Vedie šoubiznisové oddelenie, ale venuje sa aj témam z iných oblastí, ktoré sa dajú čítať. Novinárčinu berie ako životný štýl. V týždenníku PLUS 7 DNÍ pracuje od roku 2006.

Kristína Dugovičová

Si unavená? - opatrne sa opýta televízny reportér Ján Tribula herečky Vice Kerekes (36). Červenovláske zostáva pár metrov, aby prvý raz vystúpila na Ihlu na Ostrve, tatranskú štíhlu vežu, na ktorú si sami trúfajú len skúsení horolezci. „Duševne. Chcem helikoptéru,“ odfúkne si herečka s maďarským prízvukom a markizáka prebodne vraždiacim pohľadom.

S vypätím posledných síl sa nakoniec vyštverá až na vrchol, ktorý láskavo objíme. Takto môžu diváci Televíznych novín každú nedeľu večer sledovať, ako naše osobnosti prekonajú samy seba. Vo vysokohorských podmienkach medzitým rozprávajú o obrovskej výzve. My sme sa na vlastnej koži presvedčili, že neblafujú. Emócie sa vo Vysokých Tatrách nemusia prifarbovať ako v reality šou. Takmer každý týždeň hrozí, že nebude čo odvysielať.

Tak ako iné aj Vicin tatranský príbeh sa začína pred piatou hodinou rannou. „To je pravidlo. Na túru vyrážame čo najskôr, lebo popoludní sa zvyčajne pokazí počasie. Nikdy neviete, čo vás môže na horách zastihnúť,“ ospravedlňuje Janko na úvod dňa skorý budíček. Vraj preto prvú časť túry všetci absolvujú v polospánku. „A keď príde k najhoršiemu, preberú sa a už niet cesty späť,“ žmurkne Tribula, ktorý zavolal Vicu Kerekes do Tatier až z Budapešti, kde herečka žije. Pricestovala deň vopred autom, hoci vodičák získala len pred pár mesiacmi. „Aj keď som z Fiľakova, strávila som tu celé detstvo. Mali sme tu chatu a s mamou chodievali na túry,“ upozorní nás herečka s maďarskými koreňmi, ktorá pozná Vysoké Tatry lepšie než mnohí Slováci. Neprekvapí preto, keď ráno vyjde pred hotel v dokonalom turistickom odeve. „Mám ho ešte z Nového Zélandu, kde som strávila mesiac na jazykovom pobyte,“ objasní Vica, keď nastúpi reportérovi do auta. „Objednala som sa tam na túru a potom ma v autobuse vozili s osemdesiatročnými dôchodcami okolo jednej hory,“ rozosmeje televízneho spravodajcu. A keď sa Tribula neskôr prizrie našej reportérke, z batoha vyloví nepremokavú vetrovku. „Vždy nosím jednu navyše, niekedy to môže zachrániť život. Keď vidíš turistu v núdzi, okamžite mu ideš pomôcť.“ Pomaly sa presunieme k Popradskému plesu a Vica Kerekes sa zarazí. Zhodou okolností je jednou z posledných, ktorá sa v ňom mohla kúpať. Toto privilégium získala kvôli českému filmu Vtedy v raji, ktorý tu nakrúcala pred vyše rokom. „Plávala v ňom moja dvojníčka, ja som z neho akože vychádzala,“ vysvetlí nám už pod Ostrvou. „Dnes sa bude počasie meniť, mali by sme sa poponáhľať,“ oznámi nám horský vodca Igor, ktorý zodpovedá za to, že všetci dnešný deň prežijú. „Keď bude naozaj zle, vtedy to odľahčujem a udržiavam náladu. Možno poniektorí by to aj vzdali, ale keďže vedia, že v televízii by to nevyzeralo dobre, zvládnu to aj s odretými kolenami,“ hovorí Ján Tribula a my až o niekoľko hodín pochopíme, o čom je reč.

