Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy či problematiku pracovného trhu.

Peter Galan

Milan Sokol sa zvoľna blíži k&nbsp;osemdesiatke, kopačky dávno zavesil na klinec, a&nbsp;keď sa s&nbsp;ním v&nbsp;jedno studené decembrové popoludnie stretneme v&nbsp;Podunajských Biskupiciach, len s&nbsp;námahou za jeho úsmevom hľadáme ostré črty úspešného slovanistického stredopoliara. No prvý dojem sa rýchlo zmení. Vo vyľudnenej kaviarni si Mišo, ako ho volajú kamaráti, zloží brigadírku, na stôl vedľa šálky s&nbsp;horúcou kávou položí igelitku zo supermarketu a&nbsp;začne z&nbsp;nej vyťahovať spomienky na najkrajšie a&nbsp;najbúrlivejšie roky svojho života. Výstrižky z&nbsp;novín, fotografie, časopisy, ktoré nás vracajú o&nbsp;polstoročie do minulosti. Do čias, keď vytiahnutý chalan z&nbsp;bratislavského Tehelného poľa začal snívať veľký sen.

Vyrastal desať minút chôdze od slovanistického štadióna. V&nbsp;„jednoizbáku“ na piatom poschodí, bez výťahu a&nbsp;ústredného kúrenia, sa tlačili piati. Uhlie v&nbsp;zime vynášali po schodoch vo veľkých kýbľoch. No aj keď pec večer rozžeravili dobiela, ráno drkotali zubami a&nbsp;z&nbsp;okien zoškrabovali námrazu. Kúpali sa raz za týždeň v&nbsp;plechovej vani alebo cez víkend v&nbsp;neďalekých kúpeľoch. Tam za korunu dostali mydlo, uterák a&nbsp;dvadsať minút teplej sprchy. Nie div, že Milan väčšinu času trávil vonku. Keď sa nehral s&nbsp;kamarátmi na vojakov v&nbsp;priekopách záhradkárskej kolónie, naháňal sa za loptou medzi činžiakmi.

V&nbsp;päťdesiatom siedmom prišiel zlom. Slovan vyhlásil nábor do mládežníckeho tímu. „Mal som desať rokov, bol som plný energie, štadión na skok, tak som skúsil. A&nbsp;spolu so mnou ďalších 200 detí,“ spomína. „Hlavný tréner Jim (Leopold) Štastný vybral tridsiatich. Mňa asi preto, že som bol samá ruka, samá noha a&nbsp;dokopol som najďalej.“ Od toho dňa začal jeho svet dostávať živšie farby. Plechovú vaňu vymenil za sprchu v&nbsp;klubovej šatni, získal nový dres, zmysluplnú zábavu, kamarátov a&nbsp;zakrátko i&nbsp;ocenenia. „To najväčšie v&nbsp;Pře­louči, kde sme vyhrali hlavný žiacky turnaj v&nbsp;Československu.“ Tešili ho aj drobnejšie víťazstvá. Napríklad keď zbieral lopty počas medzinárodných zápasov. „O&nbsp;ten post sme sa s&nbsp;chlapcami bili. Veď sme sa dostali do tesnej blízkosti našich futbalových idolov.“

Milan sa postupne prepracoval medzi áčkových dorastencov, ktorých mal po prepustení z väzby na starosti bývalý reprezentačný brankár Theodor Reimann. Odsedel si štyri roky za 800-korunové manko! „My sme ho vnímali ako skvelého trénera i&nbsp;odborníka. A&nbsp;prišli ďalší. Všetko veľké mená. V&nbsp;súčasnosti sa mládeži venujú študenti fakulty telesnej výchovy bez skúseností. Je to škoda.“ V&nbsp;doraste, už ako záložník, prvýkrát okúsil svet za železnou oponou. V&nbsp;polovici 60. rokov vyrazili s&nbsp;tímom na veľkonočný turnaj v&nbsp;Cannes. Jednodňovú zastávku vo Viedni vychutnali v&nbsp;súlade s&nbsp;dobou a&nbsp;vekom. Zamierili rovno do pornokina. „Celé mužstvo v&nbsp;prvom, najlacnejšom rade! Za desať šilingov,“ pobavene priznáva náš spoločník. Vo Francúzsku sa pri tímoch ako Bayern Mníchov, Manchester United či belgický Anderlecht aj oni cítili trochu lacno. „Súperi boli v&nbsp;adidaskách a&nbsp;my v&nbsp;,bardejovkách‘ s&nbsp;červenou pečiatkou chemických závodov.“ Ukázalo sa, že peniaze nie sú všetko. Slováci bili jeden tím za druhým. Až vo finále zaváhali a&nbsp;domov si odniesli striebro.

