Peter Getting

Diktatúra v Československej socialistickej republike (ČSSR) mala poruke ostnatý drôt, zúrivé vlčiaky a hraničiarov s ostrými nábojmi, ale aj amorálne, ba protiprávne zákony. Sudcovia vynášali tresty nad stovkami ľudí, ktorých predtým obžalovali prokurátori.

Mnohí zo zodpovedných sú stále činní, akoby sa nechumelilo. Kto bude súdiť tých, čo súdili nevinných?

„Rozsudok v mene ČSSR... boli ste uznaný za vinného...“ V súdnych sieňach zneli počas komunizmu otrasné doklady porušovania základných ľudských práv. Súdna moc sa podieľala na justičných vraždách, vymyslených obvineniach, vopred stanovených rozsudkoch a perzekúciách za absurdné zločiny.

Taký bol aj paragraf Trestného zákona o takzvanom nedovolenom opustení republiky. Konkrétne paragraf 109 s trestom až tri roky basy. Mená obetí neľudského zákona teraz zverejnil Ústav pamäti národa (ÚPN). Databázu pripravila sekcia dokumentácie a jej pracovníčka Emília Pastvová. „Dnes si mladí ľudia vôbec nevedia predstaviť, čo to bolo. Na Západ sa nedalo cestovať, všade bol ostnatý drôt. A ľudia boli na základe tohto zákona vinní už preto, lebo chceli odísť do slobodného sveta. Zatiaľ ide o 13-tisíc záznamov odsúdených občanov,“ hovorí.

Okrem obetí zákona zverejnil ÚPN jeho vykonávateľov - 86 vyšetrovateľov, 158 prokurátorov a 228 sudcov.

Za číslami sú konkrétni ľudia a osudy, ktoré zničili prisluhovači režimu. „Nešlo len o snahu utiecť z neslobody, ale aj o rodinné tragédie. Zákony ako tento rozdeľovali a ničili rodiny a vzťahy,“ podotýka Emília Pastvová. Napríklad Viliam P., chlapec z chudobných pomerov, ktorý chcel odísť za otcom žijúcim v Rakúsku.

Hoci ho od otca delilo pár desiatok kilometrov, nikdy sa k nemu nedostal - tri razy sa pokúsil prejsť cez hranicu, tri razy ho chytili a súdili. Až na tretí pokus zastavili trestné stíhanie s tým, že je podľa znalcov duševne chorý - dovtedy stihol dostať basu natvrdo, prvý raz na pol roka do 1. nápravno-výchovnej skupiny (NVS), druhý raz dokonca do tvrdšej „dvojky“.

Brutálny je prípad mladého Seničana Júliusa Štefečka a jeho pokus o útek v balóne v roku 1984. Chcel vidieť mamu, ktorá žila v emigrácii v Kanade, odkladal si články z novín o lietaní v balónoch, študoval princípy lietania, ručne si vypočítal a amatérsky vyrobil vlastný balón a napokon na ňom aj s manželkou Zdenkou a dcérou v Senici vzlietli. Počas letu však nastali problémy.

Július chcel balón opraviť, spadol z výšky a na mieste sa zabil, balón ďalej klesal a po jeho páde sa ťažko zranila aj Zdenka, ktorá v nemocnici umrela - vlastným telom zachránila v náručí dcéru, ktorá jediná prežila. K zúfalému činu pritom nemuselo dôjsť. Ako dokladá výskum ÚPN, Július sa už predtým, v roku 1981, pokúšal uniknúť z Československa cez Maďarsko, chytili ho však a odsúdili.

V spisoch je meno konkrétneho vyšetrovateľa, prokurátorov aj sudcu. Zďaleka nie sú jediní.

Viacerí sudcovia a prokurátori zodpovední za súdne perzekúcie občanov stále pôsobia. Spomedzi prokurátorov je to napríklad JUDr. Ladislav Šupena, figurujúci v prípade Lýdie V., keď súdy nepustili dievčatko za mamou, ktorá emigrovala na Západ.

Lýdia sa pokúsila previezť malú Ivetku cez Maďarsko v roku 1978, ale chytili ju a dostala sedem mesiacov basy. Vtedajší žalobca Šupena aj dnes pracuje na prokuratúre v Rimavskej Sobote. Hovorca Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici Ivan Vozár nám odkázal, že máme otázky položiť priamo Šupenovi, lebo „krajská prokuratúra sa ako služobný úrad k danej veci nevyjadruje“. Odpoveď od prokurátora sme do uzávierky článku nedostali. Ľudských tragédií, pod ktorými sú podpísaní sudcovia, je veľa. Mnohí dodnes pôsobia na súdoch.

