Plus 7 dní

Gabriele D’Annunzio, taliansky literát, vojnový hrdina a známy milovník žien, vzbudzuje nevšednú pozornosť aj po smrti. Nedávno sa v talianskych médiách objavila správa, že súdnym znalcom sa podarilo zrekonštruovať básnikovu DNA analýzou spermií. Zachovali sa na vreckovke, ktorú daroval svojej milenke pred sto rokmi.

Ako informovali forenzní experti, ide o prvý prípad, keď došlo k rekonštrukcii DNA dávno mŕtveho človeka bez exhumácie ľudských pozostatkov. Odložené prípady, pri ktorých sa zachoval biologický materiál, sa takto riešia, doteraz však nikdy nešlo o taký starý materiál.

Giordano Bruno Guerri, šéf nadácie Vittoriale degli Italiani, ktorá skúmané predmety uchovávala v archíve, šiel vo svojich úvahách ešte ďalej. Experiment by v budúcnosti vraj mohol viesť ku klonovaniu historických postáv, aj keď sa ich pozostatky nenájdu.

„Nikto nechce klonovať D’Annunzia, ale ktovie, aké zmeny sa odohrajú vo vede a v spoločnosti. Je dobré, že sa zbiera DNA,“ dodal.

„Láska nám musí chutiť, nie nás len dráždiť,“ napísal pred vyše sto rokmi mnohými pranierovaný spisovateľ. Jeho báseň Dážď v píniovom háji Taliani recitujú spamäti. Gabriele D’Annunzio oplýval charizmou, podporoval ju svojím narcizmom a excentrizmom.

Zo svojich nedostatkov dokázal urobiť prednosti. Ako v prípade jazvy na hlave, ku ktorej prišiel v súboji pre svoje výroky v novinách Tribuna, kde v roku 1885 pôsobil ako redaktor. Aby stopu po svojej mužskej odvahe v súboji zvýraznil, oholil si vlasy. Aj dnes si ho každý predstaví ako drobného holohlavého chlapíka, ktorý paktoval s Mussolinim.

Dobrodružstvo, najmä milostné, bolo súčasťou D’Annunziovho života i literárnej tvorby. „Na zemi je len jediné opojenie - absolútna istota, že druhá osoba vám patrí. Ja túžim po tomto opojení. Hľadať nenájditeľné.“

Hľadal naozaj dôsledne. V jeho posteli sa vystriedali stovky, možno tisícky žien. Jednej z nich, grófke Oľge Levi Brunnerovej, venoval po vášnivej noci špeciálny suvenír - vreckovku so svojimi spermiami. Po desiatkach rokov skončil pikantný darček na menej vzrušujúcom mieste - v archíve talianskej nadácie Vittoriale degli Italiani.

Polícia v Cagliari spermie nedávno analyzovala spolu s listom, ktorý grófka básnikovi napísala. Pomocou forenzného svetelného zdroja identifikovali na vreckovke škvrny neviditeľné okom, extrahovali z nich DNA a porovnali ju so vzorkou od Federica D’Annunzia - pravnuka kontroverzného spisovateľa a pravicového revolucionára. Naozaj ide o výnimočný objav?

„Rozbor celej DNA je mimoriadne nákladný a zbytočný. Pravdepodobne talianski vedci stanovili iba DNA profil básnika, pri ktorom sa vyšetruje iba určitý počet - najčastejšie pätnásť - presne určených úsekov DNA. Dá sa to urobiť na každej vzorke, aj storočnej, ak bola uchovaná vo vhodných podmienkach,“ vysvetľuje slovenský genetik Vladimír Ferák, ktorý má vyše dvadsaťpäťročné skúsenosti v oblasti analýzy ľudskej DNA a je zakladateľom DNA identifikácie v bývalom Československu.

„Profil DNA sa dá stanoviť z ľubovoľných biologických materiálov z dotyčného človeka. Po viac ako sto rokoch nám zostanú zväčša len kosti, ale výnimočne sa zo zosnulého zachová aj niečo iné, napríklad vytrhnuté vlasy s korienkami či krvné škvrny na šatách. Takže výskum pozostatkov talianskeho spisovateľa sa mi nezdá až taký mimoriadny.

Existujú prípady, keď sa z kostí starých aj tisíce rokov podarilo extrahovať DNA. Napokon, aj DNA neandertálca, ktorý žil pred vyše tridsaťtisíc rokmi, je veľmi dôkladne preštudovaná. To je omnoho vzácnejšie,“ pripomína odborník.

Prípad Gabriela D’Annunzia je zaujímavý najmä tým, že sa z neho uchoval nevšedný biologický materiál, k akému sa vedci a kriminalisti dostanú v súvislosti s historickými postavami zriedka.

Slovenský genetik vysvetľuje, že profily z biologických stôp starých desiatky rokov sa robia už dávno, len je k dispozícii málo dobre uchovaných vzoriek, ak teda nerátame kosti. Využívajú sa v kriminalistických expertízach pri hľadaní páchateľa alebo obete trestného činu. A tak, ako spomínali talianski vedci, profil DNA zo starých biologických materiálov môže vyriešiť niektoré odložené prípady.

