Jana Čavojská

Peter Váczi strávil túto zimu už dvanástykrát niekoľko týždňov v Antarktíde. Skúmal tam vplyv klimatických zmien na tamojšie rastliny. Za tie roky pozoruje to, čo u nás zatiaľ cítime len nepatrne, no v iných častiach sveta to spôsobuje obrovské problémy. V dôsledku zmien klímy sa topia zaľadnené časti Antarktídy a teploty tam v lete stúpajú až k osemnástim stupňom. Vedci sa pomocou pozorovaní, exaktných meraní&nbsp; a analýz experimentov snažia predpovedať, čo sa v Antarktíde môže odohrať v blízkej budúcnosti.

Profesor Pavel Prošek, ktorý od 80. rokov intenzívne pracoval na Špicbergoch a&nbsp;v&nbsp;Antarktíde, prišiel s&nbsp;myšlienkou, že Česi by si zaslúžili vlastnú antarktickú stanicu. Výskum by tak dlhodobo mohol prebiehať na jednom mieste. Na prelome milénií získal financie od ministerstva školstva a&nbsp;českí vedci začali hľadať cestu, ako projekt antarktickej stanice zrealizovať. Umiestnenie polárnych staníc v&nbsp;Antarktíde posudzuje Spoločenstvo antarktickej zmluvy. Prvotný zámer postaviť ju na Ostrove kráľa Juraja na Južných Shetlandoch zamietlo. Českí vedci preto plávali v&nbsp;roku 2003 na britskej lodi okolo pobrežia Antarktídy a&nbsp;hľadali vhodné miesta. Vybrali Ostrov Jamesa Rossa s&nbsp;veľkou odľadnenou plochou, ktorá umožňovala uplatnenie širokého portfólia vedeckých disciplín. Prvá skupina vedcov sa na mieste, kde dnes stojí Stanica Johanna Gregora Mendela Masarykovej univerzity v&nbsp;Brne, vylodila v&nbsp;roku 2004. Stanica dnes slúži na sezónny pobyt vedcov. Obvykle na nej trávia šesť až deväť týždňov ročne počas našej zimy, keď je na južnej pologuli leto.

Peter Váczi sa na Prírodovedeckej fakulte Masarykovej univerzity venuje hlavne experimentálnej biológii rastlín. Na výskumnej stanici pracuje aj ako field assistant a&nbsp;koordinátor technikov a&nbsp;technickej časti stanice. „Príprava na expedíciu sa začína viac ako pol roka dopredu,“ rozpráva. „Časť vybavenia odosielame ešte pred naším odchodom, začiatkom októbra. Väčšinou cestuje loďou a&nbsp;čaká nás niekde v&nbsp;Južnej Amerike. Ide o&nbsp;technické vybavenie, vedecké prístroje objemnejšieho charakteru, potraviny či potrebné technické vybavenie stanice. V&nbsp;batožine potom so sebou vezieme menej objemné a&nbsp;cennejšie meracie prístroje. Čo si na Antarktídu nedoveziete, to tam nemáte a&nbsp;môže vám to chýbať.“

Účastníci expedície absolvujú pred odchodom špeciálne školenia aj lekárske prehliadky. Dostupnosť lekárskej starostlivosti je na výskumnej stanici obmedzená, hoci jeden z&nbsp;účastníkov expedície je vždy lekár. No ak by sa stalo niečo akútne, príchod pomoci by trval i niekoľko dní. To sa týka aj prípadných zranení. Preto si pri pohybe v&nbsp;teréne každý musí dávať obrovský pozor. „Ohrozenie seba znamená aj ohrozenie všetkých ostatných,“ podotýka Peter Váczi. „Aj obyčajné vytknutie členka pri zbieraní vzoriek v&nbsp;teréne môže spôsobiť problém. Návrat na stanicu môže trvať namiesto jednej aj päť-šesť hodín. Vždy sa pohybujeme opatrne a&nbsp;máme so sebou náhradné oblečenie, jedlo, pitie, osobnú lekárničku a&nbsp;vysielačku na kontakt s&nbsp;kolegami.“ Za tie roky, čo Peter Váczi do Antarktídy chodí, sa jemu aj jeho kolegom problémy našťastie vyhli. Až na odreniny a&nbsp;malé popáleniny od variča sa nikomu nič nestalo. Vybavenie stanice ako defibrilátor či fixátor na zlomeniny nemuseli nikdy použiť.

