Venuje sa témam z domácej politiky, občas ju to zaveje aj k príbehom ľudí, ktorí poukazujú na to, ako štát niekedy nefunguje

Veronika Cosculluela

Nápad, scenár, kasting - výber protagonistov -, príprava, obhliadka terénu a akcia. Etapy produkcie filmu sa nápadne podobajú na plánovanie lúpeže. Možno preto sa Belgičanovi Françoisovi Troukensovi podarila kariéra v oboch „biznisoch“.

„Bol som súčasťou banditizmu. Strávil som sedem rokov na úteku a desať vo väzení. Dennodenne som stretával nevinných aj kriminálnikov. Porozprávam vám ich príbehy. Volám sa François Troukens,“ predstavuje sa v upútavke sympatický štyridsiatnik v obleku a vo vyleštených topánkach. Ešte pred štyrmi rokmi sedel vo väzení, dnes moderuje televíznu reláciu s názvom Dokonalý zločin.

Troukens má za sebou minulosť ako z filmu Dannyho dvanástka. V 90. rokoch patril v rodnej krajine medzi hlavných verejných nepriateľov spoločnosti. So svojou päťčlennou partiou boli jednotkou na trhu v kategórii ozbrojené lúpeže nákladiakov s hotovosťou. Koľko z nich bolo úspešných? François Troukens nepočíta. „Asi dvadsať-tridsať,“ dostal napokon zo seba. Koľko ukradnutých peňazí? Milióny.

„V tom čase sme robili veľký rozdiel medzi gangstrami a zabijakmi. My sme nezabíjali, mali sme politickú filozofiu. Motivovala nás pomsta spoločnosti, naše konanie malo anarchistický podtón,“ vraví. Na rozdiele medzi týmito kategóriami zločincov Trou­kens trvá. Dokonca z toho vytvoril jeden z motívov svojho filmu Zabijaci. Na jednu stranu postavil krutých vrahov inšpirovaných reálnymi zabijakmi, ktorí vo valónskej oblasti Brabantsko pred tridsiatimi rokmi počas krádeží strieľali hlava-nehlava. Na druhú prešpekulovaných zlodejov s metódami vymyslenými tak, aby si odniesli lup bez preliatia krvi.

„Riadili sme sa kódexom cti,“ vraví Troukens. Česť zločinca? Naozaj? Modrooký režisér tvrdí, že niečo také skutočne existuje. Teda aspoň v čase, keď bola gangsterská kariéra tohto Belgičana na vrchole. Možno preto vždy odmietal, že sa zúčastnil na násilnom prepadnutí nákladného vozidla v meste Villiers-la-Ville, hoci desiatky iných nepoprel. „Na toto obdobie nie som hrdý, vôbec nie,“ tvrdí, keď mu pripomíname, že z jeho autobiografie cítiť pýchu na to, že patril k zločineckej elite. „V každej oblasti je hierarchia. Napríklad v gastronómii je rozdiel medzi kuchárom a šéfkuchárom v reštaurácii s michelinskou hviezdičkou,“ vysvetľuje. „Myslel som si, že som Robin Hood. Hrdý na svoju minulosť nie som, ale neskrývam ju. Len neľutujem,“ dodáva zamyslene.

Čo by mohol ľutovať? Ukradnuté peniaze, ktoré chýbali azda len veľkým šéfom? Roky na úteku pred spravodlivosťou? Nie, hoci neboli úplne pokojné, s hotovosťou, akú získal, prinášali dobrodružstvá, o ktorých by sa mu inak ani nesnívalo. Navyše medzi basou, z ktorej niekoľkokrát utiekol, a voľnosťou za hranicami Belgicka stihol prežiť 20-ročný vzťah a narodenie syna. Jedno, čo Troukensa mrzieť môže, je streľba na policajta.

