Venuje sa historickým a športovým témam, hlavne horolezeckým. 
Autor či spoluautor vyše 30 kníh z oblasti športovej literatúry faktu.

Milan Vranka

Na otázku, či je veriaci, však odpovedal popravde - áno. Namiesto štúdia medicíny putoval do pracovného tábora. Bolo to v Československu po prevzatí moci komunistami v roku 1948. Boli také časy.

Napokon emigroval a v Ríme vyštudoval teológiu. Ako farár sa potom dostal na pôsobisko pod majestátne končiare Álp, kde sa stal na tri desaťročia i šéfom horskej služby.

Keď miestneho farára zo Suldenu am Ortler pochovala lavína, Josefovi Hurtonovi to zmenilo život. Práve on totiž prijal ponuku prevziať farnosť v tomto severotalianskom horskom stredisku ležiacom v nadmorskej výške 1 900 metrov, kam sa nikomu nechcelo. Nikdy to neoľutoval a žije tam od roku 1960 dodnes, aj keď vo veku 88 rokov už na dôchodku.

„Keď som prvýkrát vošiel do toho údolia, naskytol sa mi uchvacujúci pohľad,“ zveril sa. „Cítil som, že prichádzam do svojho zasľúbeného kraja. Napriek tomu, že na fare som prvé štyri roky nemal sedem mesiacov v roku vodu, lebo všetko zamrzlo.“ Pred rokmi tento slovenský rodák s koreňmi z Podunajskej nížiny (narodil sa 25. marca 1928 v Macove v okrese Dunajská Streda) ilegálne opustil bývalé Československo, keď predtým ušiel z pracovného tábora v Libavej na severnej Morave.

„Niekoľkých nás poslali do Přerova, bývali sme v lese neďaleko letiska,“ porozprával nám o tom. „Raz som dostal za odmenu deň voľna a hoci sme sa nesmeli vzďaľovať, odcestoval som do Znojma a v noci som prešiel cez hranicu. Nejaký lesný robotník mi poradil, kadiaľ ísť a na čo si dávať pozor. Na rakúskej strane som sa potom orientoval podľa osvetlených kostolných hodín.“ Hoci mu tam ponúkli možnosť pokračovať v štúdiu medicíny, už bol rozhodnutý - chcel študovať teológiu.

Päť rokov nato po štúdiu v Ríme ho vysvätili za kňaza. Po ďalších piatich rokoch prišiel do Suldenu, kde na fare pôsobil 39 rokov. „Po vysviacke som mohol slúžiť všade, len nie doma v Československu. Ja som chcel byť obyčajný farár. Biskup mi vravel, že v horách budem musieť pracovať aj s turistami, nuž, aby som si sám vypracoval metodiku, lebo nijaká neexistuje.“ Už na prvom pôsobisku v Sextenských Dolomitoch si utvoril silný vzťah k horám a alpinizmu.

Zásluhu na tom mal horský vodca Johann Innerkofler, s ktorým v priebehu dvoch rokov absolvoval veľa túr a výstupov. V Suldene potom vstúpil do radov horských záchranárov, ba tridsať rokov stál na čele tamojšej horskej služby. Možno ho k tomu nasmeroval aj tragický osud jeho predchodcu, ale v prvom rade to bola snaha pomôcť ľuďom v núdzi.

Zachraňoval tak nielen dušu, ale aj životy. Založil školu lavínových psov, keď si psa zabezpečil tiež. „Mal som za tie roky šesť psov,“ poznamenal. Pričinil sa aj o založenie Domu horských vodcov v Suldene. Bol autorom miestneho turistického sprievodcu.

Učarovala mu práca s filmovou kamerou, bol autorom viacerých filmov. Spočiatku vraj verejnosť nezaujal, preto požiadal o zaškolenie v televíznej spoločnosti RAI. S profesionálnym filmárom sa učil narábať s kamerou. „Film Boj o jeden život o troch študentoch, ktorí zmizli v zlom počasí, potom získal v Cannes cenu ako najlepší film pre mládež. To mi otvorilo dvere k užšej spolupráci s televíziou,“ hovoril. „Dostal som od nej preukaz a televízia hradila výrobné náklady. Filmami som pritiahol pozornosť na prednáškach ľahšie, než keď som na nich iba rozprával a premietal diapozitívy.“ Spriatelil sa so svetoznámym talianskym horolezcom Reinholdom Messnerom, ktorý pochádza z tamojšieho kraja, a po konzultácii s ním pripravil sériu inštruktážnych filmov zameraných na bezpečnosť pohybu v horách.