Z&nbsp;Patagónie cestujú vedci na polárnu stanicu väčšinou loďou. Prvých pár dní je obvykle veľmi búrlivých. V&nbsp;Drakovej úžine sa stretáva Tichý a&nbsp;Atlantický oceán a&nbsp;vysoké vlny sa s&nbsp;veľkou loďou pohrávajú ako s&nbsp;nejakou škrupinkou. „Kto je náchylný na morskú chorobu, tak si to v&nbsp;úvodzovkách veľmi užije,“ hovorí Peter Váczi. „Citlivejšia povaha potom väčšinu času leží na lôžku nadopovaná liekmi. Na stanicu sa dostaneme za päť až sedem dní. Cesta trvá dlhšie, ak loď vezie niekoľko skupín vedcov a&nbsp;postupne ich vysádza na iných staniciach. Ale v&nbsp;takom prípade máme možnosť stretnúť kolegov z&nbsp;iných krajín.“ Česká stanica žiadnych blízkych susedov nemá. Najbližšie sú Argentínci a&nbsp;Čiľania, no ich stanice sú vzdialené okolo sedemdesiat kilometrov, takže o&nbsp;žiadnych priateľských návštevách nemôžu vedci uvažovať.

Alternatívou je i letecká doprava. Česká expedícia potom cestuje&nbsp; z&nbsp;juhu Argentíny letecky na argentínsku stanicu Marambio. Tá má pristávaciu dráhu pre špeciálne upravené lietadlá a&nbsp;disponuje aj vrtuľníkmi, ktorými vedci letia ďalej na Mendelovu stanicu.

Po príchode treba odpratať sneh a&nbsp;naštartovať všetky systémy na základni. „Mendelova stanica je jednou z&nbsp;najekologickejších v&nbsp;Antarktíde,“ hovorí Peter Váczi. „Zásobovanie elektrinou zabezpečujú na 75 percent fotovoltické systémy, kombinované s&nbsp;batériami. Stanica je drevostavba, postavená ako pasívna budova. Funguje tam solárny ohrev vzduchu a&nbsp;rekuperačný systém vetrania, takže teplý vzduch, ktorý zo stanice vychádza, zohrieva ten studený, ktorý vchádza dovnútra.“

Každý z&nbsp;vedcov začne potom pracovať na svojich výskumných úlohách. Je ich vraj toľko, že všetci majú plné ruky práce a&nbsp;na nejakú „ponorku“ nezostáva čas ani pomyslenie. Okrem pracovných úloh má každý pravidelne službu v&nbsp;kuchyni a&nbsp;pri údržbe stanice. S&nbsp;potravinami problém nie je, na tých pár týždňov si vedci z&nbsp;Patagónie dovezú aj čerstvú zeleninu, ovocie a&nbsp;mrazené mäso. Samozrejmosť na každej stanici je rezerva trvanlivých potravín. Na ňu majú vyčlenený špeciálny sklad. Z&nbsp;bezpečnostných dôvodov - pre prípad, že by z&nbsp;nejakých príčin expedícia nemohla stanicu opustiť podľa plánu&nbsp; - je v&nbsp;sklade vždy dvojnásobné množstvo potravín, než vedci reálne potrebujú.

Na dopravu po okolí sú k&nbsp;dispozícii štvorkolky a&nbsp;motorové člny. Komunikáciu zabezpečujú satelitné telefóny. „Domov môžeme zavolať, hoci spojenie je oveľa menej kvalitné a&nbsp;stabilné než z&nbsp;mobilu na Slovensku. Cez satelit funguje aj dátové pripojenie. Počas posledných sezón je dostupné každý deň. Ale nie tak, aby sme mohli byť na sociálnych sieťach. Takže je to aj detox od takýchto vecí. No my sa sústredíme predovšetkým na svoj výskum a&nbsp;celé dni sme niekde v&nbsp;teréne, takže na sledovanie sociálnych sietí vôbec nemyslíme,“ vysvetľuje Peter Váczi.

Fyziológia nižších rastlín učarovala Petrovi Váczimu pre schopnosť týchto organizmov prežívať v&nbsp;nehostinných podmienkach, na miestach, kde nevydrží nič iné. „V&nbsp;Antarktíde je počet priaznivých dní, počas ktorých sú tieto rastliny schopné rásť, obmedzený na jednotky až desiatky. Napriek tomu osídľujú toto prostredie,“ vysvetľuje vedec, ktorý prostredníctvom simulačných experimentov sleduje aj to, aké extrémy počasia a&nbsp;okolia sú tieto rastliny schopné prežiť. Machy a&nbsp;lišajníky osídľujú najnehostinnejšie miesta našej planéty a&nbsp;sú na nich schopné fotosyntézy.

