Peter Getting

Ako dospelý mal výšku šesťročného dieťaťa. A detský hlások. A bol Žid. Zlá kombinácia v časoch, keď v Európe zúril rasizmus, xenofóbia a nenávisť. Okrem toho mal však košický

výtvarník Ľudovít Feld veľký talent. Ten mu napokon zachránil život vo vyhladzovacom lágri. Stál dokonca zoči-voči vojnovému zločincovi, esesáckemu doktorovi Josefovi Mengelemu, a musel maľovať obete jeho obludných pokusov. Dnes jeho talent objavujú v rodných Košiciach. Má tu vlastnú galériu s vystavenými dielami a teraz mu odhalili sochu.

„Najprv to bola myšlienka a niekoľkoročná realizácia. Samozrejme, bolo treba získať financie, lebo objekt, v ktorom sa nachádza galéria, bol zničený a zdevastovaný. Napokon sme pred rokom otvorili galériu pri Kultúrnom centre Ľudovíta Felda (KCĽF) a teraz sme mu chceli odhaliť sochu - pri 25. výročí jeho smrti,“ vysvetľuje kurátorka KCĽF Jana Teššerová.

Ľudovít Feld. Foto: TASR

Pri košickej synagóge na Puškinovej ulici teda od nedele 18. septembra stojí aj socha od akademického sochára Juraja Bartusza. Zobrazuje nizučkého usmievajúceho sa muža, svojrázneho košického výtvarníka Ľudovíta Felda. Alebo Lajoša báčiho, ako ho za života volali priatelia. „Košičania sú presvedčení, že počas života nebol Ľudovít Feld dostatočne ocenený a uctený,“ dodáva Jana Teššerová. „Preto sme chceli, aby sa to zmenilo a aby sme jeho tvorbu priblížili širokej verejnosti, jeho dielo je živé a výpovedné. Pre Košičanov je to emócia aj spomienka.“

Kto vlastne bol Ľudovít Feld? Narodil sa aj zomrel v Košiciach. V roku 1904 prišiel na svet do chudobnej rodiny s deviatimi deťmi. Po maturite chodil do tunajšej kre s l i a r - s ko - g r a - fickej školy Eugena Króna, progresívneho umelca a zakladateľa košickej výtvarnej moderny, neskôr študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti. Po návrate do Košíc v roku 1935 založil súkromnú výtvarnú školu - mal ateliér, portrétoval modely. A už aj vystavoval.

Okrem spontánneho a nesporného výtvarného talentu priťahoval Ľudovít Feld pozornosť aj inak. Bol netypickou postavičkou mesta. Od detstva trpel zvláštnou chorobou - pre nedostatok rastového hormónu ako dieťa prestal rásť a celý život zostal maličký. „Deti boli k nemu niekedy kruté, vysmievali sa mu a hádzali doňho kamene, ale Ľudovít Feld im ponúkal cukríky a vravel: Som síce malý, ale som dobrý človek a nikdy vám neublížim,“ spomína si Jana Teššerová. „Svojou pokorou vyvolával úctu.“ To ešte nemohol vedieť, že práve jeho telesná anomália mu raz zachráni život.

Košické zákutia: Rodné mesto zachytil na mnohých obrazoch. Foto: TASR

Príbeh Ľudovíta Felda je totiž súčasne príbehom talentovaného umelca a príbehom holokaustu.Košice počas vojny patrili k Maďarsku a tunajších viac ako dvanásťtisíc Židov deportovali v roku 1944. Aj Felda zomlela mašinéria antisemitskej politiky - hoci nebol na súpise Židov, pretože ho z neho vynechala jedna z jeho bývalých žiačok kreslenia.

Napriek tomu si zbalil batôžtek s maliarskymi potrebami, so štetcom a s farbami a sám šiel do košickej tehelne, kde pred deportáciou sústreďovali Židov. Chcel zostať s rodinou a blízkymi. V Osvienčime sa dostal do rúk lekára Josefa Mengeleho, neslávne známeho obludnými pokusmi na ľuďoch s telesnými a duševnými anomáliami.

Pri pavedeckých pokusoch sa nacisti hrali na „odborníkov“ a svoje „prípady“ zaznamenávali - Feld s jeho trpasličím vzrastom sa najprv podrobil všemožným vyšetreniam, a keď objavili jeho kresliarsky talent, musel kresliť Mengelemu jeho obete. Anjela smrti, ako prezývali tohto nacistického zločinca, si vraj pamätal aj roky po vojne. Na jej konci zachránil Feld život mnohými deťom, s ktorými sa skrýval v úkryte v lágri a čakal na jeho oslobodenie.