Vojenská služba sa mladému Bratislavčanovi nevyhla. Ani sa nezačala povzbudzujúco. Už dve hodiny po vyfasovaní uniformy v&nbsp;Litoměřiciach ho v&nbsp;požičanom drese a&nbsp;kopačkách vyhnali na trávnik. „Našťastie tréningy kombinované s&nbsp;armádnym drilom trvali len dva mesiace. Potom ma prevelili do Banskej Bystrice. Tam sme boli skutoční profesionáli na čele s&nbsp;trénerom Arnoštom Hložekom. Mali sme osobitnú ubytovňu pre športovcov a&nbsp;k&nbsp;žoldu sme dostávali za každý vyhraný zápas 200 korún. Nesmejte sa, vyhrávali sme pravidelne a&nbsp;prebojovali sme sa na čelo druhej ligy. Tak sa to pekne nazbieralo!“

Zapísal sa tak dobre, že ho pres­viedčali, aby zostal. Ponúkli byt, peniaze. Ale to slovanistický tréner Michal Vičan nepripustil. „Prišiel si po mňa priamo do Bystrice. Nedalo sa odolať,“ zažartuje Milan a&nbsp;spomenie špecifiká slávneho Hlohovčana. „Pravidelne sme sa bavili na jeho ,fraštačtine‘ i&nbsp;na tom, ako komolil mená známych futbalistov. Netrápilo ho to.“ Vičan bol podľa neho prísny a&nbsp;svojský, ale aj veľmi ľudský. „Bol nám ako otec. Pred zápasom s&nbsp;Duklou Praha som bol taký nervózny, že som musel ísť trikrát na záchod. Prišiel ku mne, našiel správne slová a&nbsp;moju trému doslova vymazal. Celé mužstvo nabudil tak, že sme vybehli na trávnik ako draci a&nbsp;zápas vyhrali.“

Milan Sokol odohral v&nbsp;Slovane niekoľko úspešných zápasov, no potom prišlo zranenie členka. Liečba trvala týždne, čo znamenalo presun do béčka. Aj tak ho v&nbsp;roku 1968 nasadili do prvých bojov turnaja Pohára víťazov pohárov. „Porazili sme juhoslovanský FK Bor a&nbsp;postúpili, za čo nám dali odmenu po tritisíc korún. Rovno som mame kúpil chladničku.“

Nasledovala víťazná séria. Viedla až do švajčiarskeho Bazileja, kde našinci vo finále zdolali Barcelonu a&nbsp;odniesli si najdôležitejšiu trofej pre futbalové kluby. Tento príbeh však už Milan sledoval len v&nbsp;televízii. „Nahradili ma iným hráčom. Možno pre dozvuky zranenia. Pravdou je, že každý, kto tam bol, si to zaslúžil, ale vtedy sa ma to dot­klo. Až tak, že som sa nezúčastnil na spoločnom fotení s&nbsp;pohárom, čo ma dodnes mrzí. Veď to bol neskutočný úspech, ktorý sa dodnes žiadnemu československému tímu nepodaril! A&nbsp;ja som bol jeho súčasťou.“

Vtedy okolnosti videl inak, a&nbsp;keď prišla ponuka z&nbsp;Brna, s&nbsp;belasými sa rozlúčil. V&nbsp;moravskej metropole zažil tri pekné roky. Až na súboje v&nbsp;iránskom Teheráne. „Problémom neboli 40-tisícové davy ,nepriateľských‘ fanúšikov ani súperi, ale takmer 95-percentná vlhkosť. Už po piatich minútach sme sa kúpali vo vlastnom pote.“ V&nbsp;Brne hrával bok po boku s&nbsp;legendárnym Jánom Popluhárom, najlepším slovenským futbalistom 20. storočia. „Úžasný športovec, veľmi dobrý človek a&nbsp;hlavne skutočný symbol slovenského športu.“

Preto Milana hnevalo, ako neskôr, po vážnom zranení a&nbsp;ukončení kariéry, dopadol. „Napriek všetkým oceneniam mu futbalový zväz nevedel ponúknuť ani len čestnú funkciu. Aby mal nejaký príjem, zamestnali ho ako kustóda. Nikdy nezabudnem na tragický kontrast, keď sa na dueli Slovenska s&nbsp;Portugalskom objavil Eusébio v&nbsp;slušivom obleku, ako vážený šéf výpravy. A&nbsp;Janko tam pobehoval v&nbsp;teplákoch a&nbsp;zbieral lopty.“