Messner mu dokonca navrhol, aby s ním išiel na expedíciu do Himalájí. „Poďakoval som mu, ale ponuku som neprijal. Viem, kde sú moje hranice, nerobím veci, na ktoré nestačím,“ vysvetlil. Hoci Josef Hurton iných nabádal na opatrnosť pri pohybe v horách a ich nepodceňovanie, sám sa ocitol pre vlastnú nepozornosť v ohrození života. Pri fotografovaní nebol zaistený lanom a spadol do trhliny. „Z ľadu sa mi uvoľnil čakan a ja som letel niekoľko metrov,“ pamätal si príčinu. Našťastie tam bol ľadový most, skončilo sa to len zlomeninami. O to viac potom zdôrazňoval, ako blízko je človek k nešťastiu, keď hory podcení. Mnoho ľudí sa mu za tie roky podarilo zachrániť a ak to už nešlo, za obete sa pomodlil a dal im pomazanie. „Každá takáto udalosť je smutná, ale ani smrťou sa nič nekončí, lebo duša je nesmrteľná,“ zvykol prízvukovať. Aj mimo kostola: Omše slúžieval v kostole v Suldene, ale chodil aj do vysokohorských chát.

Na požiadanie príbuzných slúžil omše za tých, ktorých si hory vzali. V hoteloch zas premietal svoje horské filmy o bezpečnosti aj o krásach prírody. Na základe jeho prezentácií si nejeden turista našiel cestu i do kostola. Nebola výnimka, že bohoslužbu mal v rôznych jazykoch. I v slovenčine. Keďže však rodný jazyk dlhé roky nepoužíval, spočiatku s tým mal problémy. Po zmene spoločenského zriadenia v Československu v roku 1989, keď do Álp začali prichádzať Slováci a Česi, a to nielen za turistikou, ale aj za prácou, mal o motiváciu navyše, aby si znalosť slovenského jazyka obnovil.

Slováci o ňom vedeli, prišli sa poradiť, porozprávať alebo vyspovedať. A nielen Slováci, ale aj Česi a Maďari. Josef Hurton hovoril po slovensky, po česky, po maďarsky, po nemecky, po taliansky, dohovoril sa aj po anglicky, po francúzsky, ba i po rusky. „Do školy som chodil v Petržalke, keď to patrilo Nemecku, aj v Dunajskej Strede, keď to bolo v Maďarsku. Ruštinu som sa naučil, keď som ako kaplán v Taliansku študoval orientálne smery,“ vysvetlil niektoré jazykové znalosti.

V Taliansku našiel novú vlasť, prijal talianske občianstvo. „Človek si musí všade, kde žije, vytvoriť také prostredie, aby sa tam cítil doma,“ vyslovil svoju filozofiu. A hoci priznal, že na trvalý návrat do rodnej krajiny nepomýšľal, po zmene politickej situácie Slovensko viackrát navštívil. Napríklad v roku 2008 bol v Západných Tatrách na pozvanie členov Horskej záchrannej služby, pričom v Zuberci našim záchranárom premietol svoje filmy a spolucelebroval pre nich i ďalších záujemcov bohoslužbu. „Kedysi som chodieval na Slovensko častejšie, volali ma biskupi, teraz to už nie je v mojom veku také jednoduché,“ povedal nám telefonicky pred pár dňami.

„Nové plány už nemám. Spracovávam filmy, zábery spred niekoľkých desaťročí, robím katalógy, aby sa zachovala história v obci.“ Ešte stále pomáha novému farárovi v Suldene. Počas ôsmich mesiacov v roku robí prednášky v hoteloch a stará sa aj o slovenskú komunitu, ktorá sa pod Ortlerom rozrástla, lebo sa tam cíti dobre.