Nestalo sa to počas lúpeže. „Išiel som ku kamarátovi, čakal som ho vonku. Keď nechodil, vošiel som dnu a videl, že s ním sedí partia chlapov. Rozbehli sa za mnou, boli v civile. Utekal som. Keď som sa ocitol v lese oproti jednému z nich, myslel som si, že je to darebák ako ja sám. Že na mňa kamarát nastavil nejakú pascu. Vtedy ma hľadala polícia. Namieril na mňa, tak som vystrelil. Povedal som si, že buď sa to tu pre mňa končí, alebo spadnem do primitívnej kriminality,“ spomína. Prišlo prebudenie, uvedomenie, že život, ktorý viedol, nebol dobrý, že blízkym spôsobil mnoho bolesti a problémov. Polícia napokon zatkla Troukensa v Paríži.

„Moji rodičia boli radikálni vyznávači bio a alternatívnej výchovy. Chodili sme v ľanových košeliach, nejedli sme cukríky, chodili sme ich kupovať tajne. V škole na nás pozerali čudne,“ opisuje Belgičan svoje detstvo. Rodičia si vybrali vegánsky spôsob života, blízko prírode, podľa metódy Rudolfa Steinera. Svojim deťom to však akosi nevysvetlili. „Dnes takto žijú mnohé rodiny, takže moji rodičia boli pred štyridsiatimi rokmi popredu. Ďakujem im, že ma kultivovali, že som jedol zdravo, ale uznávam, že som trpel,“ vraví.

Čo sa stalo, že citlivý mladík, ktorého obľúbeným knižným hrdinom bol Martin Eden z románu Jacka Londona, sa rozhodol pre kriminálnu kariéru? „Každý má v živote krízu, keď sa chce dostať z područia rodičov. Nuž, u mňa bola tá kríza vážnejšia,“ uzatvára tému so smiechom.

„Či moja motivácia kradnúť boli peniaze? Áno, určite. Myslel som, že peniaze sú sloboda. Teraz chápem, že boli pre mňa prostriedkom na získanie uznania. Dnes mám slobodu v hlave. Slobodou sú pre mňa projekty, ktoré mám, film, kniha, písanie,“ spomína si. A, samozrejme, voľnosť pohybu a čerstvý vzduch, podotýka s narážkou na podmienky väzňov.

„Stále si myslím, že banky sú najväčší zbojníci, ale spôsob, akým bojujem, sa zmenil,“ komentuje režisér gangster, keď sa ho v Bruseli pýtame, či sa dnes cíti iný ako tá osoba, ktorá si odsedela desať rokov v base s prísnym režimom.

„Treba zmeniť myslenie ľudí. Máme množstvo mladých, ktorí urobili „hovadinu“. Dobre, spravili chybu, ale zaplatili za ňu. Treba im pomôcť,“ vraví, ale priznáva, že nie na každý prehrešok sa pozerá rovnako. „Nie je trestný čin ako trestný čin. Záleží na okolnostiach, na osobe, tak ako justícia, aj my ako osoby posudzujeme prípad od prípadu,“ dodáva.

Minulosť nás formuje, ale niečo z nej treba hodiť za hlavu. Troukens opakuje, že žije novú kapitolu svojho života. Staré hriechy sa občas predsa len vynoria. Nedávno sa ozval policajt, ktorého Troukens pred 16 rokmi postrelil. Teraz prelomil mlčanie a novinám sa zveril, že mu prekáža mediálna všadeprítomnosť muža, ktorý mu zničil život. Pripomenul tiež, že bývalý gang­ster a v súčasnosti úspešný umelec mu stále dlhuje podstatnú časť bolestného.

V90. rokoch patril k najobávanejším zločincom Belgicka, hoci nikdy nezabil. Počas prepadnutí obrnených nákladných áut s hotovosťou nalúpil milióny. Tie vraj minul počas rokov na úteku. Dnes úspešne konvertoval. François Troukens (48) už neplní rubriku krimi, ale venovanú kultúre. Na konte má celovečerný film Zabijaci (Tueurs), úspešnú autobiografiu a komiks s názvom Ničomník.

