Katarína Šelestiaková

Zdalo by sa, že viaceré politické debaty na pôde parlamentu sú odtrhnuté od života. No kauza zlyhania Tomanovej súkromného detského domova, ktorú ako prvý otvoril týždenník PLUS 7 DNÍ, našich zákonodarcov prekvapivo nielen rozdeľuje, ale aj spája.

Búrlivá parlamentná diskusia o tom, prečo by mali byť deti v rodinách a nie v detských domovoch, sa totiž napokon zvrtla aj na ich osobné skúsenosti a životné priznania. A ukázalo sa, že adopcie nie sú len imidžovou záležitosťou hollywoodskych hviezd, ale aj reálnou skúsenosťou viacerých slovenských politikov.

Niektorí si osvojili „štátne“ deti, iní majú vlastné spomienky na život v dojčenskom ústave. K tomu druhému sa priznal politik Smeru Miroslav Číž, ktorý veľmi dobre vie, čo je to vyrastať v detskom domove a napokon nájsť šťastie v pestúnskej rodine.

Deťmi, ktoré nemali šťastie na rodičov a na svoju druhú šancu čakali práve v detských domovoch, sa môžu pochváliť viacerí politici. Ako sme sa presvedčili, v slovenskom parlamente sú myšlienke adopcie otvorení viacerí.

Dcérku Krisztínu, dnes už dospelú, prijal do rodiny známy politik Mostu-Híd Béla Bugár ešte ako bábätko. V rozhovore pre Sme dojemne spomínal, ako ju na návšteve v detskom domove „položili manželke do lona, chytila mi prsty a už nepustila. Bolo rozhodnuté. Ja som chcel pôvodne syna, ale keď sa ma tak držala, bolo to jasné. Už to bolo absolútne jedno“.

Béla Bugár: Dcéra Krisztína a manželka, na obrázku vpravo, ho prišli podporiť vo volebnej kampani. Foto: Tony Štefunko

Čosi podobné zažili viacerí, či už známa tvár z obrazovky a aktuálne banková ombudsmanka Eva Černá, političky Natália Blahová i nová tvár parlamentu Veronika Remišová. A tak nás zaujímalo, či bolo pre nich ťažké osvojiť si cudzie dieťa. A tiež, čo by odporúčali všetkým, ktorí sa o tento životný krok pokúsia.

Eva Černá: S osvojenou dcérou Lindou. Foto: Júlia Šimáková

Pracovala som pre Nadáciu Markíza, kde jedným z projektov bola aj pomoc detským domovom na Slovensku, - spomína bývalá reportérka televízie Markíza, 52-ročná Eva Černá.

„Precestovala som azda všetky. V detskom domove, odkiaľ bola naša Linda, mali obrovský problém. V tom čase im dal krajský úrad na fungovanie dotáciu menšiu o 1,5 milióna, čím sa stalo, že už v auguste nemali do čoho prebaľovať takmer sto detí do troch rokov,“ opisuje bývalá poslankyňa za ANO.

„No a pri riešení tejto otázky a zháňaní sponzora na plienky som stretla moju Lindu.“ Pri prvom stretnutí ju vraj maličká dostala na svoje krásne oči, no prejavila o ňu záujem iná rodina.

„Popriala som jej šťastnú cestu. Keď som však prišla po mesiaci s tisíckami plienok, Lindušku som tam opäť našla. Záujemcovia o ňu si asi našli iné dieťatko. Zobrala som ju do náručia a povedala jej, že čaká asi na mňa,“ spomína, ako osud rozhodol aj za ňu.

Linda zapadla do rodiny úplne perfektne, žiadne veľké zmeny sa nekonali. Eva Černá mala už 15-ročnú dcéru, a teda vychovávať malé dieťa bolo úžasné. „V našej rodine každý toto rozhodnutie akceptoval. Poklona bude celý život patriť mojej dcére Dominike, ktorá akceptovala naše rozhodnutie,“ hovorí Eva Černá.

Natália Blahová: S dcérou Betkou a manželom Markom. Foto: archív N.B.

Ani neviem, kedy sme sa s manželom rozhodli. Táto myšlienka bola s nami už dlho. Možno už od puberty, keď sme na lavičke v parku snívali o svojom budúcom živote, - s nostalgiou spomína 42-ročná Natália Blahová, ktorá v čase, keď sa rozhodla pre adopciu, už bola matka dvoch chlapcov.

Poslankyňa za SaS nepochybuje, že je správne vziať si dieťa, ktoré nikoho nemá, a vytvoriť mu domov. A to sa aj stalo. Či to bola zmena? „Po dvoch chlapcoch určite,“ smeje sa. „Myslela som si - veď som dvojnásobná mama, už ma nemôže nič prekvapiť. Prišlo však dieťatko, ktoré bolo navyknuté nikoho nepotrebovať,“ šokuje skúsenosťou, ktorú poznajú takmer všetci adoptívni rodičia.

„Chvíľu trvalo, kým pochopilo, že ľudia okolo neho majú o ňu záujem. A takmer okamžite som začala vnímať, že dievčatá treba vychovávať trochu iným spôsobom.“

Zatiaľ čo chalani vraj viseli pomaly z lustra a v jednom kuse čosi skúšali a vymýšľali, Betke podobné blažené pocity spôsobovalo, ak ju niekto sústredene počúval. Vydržala rozprávať sústavne od svitu do mrku.