„Napríklad sa nám z čias, keď došlo k trestnému činu, zachovala krvná škvrna. Treba k nej získať vzorku od žijúcich príbuzných páchateľa alebo obete a porovnať, či škvrna patrila, alebo nepatrila danej osobe,“ opisuje Vladimír Ferák.

Šéf nadácie Vittoriale degli Italiani síce zo žartu hodil do éteru poznámku o možnom klonovaní historických postáv, talianski výskumníci však trvajú na tom, že ich cieľom nebola vízia možného klonovania. Techniku chcú naozaj využiť na staré kriminalistické prípady.

„Klonovanie historických osobností súčasné metódy ani náhodou neumožňujú. A je otázne, či sa to niekedy bude dať uskutočniť. V súčasnosti nejestvujú metódy, akými by sa mohol takýto experiment naplniť,“ prízvukuje Vladimír Ferák.

Na čo teda môže profil DNA historických postáv poslúžiť? „Možno ako zaujímavosť. Dajú sa z neho vyčítať predpoklady na genetické ochorenia alebo napríklad určiť farba očí. Profily DNA nám teda môžu pomôcť bližšie spoznať osobnosť z biologického hľadiska.“

Gabriele D’Annunzio sa narodil 12. marca 1863 v Pescare ako Gaetano Rapagnetta. Jeho otec Francesco si neskôr zmenil priezvisko na D’Annunzio. Oženil sa ako dvadsaťročný s kňažnou Mariou Hardouin de Gallese a mal s ňou tri deti.

Veľmi rýchlo si zvykol na luxusný život, ale po ôsmich rokoch sa manželstvo skončilo. Taliansky spisovateľ a politik vstúpil do histórie ako milovník, ktorý zároveň podporil Mussoliniho fašizmus.

<strong>Slabosť:</strong> Prvé básne vydal ako šestnásťročný, o dva roky neskôr už bol členom literárneho združenia Cronaca Bizantina na rímskej univerzite La Sapienza. Pokračoval v písaní, jeho básnické zbierky Canto novo a erotická L’intermezzo di rime uchvátili kritikov rovnako ako jeho poviedky v knihe Panenská krajina.

D’Annunzio sa stal žurnalistom, písal pre časopis Tribuna pod menom Duca Minimo. V tomto období mu vyšla rozsiahla milostná báseň Kniha o Issote. Na konci storočia napísal romány Rozkoš a Nevinnosť, v ktorých naplno rozvinul svoje estétstvo a náklonnosť k pôžitkárstvu.

Jeho literárna činnosť vyvrcholila v románe Triumf smrti, kde rozvíja motív vraždy a samovraždy. D’Annunzio vedel zaujať znudených intelektuálov a povzbudiť ich fantáziu k novým zážitkom. Sám sa morálkou príliš neriadil, aj keď téma lásky hrala v jeho tvorbe ústrednú úlohu. „Človek miluje iného svojimi pohľadmi a predstavami, ktoré o ňom má; city sú až na poslednom mieste,“ hovorí.

Popri ďalšej manželke si užíval s milenkami, okrem grófky Brunnerovej to bola napríklad herečka Eleonora Duse. Tvrdil o sebe, že nasadil parohy tisíckam manželov. Šíria sa o ňom legendy, že svojim milenkám odstrihával vlasy a vypĺňal si nimi vankúš.

Ďalšia fáma hovorí, že v jedálňach luxusných hotelov sa prechádzal nahý. V predvojnovom období sa nadchol pre autá a letectvo, to ho inšpirovalo na román Hádam áno, hádam nie.

<strong>Priateľ Mussoliniho:</strong> Vychýrený taliansky záletník má aj veľa iných temných stránok, ktoré s jeho slabosťou - milostným dobrodružstvom - nesúvisia. Za prvej svetovej vojny sa nechal dobrovoľne naverbovať k letectvu, kde sa preslávil svojou odvahou a pri jednom z leteckých incidentov prišiel o oko.

Vojna posilnila jeho nacionalizmus a so svojimi prívržencami ovládol v roku 1919 mesto Fiume, ktoré patrí dnes pod názvom Rijeka Chorvátsku. Vyhlásil tam nezávislý štát s ústavou, ktorá bola neskôr vzorom ústavy fašistického Talianska. O rok neskôr ho však regulárna talianska armáda z mesta vyhnala.

Historici mu najviac vyčítajú jeho dohodu s Benitom Mussolinim v októbri 1922 pred pochodom na Rím, ktorá umožnila fašistom dostať sa k moci v krajine.

Na druhej strane práve Annunzio v roku 1933 talianskeho diktátora, ktorý od neho prevzal titul duce - vodca - presviedčal, aby nevstupoval do spojenectva s Hitlerom. V roku 1924 bol menovaný za knieža z Montenovosa. Zvyšok života prežil vo vile pri Gardskom jazere, kde 1. marca 1938 zomrel na mŕtvicu.

Vedci zrekonštruovali DNA Mussoliniho kamoša: Použili storočné spermie

Výber pre vás