Na Okresnom súde Bratislava V súdi JUDr. Roman Benedikovič, ktorý ešte v roku 1988 - teda rok pred pádom totality - vyniesol dvojročný trest nad neprítomnou Evou O., ktorá bola „vinná“ za to, že cez Juhosláviu vycestovala s dcérou, ktorej sa cnelo za otcom. Alebo JUDr. Magdaléna Blažová, ktorá dnes pôsobí na Krajskom súde Bratislava, odsúdila v roku 1984 rumunského zámočníka Petra Wolframa P. na pol roka v prvej NVS za to, že sa pri Gajaroch pokúsil preplávať Moravu do Rakúska - následne ho vyhostili do Ceaușescovho Rumunska.

Dnešný sudca na Okresnom súde Bratislava II JUDr. Vladimír Buchvald odsúdil sotva dva roky pred novembrom 1989 robotníka Ernesta K., ktorý sa po lane spustil z bratislavského Mosta SNP na tanker plávajúci do Rakúska - jeho zúfalú snahu vyvolali depresie a túžba ísť za vlastným dieťaťom, ktoré mal s Poľkou Anežkou. Režim ho za nimi nechcel pustiť, pri páde z lana si rozbil hlavu a chytili ho.

Sudca Buchvald mu za tento nehorázny „zločin“ naparil dva roky v base - po odvolaní dostal „len“ 18 mesiacov.

Porovnali sme zoznamy aktívnych prokurátorov, ktoré nám poskytli na Generálnej prokuratúre SR, a zistili sme, že u nás stále pôsobí štrnásť prokurátorov, ktorí svojho času hnali ľudí do basy za opustenie republiky. Rovnako sme porovnali zoznam aktívnych sudcov s tými, ktorí súdili za paragraf 109 - zistili sme, že v justícii stále pôsobí 36 ľudí s rovnakým menom a titulom.

Komunistickí policajti z týchto prípadov by už nemali byť činní, z ministerstva vnútra nám odpovedali, že „ani jedna z uvedených osôb už nie je príslušníkom Policajného zboru“. Zverejnený zoznam ÚPN však zahŕňa zatiaľ len vtedajší Západoslovenský kraj, pribudnúť má Stredoslovenský a Východoslovenský.

Podľa ÚPN zoznamy dávajú prehľad aj o tom, ktorí prokurátori a sudcovia žiadali či vynášali tvrdšie alebo mäkšie tresty. Zaujímali nás reakcie sudcov z uvedených prípadov. Sudcovia Benedikovič a Buchvald nám odpísali, že sa vyjadrovať nebudú. Sudkyňa Blažová odpísala: „Ohľadom mojej rozhodovacej činnosti pred rokom 1989 uvádzam, že tak ako dnes, aj vtedy bol sudca pri uplatňovaní práva viazaný platnými právnymi predpismi. V prípade, ak by nepostupoval podľa vtedy platného práva, hrozilo by mu disciplinárne konanie.“ Spomedzi aktívnych sudcov súdiacich za opustenie republiky sedí päť sudcov aj na Najvyššom súde SR - konkrétne JUDr. Pavol Farkaš, JUDr. Jozef Hargaš, JUDr. Peter Hatala, JUDr. Daniel Hudák a JUDr. Jana Serbová.

Z Najvyššieho súdu nám zaslali stanovisko, pod ktorým je podpísaných všetkých päť sudcov: „Po viac než štvrťstoročí od ukončenia posledných konaní v diskutovaných veciach nie je opätovné otváranie otázky legitimity na rozhodovanie principiálne ani vecne zmysluplné... Spochybňuje nielen významnú personálnu kategóriu sudcov, ale aj veľké množstvo ich rozhodnutí, vydaných v porevolučnej ére.“

Väzenie s názvom ČSSR sa pokúsili opustiť tisíce obyvateľov. Po prevrate v roku 1948 prišli ľudia o cestovné pasy, neexistovala nezávislá obhajoba ani prezumpcia neviny, vyšetrovatelia „spracovali“ nevinných, prokurátori ich obžalovali a sudcovia odsúdili. Až do pádu totality mohli cestovať len preverení občania a funkcionári Komunistickej strany - ostatným cestu zamietli s frázou, že „nie je v súlade so štátnymi záujmami ČSSR“. Kašľalo sa aj na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, kde v paragrafe 13 stojí: „Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, i svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“ Navyše, predseda Správnej rady ÚPN Ondrej Krajňák hovorí: „Pri výskume sme zámerne sledovali práve obdobie v rokoch 1977 - 1989, keď režim v ČSSR už preukázateľne porušoval základné ľudské práva.“

Paragraf Trestného zákona o opustení republiky totiž nebol iba amorálny, ale podľa ÚPN aj protiprávny. „Tí, čo sa na perzekúciách podieľali, možno tvrdia, že vtedy šlo o platné zákony, možno sa aj dnes cítia nevinní. Ibaže vyšetrovali, obžalúvali a odsudzovali občanov nielen v rozpore s ľudskými právami, ale aj medzinárodnými zmluvami, na ktorých dodržiavanie sa ČSSR zaviazala podpisom,“ pripomína Ondrej Krajňák.