Obrazy z lágra sa stratili, možno ich zničili sami nacisti. No z ríše teroru a hrôzy pochádza viacero Feldových diel a pôsobia mrazivo autentickým dojmom. V majetku Slovenskej národnej galérie v Bratislave je napríklad obraz s motívom rodiny uväznenej za ostnatým drôtom a s citátom od antického dramatika Aischyla: „Beda ti, že si vnuk...!“ V Múzeu židovskej kultúry v Bratislave majú zas Feldov obraz osamotenej nahej postavy s veľavravným nápisom: „A v tme života kdesi svietilo svetlo smrti, L. Feld Auschwitz 944.“

Jana Teššerová: Kurátorka chce oživiť odkaz svojrázneho výtvarníka. Foto: RUDOLF FELŠÖCI

Feld do obrazov často zakomponoval aj seba ako nenápadného pozorovateľa - na jednom z nich je namaľovaný franforec látky s jeho väzenským číslom: A 7740. Genius loci: Feld však nemaľoval iba temné „osvienčimské“ diela, hoci po vojne sa dlho vyrovnával s otrasnými zážitkami. Kreslenie mu pomáhalo zabudnúť na to, čo prežil - vlastne mu druhýkrát zachránilo život.

Ďalej pracoval, vystavoval a venoval sa pedagogickej činnosti. V jeho tvorbe hrá zásadnú úlohu rodné mesto. Košice namaľoval dokumentárne v nich zachytil atmosféru krivolakých uličiek a zákutí historického centra. Často vraj sedával na nízkej stoličke pred Dómom svätej Alžbety a diskutoval s okoloidúcimi, inokedy sa malinká postava s hrubými okuliarmi tmolila po uliciach s neodmysliteľnou ceruzou a skicárom.

„Zachytával intimitu dvorov, perifériu, pohľady do košických uličiek a zákutí i dominanty Košíc, realisticky, ale v duchu romantickej tradície. Dokázal vo svojom diele zobraziť genia loci. V istom období kreslil výlučne zákutia Košíc - počas slovenského štátu mal totiž pre svoj pôvod zákaz opustiť mesto,“ podotýka historička Monika Vanečková z Východoslovenskej galérie Košice.

K motívom z Košíc sa vrátil aj po vojne, pribudli však ďalšie. Často maľoval krajinné motívy, od okolia Košíc po Spiš, takisto sa venoval sociálnym námetom, napríklad robotníkom v továrni, ktorých však v čase komunizmu zobrazoval bez zbytočných póz a hyperbol. Okrem toho maľoval motívy zo židovského prostredia a rodinné témy, portréty aj autoportréty.

V lágri: Zaradili ho medzi deti a musel maľovať pre zločinca Mengeleho, vľavo. Foto: ARCHÍV

Košický výtvarník bol veľmi rozhľadený a vzdelaný. Keď o ňom v roku 1979 natočila vtedajšia Československá televízia dokument, zachytili filozofujúceho malinkého človiečika s detským hláskom a so stoickým pokojom. Pri hľadaní vlastnej duchovnej identity sa ešte pred vojnou dal pokrstiť a zaoberal sa štúdiom Biblie, ba namaľoval niekoľko oltárnych obrazov pre kostoly v okolí Trebišova, no napokon sa vrátil k židovstvu.

Počas holokaustu zahynulo dvadsať jeho príbuzných, takmer celá rodina. Lajoš báči sa nikdy neoženil. Bol samotár, nepatril ani k žiadnemu konkrétnemu výtvarnému smeru. Opradený legendami už zaživa zomrel prakticky v zabudnutí a v chudobe krátko po páde komunizmu v roku 1991. Napokon sa však uznania dočkal. Okrem sochy a kultúrneho centra pomenovaného po ňom na jeseň chystajú vo Východoslovenskej galérii výstavu jeho diel.

„Výstavu pripravujeme ako súčasť série monografických výstav mapujúcich tvorbu významných umelcov pôsobiacich v Košiciach, ktorých dielo však prekročilo hranice regiónu,“ potvrdila nám Monika Vanečková. Sám umelec sa v spomenutom televíznom dokumente z roku 1979 vyslovil: „Kreslenie znamená pre mňa nájsť svoju rovnováhu... Iní ľudia majú inú príčinu, že kreslia a maľujú, niektorí nie sú umelci a naučili sa kresliť - ibaže čo znamená to všetko, keď sa v ich prácach nenájde cit... Lebo bez citu niet umenia...“

Slovák maľoval Mengeleho obete, zachránilo mu to život

Výber pre vás