Zatiaľ čo v turistickej reportáži Televíznych novín vidíme vždy len troch aktérov - respondenta, reportéra a horského vodcu, my sa k Ihle vydávame viacerí. Ako v ságe o Pánovi prsteňov budeme po kopci prechádzať rad-radom za sebou. Hlavný kameraman, šerpa, ktorý nosí televíznu techniku, dvaja fotografi a technik Marek, ktorý ovláda dron s kamerou. Ten na miesto prichádza ako prvý a hneď svoj lietajúci stroj vypustí medzi tatranské kopce. „Dostal sa do kolízie,“ oznamujú nám po príchode ostatní. Podľa dronistu, ktorý je už pomaly v polovici hory, kamera stihla zachytiť kosodrevinu a potom videl už len tmu. Kvadrokoptéra však vyslala súradnice svojej poslednej polohy, ktoré by nás k nej mali priviesť.

„Áno, traja ľudia sú na obraze a piati hľadajú dron,“ predpovedá Tribula, ako bude vyzerať celý deň. Napriek tomu nezúfa. Okrem hlavnej kamery nesie v ruke kameru na stabilizátore a na horolezeckých prilbách, ktoré použijú v závere, sú nainštalované go pro kamery. „A ja vyťahujem mobil, ktorým nakrúcam tiež. Dohromady je to asi šesť zdrojov. Najväčší paradox je, že ani horský vodca, ani moji kameramani nemajú doma televízor!“ Po skalnatom chodníku cesta ubieha pomerne rýchlo, televízne príhody striedajú tie horolezecké. „Štúrovci museli húliť, na Kráľovej holi nie je ani kosodrevina, nieto ešte strom,“ analyzujeme geografické momenty v slovenskej literatúre. Do toho Vica všetkých s nežným úsmevom upozorní, že podľa zmluvy na veľkofilm, ktorý o pár dní začne nakrúcať v Maďarsku, nemôže robiť nebezpečné veci. „Berme to ako víkend slovensko-maďarsko- poľského porozumenia,“ reaguje televízny reportér, ktorému v žilách prúdi poľská krv. Neskôr stretávame španielskych i maďarských turistov, s ktorými herečka milo prehodí pár slov. „Práve sme sa po ceste bavili o vašom filme,“ dozvedá sa od šokovaného českého turistu, ten neverí, že ju vidí naživo. A keď po hodine a pol umorení prichádzame do Sedla pod Ostrvou, ležiaceho vo výške takmer dvetisíc metrov nad morom, počujeme angličtinu. Mladý írsko-škótsky pár si sem odbehol z Poľska a obaja sa svorne čudujú, aké sú Vysoké Tatry zo slovenskej strany čisté. „To hovoria aj ľudia zo Švajčiarska. Výhodou Tatier je, že sú malé a všetko je tu také skoncentrované,“ vysvetľuje im náš horský vodca.

Vtom už Ján Tribula zo svojho štedrého vaku vyťahuje „lepeňáky“. Sendviče, ktoré každému ponúka, pripravuje vždy vlastnoručne. Tentoraz obsahujú - na Vicinu počesť - maďarskú salámu. „Z nostalgie do nich pridávam aj papriku, ktorú som v detstve vždy vyhadzoval ako prvú,“ podotkne. Vica už drží v ruke ploskačku. „Je čas na medicínu. Jablkovica od brata, tiež rodinná tradícia.“„Nebolo túry, kde by sa nepilo,“ zamyslí sa markizák, ktorý je abstinent. „Každý si zoberie fľašu vody, jedlo žiadne, ale šnaps nechýba nikdy. Len Mirka Luberdová prišla s detskou výživou. Iní si tvrdé dávajú za odmenu alebo keď už sú v koncoch.“