Podstatou výskumu Petra Vácziho je zisťovať reakcie antarktického ekosystému na klimatické zmeny. „Vidíme to, čo je na iných miestach planéty oveľa menej markantné. Ľadovce ustupujú za pár rokov o&nbsp;desiatky metrov. Oblasť, v&nbsp;ktorej pôsobíme, aj s&nbsp;okolitým morom vždy v&nbsp;zime zamŕza a&nbsp;v&nbsp;priebehu letného obdobia sa zimná snehová a&nbsp;ľadová pokrývka roztápa. No každú sezónu, hlavne posledných osem rokov, pozorujeme prírastok maximálnej letnej teploty. Priemerné teploty sa počas antarktického leta pohybujú okolo nuly. Ale keď prestane fúkať studený vietor a&nbsp;svieti slniečko, vystúpi teplota na krátku časť dňa až na osemnásť stupňov. To je veľmi teplo. Klimatická zmena zrejme spôsobí významné zmeny v diverzite tunajších ekosystémov. Vďaka experimentom môžeme predpokladať, že v&nbsp;priebehu najbližších desiatok rokov sa veľmi výrazne zmení druhové zloženie rastlín v&nbsp;Antarktíde. Úspešnejšie budú zvyšovať svoj počet na úkor tých, ktoré nie sú schopné prispôsobiť sa zmenám. Takže nejaké rastliny vyhynú.“

Nové rastliny by na Antarktíde pribudnúť nemali. Vedci prísne dbajú na to, aby sem nezavliekli žiadne iné rastliny. Vyžadujú si to prísne pravidlá ochrany životného prostredia na najjužnejšom kontinente. Všetko vybavenie pred odchodom na expedíciu dôsledne čistia, aby náhodou nedoniesli zárodky rastlín či iných organizmov a&nbsp;nespôsobili tak zmenu druhového zloženia. Antarktída je od zvyšku planéty izolovaná. Morský prúd okolo nej zabraňuje miešaniu antarktických vôd so zvyškom svetových oceánov. Permanentná tlaková výš nad južným pólom tlačí vzdušné prúdy mimo územia Antarktídy, takže prenos zárodkov rastlín vzduchom je veľmi obmedzený v porovnaní so zvyš­kom planéty. Niečo môžu teoreticky priniesť vtáky. Ale kontinent si stále zachováva svoju unikátnosť.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/slovak-antarktide-je-to-alarmujuce-ladovce-ustupuju-par-rokov-desiatky-metrov" target="_blank" rel="noopener">FOTO z Antartídy v GALÉRII&gt;&gt;</a>

Okrem otepľovania a&nbsp;topenia ľadovcov spôsobuje klimatická zmena vysušovanie prostredia. Peter Váczi opisuje, že sa mení veľkosť riek, ktoré tečú z&nbsp;ľadovcov. Objavujú sa desivo veľké riečne korytá. Z&nbsp;topiaceho sa ľadu tečú obrovské rieky. No s ústupom ľadovcov voda z&nbsp;krajiny zmizne, snehu a&nbsp;ľadu je menej, teploty stúpajú a&nbsp;to bude i&nbsp;tu spôsobovať problémy spojené so suchom. „Časť ekosystémov sa na to neadaptuje. Podľa súčasných výskumov v&nbsp;priebehu nasledujúcich desiatok rokov nastanú veľké zmeny pro­stredia v celosvetovom meradle. A&nbsp;to je jedna z&nbsp;najdesivejších vecí, ktorá nás čaká,“ myslí si vedec. Bude pozitívna, negatívna? „Vyhynutie organizmov je negatívne. A&nbsp;určite nehrozí, že začneme Antarktídu využívať napríklad na pestovanie poľnohospodárskych plodín. Klimatické zmeny spôsobené ľudskou činnosťou sú negatívny jav. Musíme robiť všetko pre to, aby sme ich spomalili. Nemôžeme pred nimi zatvárať oči.“

Slovák v Antarktíde: Je to alarmujúce, ľadovce ustupujú za pár rokov o desiatky metrov

Výber pre vás