ČSSR totiž porušovala Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, na ktoré sa zaviazala na Helsinskej konferencii v roku 1975 - oba dokumenty ratifikovalo vtedajšie Federálne zhromaždenie a po zverejnení v Zbierke zákonov v októbri 1976 vstúpili do platnosti.

Sudcovia Najvyššieho súdu SR však vo svojom vyjadrení tvrdia, že v danom čase „nebola ústavne daná úprava prednosti medzinárodnej zmluvy pred zákonom... nemožno teda stotožňovať povinnosť sudcu, ktorý bol viazaný zákonom, a povinnosť štátu splniť svoje medzinárodnoprávne záväzky“. Ide teda len o zdrap papiera a perzekvovaným obetiam sa vlastne nič hrozné nestalo?

„Je nesporné, že osoby perzekvované podľa § 109 vtedajšieho Trestného zákona boli postihované nespravodlivo, veď celá konštrukcia tohto paragrafu bola nespravodlivá a nešlo len o rozpor s etikou práva, ale priamo o konanie v rozpore so spravodlivosťou a s ľudskými právami,“ konštatuje bývalý právnik Nadácie Charty 77 Martin Giertl.

„Publikovaním sa stali oba záväzné dokumenty v Zbierke zákonov súčasťou platného právneho poriadku. Schizofrénia vtedajšieho režimu bola v tom, že až do spoločenských zmien po roku 1989 nikdy nedošlo k úprave dotknutých právnych predpisov, aby boli v súlade s medzinárodnoprávnymi záväzkami.“ Napokon, z dôvodov nedodržiavania týchto záväzkov vzniklo celé hnutie Charta 77.

„Bolo skutočne otázkou právnej etiky a individuálnej statočnosti, či sudcovia, prokurátori a príslušníci polície aj po uverejnení oboch paktov v Zbierke zákonov postupovali podľa paragrafu 109 a uplatňovali ho,“ dodáva.

Zodpovední si dnes, v slobodnom režime, robia kariéru a poberajú štedré platy alebo nadštandardné výsluhové dôchodky z daní všetkých občanov - zohľadňujú sa im aj roky „praxe“, keď sa podieľali na prenasledovaní občanov. Na Slovensku sa otvorene hovorí o prehnitej justícii a tá sa nikdy nevyrovnala ani s temným dedičstvom komunistických perzekúcií.

Obrátili sme sa aj na Ministerstvo spravodlivosti SR. Prácu ÚPN označila ministerka Lucia Žitňanská za záslužnú a ide podľa nej o „legitímnu tému, do ktorej sme pripravení kedykoľvek sa zapojiť“. Zaujímalo nás, či ministerka považuje za správne, aby sudcovia, ktorí boli za komunizmu vykonávateľmi súdnych perzekúcií, pôsobili stále v justícii, a či súhlasí s tým, že pri týchto procesoch absentovala právna etika.

„Áno, súhlasím s tým, že pri týchto procesoch absentovala právna etika, a nie, nepovažujem to za správne. Táto otázka však súvisí so širším spoločenským konsenzom vyrovnania sa s minulosťou. Ak sme začiatkom deväťdesiatych rokov nepristúpili k legislatívnym riešeniam, dnes s odstupom vyše dvadsať rokov sa už hľadajú ťažšie. V tejto situácii je na zvážení každého jedného sudcu jeho pôsobenie vo funkcii,“ vyjadrila sa ministerka.

„Zverejnené zoznamy by mali poslúžiť aj Národnému bezpečnostnému úradu pri previerkach tých, ktorí majú byť vo vysokých štátnych funkciách, a malo by sa riešiť, či títo ľudia, ktorí v minulosti zlyhali, môžu vôbec ďalej vykonávať prax,“ dodáva Ondrej Krajňák. „Nemôžeme zametať špinu pod koberec. Naopak, musíme o tom hovoriť, pretože dnes sú obete komunistického režimu na periférii záujmu a zodpovedné osoby sú ctihodnými občanmi. Našou úlohou je zverejňovať mená tých, ktorí sa podieľali na zločinoch bývalého režimu. Kým niekto hovorí o výdobytkoch socializmu, my hovoríme o obetiach.“ Martin Giertl súhlasí.

„Diskusia na túto tému je nielen legitímna, ale mimoriadne dôležitá, ako krok aspoň k nejakému zadosťučineniu spravodlivosti. Nielen k obetiam týchto nespravodlivých perzekúcii, ale k nám všetkým.“

Zločinci v talároch? Za komunizmu súdili za úteky na Západ, dodnes pôsobia ako prokurátori a sudcovia

Výber pre vás