To najhoršie je aj pred Vicou, o pár minút sa od skupiny odpájajú štyria z nás. Janko, Vica, hlavný kameraman a horský vodca. Pripútaní lanom a s prilbami na hlavách miznú v rokline, za ktorou by sa mala skrývať vytúžená Ihla. Tú musia podľa plánu dobyť. O chvíľu už z diaľky počuť, ako sa im pod nohami uvoľňujú kamene a valia sa do doliny. A keď po vyše dvoch hodinách prelieta záchranársky vrtuľník okolo miesta, kde sme našu štvoricu videli naposledy, scvrkne sa nám žalúdok. „Janko nedá človeku vydýchnuť,“ povie Vica so šťastným úsmevom, že má všetko za sebou. Z kosodreviny sa znova vynorí asi po troch hodinách. Z úst vypúšťa pikantné maďarské výrazy. „Prepáčte, potrebovala som to zo seba dostať,“ ospravedlňovala sa neskôr, aj keď mnohí by to na jej mieste dávno vzdali. Rovná sa v podstate zázraku, že náročnú túru ako netrénovaná herečka dotiahla do konca. „V zásade si vyberám ľudí, ktorých si vážim. Všetci nakoniec nadávajú, ale tak láskavo. A potom sú šťastní, že sa prekonali.“

Pred nami je ešte minimálne hodinový zostup, začína pršať. Je klzko. Počasie je v horách nevyspytateľné. No len čo dorazíme do doliny, Ján Tribula už uteká do popradského štúdia Markízy, kde do pol štvrtej ráno strihá. „Vica prešla psychicky mimoriadne náročnou túrou. Od pocitu ‚idem sa prejsť‘ až po totálne zúfalstvo. Aj keď bola na vrchu, nemal som pocit, že by sa veľmi tešila. Ale dnes sa už pýtala, či znova niekam ideme,“ vydýchol si na druhý deň reportér, že herečku úplne nezničil.

Na druhej strane vie, že známe osobnosti sa vždy tešia zo svojho výkonu a môžu inšpirovať iných. „Napríklad s Gizkou Oňovou sme absolvovali Suchú Belú, v nedeľu sme to odvysielali a ďalšie dni tam pred rebríkmi stáli ľudia v zápchach - všetci zrazu chceli ísť do Suchej Belej. Neviem, nakoľko sme v tom zohrali úlohu, ale stalo sa to. Zastavujú ma však ľudia, že ‚boli sme v tej Kôprovej, kde ste boli s Golonkom‘. Alebo jedna vyšportovaná pani ma raz zastavila, že po našej reportáži si objednala horského vodcu a išla Jordánkou na Lomničák ako Zora Czoborová. Ľudia, ktorí majú vzťah k horám, sem prídu aj bez našej inšpirácie. Len ich možno doťukneme, dáme im dobrý tip na túru. Iní by to asi zvládali, len keby existovala vrtuľníková turistika. Vyniesli by ich na horu a tam by si spravili selfíčka.“

„Úprimne. Ako vyzerali tvoje dni pred tým, než si Vicu Kerekes vytiahol na Ihlu?“ pýtame sa. „Tento týždeň som dal dvakrát na bicykli Poprad - Smokovec - Štrbské Pleso a cez Tatranskú Štrbu späť. Snažím sa chodiť na kone, ale kvôli práci mi to nevychádza každý deň. Potom sme si s partiou vybehli na Kôprovský štít. Len tak, že nenakrúcame a že si niečo dáme za odmenu. Chalani chceli ísť ešte na vynášku na Téryho chatu, odkiaľ sme sa presunuli cez Priečne sedlo na Zbojníčku. Stále mám pocit, že tu žijeme a nepoznáme to tak dobre, preto dobiehame,“ vypočítava. Vysneným cieľom rodeného Popradčana však nie je vrchol vo Vysokých Tatrách. „Dohadoval som sa so speváčkou Simou Martausovou, že pôjdeme na Mont Blanc. To je môj sen - a stále je to otvorené.“ Bohužiaľ, o stratený dron, ktorý by sa mu zišiel v Alpách, jeho majiteľ definitívne prišiel. Podľa súradníc odpočíva na mieste, odkiaľ by sa už nikto živý nevrátil.

Tribulove túry s celebritami: „S niektorými je to náročné,“ hovorí. Čo ešte „nabonzoval“?

Autor článku

Kristína Dugovičová

Výber pre vás