Po Brne chvíľu nevedel, čo ďalej, a&nbsp;ako na objednávku sa ozval Bohumín. S&nbsp;ponukou reprezentovať ich železiarne a&nbsp;drôtovne. „Ani som to nemohol nájsť na mape. Ale dali mi byt, trojtisícový plat, prémie, odmeny za zápasy.“ Zamestnanie bolo v&nbsp;tom čase povinnosťou aj pre vrcholových športovcov, no v&nbsp;praxi sa nepretrhli. „Pichli nás do dielne s&nbsp;cyklistami a&nbsp;so vzpieračmi a&nbsp;museli sme sa tam dvakrát týždenne ukázať. Jediná činnosť, ktorú sme vykazovali, bola donáška alkoholu pre reálne pracujúcich kolegov. Miestami sme sa tak nudili, že sme sa hrali na schovávačku.“ S&nbsp;trochu krivým úsmevom spomína na výpravu do Sovietskeho zväzu. Presnejšie do Kirgizska. „Vo Frunze (dnešný Biškek) to bolo únosné, no po hlavnom zápase nás vzali na vidiek, 600 kilometrov od metropoly, aby sme si zmerali sily aj s&nbsp;tamojším tímom. Naložili nás do starého lietadla, ktoré s&nbsp;ťažkosťami zvládalo turbulencie, a&nbsp;keď sme pristávali na letisku – trávnatej ploche s&nbsp;malým domčekom –, boli sme kompletne vytrasení. A&nbsp;tam, na konci sveta, sa na štadióne zišlo 25-tisíc ľudí. Asi ich pozvážali z&nbsp;celého kraja.

Byty boli mocným nástrojom, ktorým kluby získavali svoje hviezdy. „Keď ma ako 28-ročného lámali, aby som sa vrátil do Bratislavy, riaditeľ Matadorky mi núkal hneď štvorizbový,“ pokračuje bývalý športovec. „Lenže ja som chcel hrať ligu a&nbsp;rozhodol som sa pre Trenčín. Aj tam ma ubytovali. V&nbsp;neskolaudovanej novostavbe. V&nbsp;celom činžiaku som býval len ja a&nbsp;moja rodinka.“ Trenčín bol futbalovo najvýživnejší. Za štyri roky nastrieľal najviac gólov svojej kariéry a&nbsp;pomohol klubu posunúť sa na čelo tabuľky. Lenže potom prišlo ďalšie zranenie a&nbsp;drsná operácia. „Meniskus mi vytrhávali kombinačkami a&nbsp;takmer rok som si nekopol do lopty.“ To bol koniec, no športu nedal zbohom. Ďalej hrával za „starých pánov“, robil trénera, rozhodcu, viedol futbalovú prípravku. Až kým neprišla ponuka zo Slovana, či sa im nechce starať o&nbsp;trávniky. Lebo hráči nadávajú, že sa na nich nedá behať.

Po zaškolení Milan zahájil novú etapu života. „Starostlivosť o&nbsp;trávniky sa mi spájala so spomienkami z&nbsp;detstva, keď vtedajší hospodár na Tehelnom poli vstával o&nbsp;tretej ráno a&nbsp;polieval ich hadicou. Alebo keď nás nahnal na plochu, aby sme nožíkmi vyberali burinu.“ Musel sa učiť nové disciplíny. Ako správne hnojiť, ovládať techniku, aké semená používať na siatie, čím zaplniť „vykopance“ v&nbsp;prestávkach a&nbsp;po zápasoch. Ihriská boli plné dier, výmoľov a&nbsp;slovanistický štadión mal ešte jedno špecifikum – ílovitý podklad, cez ktorý dažďová voda neprenikla. „Raz nám odborník poradil, aby sme vyvŕtali diery, zasypali ich pieskom a&nbsp;na to položili zatrávnené drny. Tak vraj voda krásne vsiakne.“ To však bola len teória. Deň pred stretnutím s&nbsp;pražskou Spartou sa spustil dážď so snehom a&nbsp;novotvary klesli o&nbsp;niekoľko centimetrov. Každých päť metrov jama. Nastal poplach. Celý klub do štvrtej rána menil piesok za zeminu. Keď konečne padli na provizórne lôžka, aby si zdriem­li, prišla ďalšia pohroma v&nbsp;podobe 10-centimetrovej snehovej pokrývky. Zdalo sa, že duel zrušia. No stal sa zázrak. Správa sa rozšírila medzi fanúšikmi a&nbsp;tí pribehli pomáhať. „Päťsto ľudí nosilo sneh vo vedrách, na lopatách alebo robili veľké gule ako na snehuliaka.“