„Ak som ju aj potrebovala na niečo upozorniť, musela som si natrénovať tichú a pokojnú reč, lebo keď mala pocit, že ju niekto karhá, pustila sa do ľútostivého plaču. Na to som pri chlapcoch zvyknutá nebola. Do ich pozornosti bolo treba vstupovať rázne,“ prezrádza.

Ako aj pre iných adoptívnych rodičov, najťažšie boli začiatky. „Je to veľmi stresujúci pocit, keď si vyberáte medzi malými ľuďmi. Tak trochu ako Sofiina voľba. Vidíte, že všetky tie deti potrebujú domov, no vy nemáte kapacitu na to pomôcť všetkým. Bolo pre nás ťažké dívať sa na deti, ktoré sa po nás, cudzích ľuďoch, vešali, stískali nás, ktoré boli hladné po pozornosti a pohladení.“

Ako na ich životné rozhodnutie reagovala rodina a priatelia? „Širšia rodina bola najprv v rozpakoch, postavili sme ju pred hotovú vec a nevedela, čo môže od situácie očakávať. No veľmi rýchlo sa presvedčila, že prichádzajú ešte veselšie časy,“ reaguje vždy optimisticky naladená poslankyňa. Ľuďom, ktorí sa pre adopciu rozhodnú, radí jedno - nech sa nechajú viesť srdcom.

Veronika Remišová, poslankyňa za OĽaNO

Veronika Remišová: Do rodiny im o chvíľu pribudne už druhý človiečik. Foto: archív V.R.

Nad adopciou sme rozmýšľali dlhšie, vo svojom okolí sme mali niekoľko priateľov, ktorí nás inšpirovali, - spomína 39-ročná poslankyňa za OĽaNO. Podľa nej asi najnáročnejší je administratívny proces. „Najprv sme absolvovali prípravu, ktorá trvá niekoľko mesiacov. My sme mali šťastie, že nám priatelia odporučili robiť prípravu cez občianske združenie Návrat,“ myslí si Veronika Remišová.

„Deti v procese osvojenia majú za sebou ťažké osudy a je nereálne domnievať sa, že problémy vás zázrakom obídu. Mnohé si nesú traumy až do dospelosti a vy sa musíte pripraviť aj na to, že možno v puberte budú bolestivo hľadať svoju identitu. Za každým dieťatkom, ktoré prichádza na osvojenie, je jeden veľký smutný príbeh,“ pokračuje.

A dodáva: „Veď kto by dieťatku neprial, aby vyrastalo so svojou biologickou mamou a s tatom? My sme len náplasť na prázdnotu, ktorú biologickí rodičia zanechali. Samozrejme, odkedy sa rozhodnete osvojiť si dieťatko, už je vaše, patrí do rodiny, patrí mu celé vaše srdce, neplatí osvojený - vlastný. Už je len vlastný.“

Aj ju veľmi podporila širšia rodina, priatelia. „Každý chcel opatrovať, kočíkovať, pomáhať. Až sme museli odmietať návštevy, pretože najmä v prvých mesiacoch sa pri osvojených deťoch odporúča len pobyt v najužšom kruhu. Aby si zvykli, že už nepôjdu nikam, sú doma a tí, ktorí ich opatrujú, sa nevymenia a neodídu,“ upozorní na špecifiká pri osvojení detí.

Kedysi si vraj nevedela predstaviť, že by dieťa nešlo študovať na vysokú školu, keďže sama je dosť študijný typ a vzdelaniu v rodine prikladali veľkú hodnotu. Dnes si však myslí, že pre šťastný život stačí mať okolo seba veľa nezištnej lásky.

„Ak túto lásku viete dieťaťu dať, tak ste mu dali všetko, čo potrebuje. Možno bude mať problémy v škole, možno v puberte utečie z domu, ale to sa stáva aj pri biologických deťoch. No je dôležité, že v novej rodine získa rodičov, ktorí budú pri ňom stáť, aj keď sa mu bude celý svet rúcať,“ hovorí.

A jedným dychom vyvracia obavy z adopcie. „Niektorí kamaráti sa ma pýtajú, či budú vedieť ľúbiť dieťa, ktoré nie je ich biologické. Určite! Zrazu zistíte, že by ste za tie deti položili aj život, a je vám úplne jedno, ako k vám do rodiny prišli,“ hovorí politička, ktorá je práve v procese osvojenia druhého dieťaťa.

„Pre malé dieťa nie je nič horšie, ako keď sa striedajú pri ňom traja-štyria opatrovatelia. V určených intervaloch ho prebalia, dajú mu fľašu s mliekom, no nik ho nezoberie na ruky, keď plače,“ upozorní na „kasárenský režim“ detí v detských domovoch a dodáva: „Niektoré deti po čase už ani neplačú, pretože sa naučili, že plač nemá význam, aj tak nik nepríde.“

Preto ju trápi, ako ministerstvo práce a sociálnych vecí ignoruje situáciu v súkromnom detskom domove dcéry exministerky Tomanovej. Tá podľa výpovedí porušuje zákon a drží v ňom malé deti, ktoré by mali byť v profesionálnych rodinách. „Tieto deti si budú niesť následky do konca života,“ je presvedčená Remišová.

Slovenskí politici, ktorí sa nebáli adopcie: Títo poskytli šancu opusteným deťom

Výber pre vás