Don Hurton, ako ho tam každý volá, má na tom veľkú zásluhu. Tajne vysvätený šéf slovenských horolezcov. Ďalší slovenský kňaz, Jozef Michalov, v časoch socializmu tridsať rokov pracoval ako vedec v Slovenskej akadémii vied a dvakrát ho zvolili za predsedu Slovenského horolezeckého zväzu. Po Nežnej revolúcii 1989 vysvitlo, že počas hlbokej totality bol tajne vysvätený za kňaza.

„Od mladosti som chcel byť kňaz. Nástup komunistov u nás v roku 1948 všetko zmaril,“ zveril sa dnes 83-ročný Jozef Michalov. Namiesto misionárskej práce vyštudoval matematiku a fyziku na prírodovedeckej fakulte. Po promóciách a niekoľkoročnej učiteľskej anabáze nastúpil do Slovenskej akadémie vied, hoci v posudku mal uvedené, že navštevuje kostol.

„Môj šéf mi povedal, že ho nezaujíma, kam chodím, ale čo viem,“ usmial sa. V SAV vydržal až do roku 1991. Po titule RNDr. získal i titul kandidáta vied (CSc.) a v roku 1992 sa stal doktorom vied (DrSc.). Príprava na kňaza sa uňho začala v roku 1968. Vtedy došlo v bývalom Československu k politickému uvoľneniu. Na konzultácie dochádzal z Bratislavy do Nitry. Po nástupe normalizácie v prísnom utajení. Za kňaza ho vysvätili až po piatich rokoch od ukončenia štúdia - v tajnosti v poľskom Plocku v roku 1979.

„Riskoval som, že prídem o prácu, ale túžba byť kňazom bola silnejšia,“ vysvetlil svoj krok. Aby nebol nápadný, angažoval sa v rôznych funkciách - v SAV šéfoval odborom, pôsobil vo vedeckej spoločnosti, aktívny bol v horolezeckom hnutí.

Po vstupe do horolezeckého oddielu TJ Slávia SVŠT Bratislava absolvoval základný výcvik. Keď ho neskôr oslovili, či by nezobral funkciu tajomníka Slovenského horolezeckého zväzu, neváhal.

Postupom času prešiel za podpredsedu a potom ho dva razy zvolili za predsedu Slovenského horolezeckého zväzu. „Pohyb v horách mi veľmi pomáhal, nachádzal som pri ňom psychický odpočinok. Pri lezení človek musí vypnúť a nemyslieť na nič, len na výstup. Viac si cení hodnotu života,“ vraví. Netají sa ani tým, že tam hľadal väčšiu voľnosť a slobodu.

Po takmer siedmich rokoch na čele horolezeckej organizácie, v októbri 1989, sa funkcie vzdal. „O slovo sa hlásili skalkári, skialpinisti, začali sa vnútorné boje, a to už nebolo pre mňa,“ vysvetľuje. „Doľahla na mňa aj tragédia štyroch našich nezvestných špičkových horolezcov na Evereste v roku 1988. Na tej expedícii som sa osobne zúčastnil. Vo vzduchu navyše viseli spoločenské zmeny a ja som už chcel prejsť na cirkevnú cestu.“

Ako katolícky kňaz prvýkrát slúžil omšu 3. júna 1990 v rodnom Ostrom Grúni ešte ako zamestnanec SAV. Aj na tradičnej pietnej akcii na Symbolickom cintoríne pri Popradskom plese vo Vysokých Tatrách niekoľkokrát celebroval omšu. Od februára 1994 prednášal dejiny kresťanskej filozofie na Vysokej škole pedagogickej v Nitre, neskôr Univerzite Konštantína Filozofa, kde zakotvil až do roku 2009. Písal teologické knihy, založil Ústav pre výskum kultúrneho dedičstva. Od roku 2010 je na dôchodku, ale naďalej v Bratislave slúži omše.

Zachraňoval dušu i životy: Farár so slovenskými koreňmi šéfoval v Taliansku horskej službe

Výber pre vás