dáva silu. Moja mamička mi vždy vravela, že na Slovensku je viac takzvaných veriacich ľudí. V Česku ich je síce menej, no ich viera je ozajstnejšia. Prepáčte, že vám to ako Slovákovi hovorím, ale u vás návšteva kostola patrí k spoločenskému bontónu. U nás, keď sa niekto vyberie do kostola, tak len preto, že chce. Nie preto, že sa to patrí,“ zafilozofovala si.

Výraznejšie zdravotné problémy prepukli u herečky po tom, čo ju vylúčili z pražského Divadla na Vinohradoch - tejto scéne pritom upísala celý svoj profesijný život. Stalo sa to v roku 2004, po štyridsiatich dvoch rokoch angažmánu. „Vinohradské divadlo bolo môj druhý domov. Každý považoval za česť byť členom nášho súboru. Boli sme ako jedna rodina. Predstavovala som si, že na javisku umriem. No keď som mala šesťdesiatpäť rokov, vedenie chcelo omladiť súbor a niekoľkým hercom nepredĺžilo zmluvu. Medzi nimi som bola aj ja. Vraj budú menšie dotácie a musia znížiť stav. Neverila som, že sa to týka aj mňa. Veľmi ma to vzalo,“ spomínala na jedno z najhorších životných období. Psychicky sa jej to dotklo tak veľmi, že si privodila arytmiu srdca. Herečke museli voperovať kardiostimulátor. Ťažko si predstaviť, akú radosť musela prežívať v roku 2012, keď jej nový riaditeľ divadla herec Tomáš Töpfer ponúkol návrat na dosky, ktoré tak milovala.

Elinka, ako herečku volali priatelia, si zo všetkých svojich postáv cenila najmä Maryšu. Zahrala si ju ešte ako mladé žieňa, Francka vtedy stvárňoval Radek Brzobohatý. Väčšina ľudí si ju však bude pamätať najmä ako psychicky labilnú učiteľku Hájsku zo slávneho seriálu My všichni školoupovinní, ako Aničku zo seriálu Chalupáři či ako učiteľku z filmu Jak vytrhnout velrybě stoličku. V súkromí žila viac než štyridsať rokov po boku manžela Jiřího Kepku, o ktorom nám počas nášho stretnutia tiež čo-to porozprávala. „On je matematik a dokonca autor niekoľkých učebníc. Je skvelý, relatívne zdravý a máme sa naozaj radi. Poviem vám otvorene a úprimne, ja som si ho najprv vybrala ako otca pre svoje dieťa. Chcela som, aby ho vychovával niekto ako on. Až neskôr som sa do neho zamilovala. Učaroval mi svojím nadhľadom, úprimnosťou, tolerantnosťou, láskavosťou a láskou, ktorú mi dodnes prejavuje,“ prekvapila nás úprimnosťou.

So svojou životnou láskou sa Gabriela Vránová zoznámila vďaka tomu, že sa jej nechcelo vo veľkom oslavovať príchod nového roka. „Bol Silvester a ja som bola veľmi smutná, osamotená. Nemohla som cestovať k rodičom do Brna, preto ma môj divadelný kolega Jaroslav Kepka vzal k svojej rodine. Tam som sa zoznámila s jeho bratom Jiřím. Bola som vtedy mladá, no už rozvedená dvadsaťsedemročná žaba. Dodnes nám to krásne funguje, pretože vždy, keď prišli hádky, ja som sa udobrovala prvá. Aj keď mi je z toho niekedy veľmi zle, nemám problém priznať, že som nemožná. Je pravda, že sa mi páči, že si dokáže dupnúť. Ak by to nevedel, dosť by mi to prekážalo. Takého muža by som nechcela,“ vyhlásila rezolútne.

Z manželstva s Jiřím mala herečka jediného syna Ondřeja, ktorý sa po stvárnení Honzíka v seriáli Arabela stal detskou megahviezdou. Dnes je z neho úspešný režisér a scenárista. „Syn sa nám naozaj vydaril. Máme veľmi pekný, až vrúcny vzťah. Keď ma režíruje, na pľaci mi hovorí Gábi. Veľmi som si priala ešte dievčatko, stále som to manželovi pripomínala, no on už nechcel. Presvedčil ma, že pri mojej profesii mať ďalšie dieťa je ťažké, a tak vraj nemám blázniť. Dodnes ma mrzí, že som si to nepresadila, ale čo sa dá robiť,“ povzdychla si, zadívajúc sa do cigaretového dymu, ktorý spôsobne vyfúkla zo svojich úst.

POSLEDNÝ ROZHOVOR pred smrťou poskytla Gabriela Vránová († 78) týždenníku PLUS7DNÍ, najviac hromžila na slovenských katolíkov

Výber pre vás