Práca ho bavila, a&nbsp;keď mu z&nbsp;nitrianskeho veľtrhu priviezli novú výkonnú kosačku, začal dokonca tvoriť. „Inšpiroval som sa anglickými trávnikmi a&nbsp;rôznymi technikami kosenia som na ihriskách vytváral pravidelné tvary, kde sa striedali odtiene zelenej.“ Neskôr k&nbsp;nám začali prenikať svetové novinky. Kombinovala sa umelá a&nbsp;živá tráva, prišli dovozové trávové koberce, čo umožnilo zmeniť celý povrch v&nbsp;priebehu jediného dňa, inštalovalo sa „podlahové kúrenie“. „Do pôdy natiahli elektrické káble alebo teplovodné potrubia, ktoré sneh na povrchu roztopia. Problémom je, že pri nedostatku slnečného svitu zostanú na trávnikoch centimetre vody. Nehovoriac o&nbsp;tom, že prevádzka je extrémne drahá. Preto sa v&nbsp;našich podmienkach kúrenie zapína len výnimočne.“ Inak to vyzerá v&nbsp;bohatej cudzine. V&nbsp;nemeckom FC Schalke je trávnik na nosníku. Po zápase sa zdvihne časť tribúny a&nbsp;zelenú plochu po koľajniciach presunú na slnko. „Real Madrid má zas trávnik rozdelený na diely, ktoré sa naukladajú pod seba a&nbsp;zasunú do veľkého zásobníka v&nbsp;zemi. Tam slnko nahrádza umelé osvetlenie, hnojenie a&nbsp;polievanie je plne automatizované.“

„Videl som svet, spoznal futbalové hviezdy, vytvoril priateľstvá, ktoré pretrvali dodnes,“ končí rozprávanie Milan Sokol. „Teraz mám iné priority. Hlavne rodinu, ktorej časť sa rozutekala do cudziny. Jedna dcéra, Naďa, žije v&nbsp;Izraeli, druhá, Nina, vo Francúzsku a tretia Zuzka, v Rakúsku. Ak k tomu pridáme štyri vnúčatá Emu, Margaux, Talku a Edenka, isto uznáte že mám o zábavu postarané.“

A&nbsp;šport? Ten vychutnáva už len ako divák, pričom sa neraz prichytí, že viac než hru sleduje kvalitu trávnika. Možno preto, že ho výkony slovenských reprezentantov netešia. „Futbal je oproti minulosti rýchlejší, tvrdší, dynamickejší. Aj u&nbsp;nás. Lenže keď sa našinci ocitnú na svetových súťažiach, nestačia. Zaostávajú v&nbsp;individuálnej technike, pozičnej hre i&nbsp;strategickom myslení. Myslím si, že hlavnou príčinou je zanedbanie výchovy mladých talentov. Vlastne chýba už prvý krok. Ich motivácia, aby počítače a&nbsp;smartfóny vymenili za fyzický pohyb. Keď niekedy kluby oznámili nábor, hlásili sa stovky detí. Dnes by to možno neboli ani desiatky. A&nbsp;tak hráčov nakupujeme za veľké peniaze, bez zásadného efektu.“

Trávnikár zo Slovana: Hrával po boku legendárnych futbalistov a hnevá ho, ako niektorí skončili

Autor článku

Peter Galan

Výber pre vás

Trávnikár zo Slovana: Hrával po boku legendárnych futbalistov a hnevá ho, ako niektorí skončili

Autor článku

Peter Galan

Súvisiace články

KVÍZ Tatranské NAJ: Preverte svoje znalosti o našich veľhorách. Nebude to také ľahké...

Aby bolo na Slovensku lepšie, staršie generácie nemusia vymrieť. Existuje vhodnejšie riešenie

KVÍZ Poznáte rodiská slávnych Slovákov? Na plný počet vám znalosti zo základky asi nepostačia

Krajina modrých drakov: Má za sebou krvavé obdobia, ktorých dôsledky pociťuje dodnes

Hviezda OnlyFans vlani spala so 600 mužmi. Tento rok ich plánuje až 1000. A všetko dá na web

Dvojpercentná menšina: Aj v súčasnej vládnej koalícii sú ľudia s nadpriemerným IQ. A nič z toho

Výber pre vás