Ste bývalý zločinec, ktorý robí kariéru vo filme. Odsedeli ste si trest a začali nanovo. Vo Francúzsku sa teraz preberá prípad speváka Noir désir Bertranda Cantata. Pred rokmi zavinil smrť svojej partnerky a tiež si odsedel trest. Teraz sa chcel postaviť na pódium, ale publikum ho neprijalo. Aký rozdiel je medzi vami?

Rozdiel je v podvedomí. Keby som zabil alebo znásilnil ženu, publikum ani umelecká obec by ma neprijali. Gangsterstvo je o fantázii. Predstavuje prekročenie zákonov. Každý, či sa rozprávam s ľuďmi tu v Belgicku, alebo v Paríži, vám povie - Keby som tak mohol urobiť dokonalú lúpež, bez násilia. Ľudí štvú banky, faktúry, dane. Gangstri ťažia z obrazu, ktorý sa vytvoril ešte v 30. rokoch za Bonnie a Clyda - malí, ktorí sa bijú s veľkými. Ľudia si s nimi spájajú istý romantizmus, čo je, samozrejme, hlúposť. Len to tak vyzerá, realita je iná. V skutočnosti to nefunguje. Funguje to však v knihách a vo filmoch a ja to kultivujem. Mojim hrdinom držíte palce. Ale kto fandí násilníkom? Ak by som udrel ženu alebo ju dokonca zabil ako Bertrand Cantat, hoci aj nechtiac, nemôžem to odčiniť. Mám krv na rukách. Zranil som policajta. Ale nezabil som ho. V predstavivosti ľudí sa policajt nespája vyslovene s dobrom. Nie je to typická obeť. Zranenia sú rizikom povolania.

Podľa čoho sa hodnotí, kto má po prepustení z väzenia dostať druhú šancu a kto nie?

Osobne Cantatovi držím palce, podľa mňa by mal spievať. Rozlišujem medzi umelcom a tým, čo urobil. Caravaggio bol skvelý maliar, ale aj vrah. Keď sa pozerám na jeho maľby, je mi jedno, že bol vrah. Vo väzení je možno len päť percent psychopatov, ktorých treba zatvoriť v centrách, kde im možno pomôcť. Väčšina prípadov sú ľudia, ktorí v istom období zlyhali, urobili chybu a ak im podáme pomocnú ruku, chopia sa šance.

Vy ste tiež „vyšli na scénu“, nezostali ste len za kamerou. Báli ste sa vtedy, že ako moderátora vás publikum odmietne?

Keď som vyšiel z väzenia s ambíciou urobiť film, niektorí mi vraveli, aby som sa venoval skôr herectvu. Vraj mám na to tvár. (Smiech.) To ma však nezaujímalo. Nechcel som byť pred kamerou. Nechcel som sa ukazovať. Publikum režisérov normálne nepozná. Televízia ku mne prišla náhodou. Premýšľal som, či mám právo robiť to. Či som legitímny na to, aby som rozprával o kriminálnych prípadoch iných ľudí. Povedal som si áno, môžem vysvetliť jednoduchým spôsobom, ako funguje „mašina“ justície.

Poznáte ešte nejaké prípady bývalých trestancov, ktorí sa postavili na nohy či dokonca zažili úspech?

Určite také prípady sú, ale veľa sa o nich nehovorí. V Belgicku je 60 percent recidív. Lebo máme väzenia také, aké máme, a tiež zastaraný trestný poriadok. V mnohých veciach zaostávame nielen za severskými krajinami, ale aj za Francúzskom. U nás ešte stále nemožno napríklad študovať na diaľku či inak sa vzdelávať vo väzniciach.

Režisér gangster: Odsedel si desať rokov za ozbrojené lúpeže, dnes mu patrí miesto na červenom koberci s hviezdnymi hercami

Výber pre vás