Plus 7 dní

Každá z partie postáv, ktoré nosia na Vianoce darčeky, má svoj príbeh. Často vzrušujúci, až dramatický. Tu sú niektoré z nich.

Ježiško, Santa Claus, Befana, Dedo Mráz, Père Noël, Babo Natale, Dedo Koleda, Joulupukki, Jultomten či islandskí škriatkovia Yule Lads. Hoci má každý z nich iné meno, v podstate im ide o to isté - obdarovať v krajine svojej pôsobnosti jeden deň v roku - na Štedrý deň, na Božie narodenie, na Troch kráľov či na Nový rok - tých, ktorí si to zaslúžia.

Berieme ich ako samozrejmosť a najmä v posledných rokoch sa o ich pôvod zaujíma málokto. A to je škoda, lebo je to zaujímavé čítanie.

Pokračovanie na ďalšej strane.

Ježiš Kristus: Stal sa z neho bucľatý anjelik

Asi je to zbytočné, ale patrí sa povedať, že Ježiško nosí darčeky v strednej Európe. Predovšetkým na Slovensku, v Česku, v Rakúsku, v Nemecku a vo Švajčiarsku. Niekde mu hovoria Christkind, Krist Kindle alebo Kriskindl. Je trochu čudné, že malé dieťa dokáže rozniesť dary na takej veľkej ploche, ale nikto sa nad tým nepozastavuje.

Napokon, je to zázračný chlapec. A nielen to. Aj keď v našich katolíckych končinách naňho pozeráme hlavne so zbožnou úctou, v krajinách na západ od nás, kde je prevaha evanjelikov, mu pripisujú aj zmysel pre humor, občas dokonca nie celkom božský. Ako píše nemecká Wikipédia, malý Ježiško mal vraj „nevyspytateľnú povahu a občas robil žarty, ktoré sa adresátom nepozdávali“.

Aj preto sa asi postupom času Ježiško dieťatko oddelil od dospelého Ježiša Krista a stal sa z neho iný, menej vážny, tak trochu kresťansko-komerčný symbol Vianoc. Jeho fyzická podoba sa stotožnila s bucľatým anjelikom s kučeravými blond vláskami a modrým pohľadom.

Nie je novinka, že s nástupom socializmu prišla aj snaha nahradiť kresťanský symbol - nech už to bol Ježiš Kristus alebo jeho detská obdoba - ideovo neškodnou postavou. Logicky musela prísť zo Sovietskeho zväzu. A to doslova.

Ako píše český historik Petr Koura a jeho manželka Pavlína v knihe České Vánoce od vzniku republiky do sametové revoluce, je dokonca známy presný dátum a okolnosti jeho príchodu. Dedo Mráz dorazil do Československa 2. decembra 1950. Konkrétne do Jičína na detský karneval.

Vďačiť za to môžeme tajomníčke tamojšieho Zväzu československo-sovietskeho priateľstva (ZČSSP) Anne Jiráskovej, ktorá vtedy vymyslela nielen karneval, ale celú dramaturgiu udalosti, ktorá mala na ďalšie desaťročia ovplyvniť spôsob slávenia Vianoc.

„Zostavila pásmo, ktorému nechýbali prvky napätia. Už od 21. novembra sa v školskom aj v miestnom rozhlase niekoľkokrát denne vysielali správy, ktoré informovali deti o ceste Deda Mráza z najsevernejšieho miesta Sovietskeho zväzu do Jičína,“ prezradila pre server lidovky.cz Pavlína Kourová.

Správy o postupe Deda Mráza boli poriadne dramatické. „Posledné správy o Dedovi Mrázovi sú z púšte Karakum. Strašná horúčava sála z oblohy i z rozpálenej zeme. Na toto nebol pripravený. Je mu nevoľno. Každú chvíľu omdlie,“ citujú autori v knihe perfektný Jiráskovej scenár.

Situáciu v poslednom okamihu zachránili robotníci, ktorí práve na púšti kopali zavodňovacie zariadenia a Dedovi Mrázovi priniesli „misu nedosiahnuteľnej ruskej zmrzliny“.

Socialistická schizofrénia: Ako vyzerá starý Ježiško?

Po štrnástich dňoch Dedo Mráz skutočne dorazil do Jičína a podujatie malo taký obrovský úspech, že už o rok zorganizoval ZČSSP pod dohľadom Jiráskovej rovnakú akciu, no na celoštátnej úrovni. A to, že komunistická strana nenechala nič na náhodu, potvrdzuje aj štedrovečerný prejav vtedajšieho premiéra Antonína Zápotockého z roku 1952.

Hovorí v ňom okrem iného aj toto: „Ježiško vyrástol a zostarol, narástli mu fúzy a stáva sa z neho Dedo Mráz. Nechodí už nahý a otrhaný, je pekne oblečený v kožuchu a v baranici. Prichádza k nám od východu a na cestu mu žiaria aj hviezdy, nielen jediná betlehemská. Celý rad červených hviezd na našich šachtách, hutách, továrňach a stavbách.“

Čo dodať? Hádam len to, čo už všetci vieme. Že ani dokonalý scenár nemusí vždy priniesť sledovanosť. A tak sa deti v škôlkach a školách síce tešili na príchod Deda Mráza a jeho vnučky Snehulienky, no doma im darčeky ďalej nechával pod stromčekom Ježiško.

Apropo, Dedo Mráz. Hoci u nás sa z neho stal symbol socialistických Vianoc, je to trochu nespravodlivé. Aj v Rusku mal totiž pôvodne celkom iný rozmer a sympatického, prajného deduška z neho vytvoril až režim. Ded Moroz, ako znie jeho meno - v Bulharsku sa mu hovorí Dedo Koleda -, je v skutočnosti „zosobnením ruskej legendy v slovanskej mytológii“, píše Wikipédia.

Predstavuje obdobie zimy alebo kováča a jeho bratom je Víchor. Má podobu starca, ktorý jazdí na saniach ťahaných bielymi koňmi a prináša zimné počasie. No a kedysi bol krutým a zlým božstvom, Veľkým starcom severu, vládcom ľadového chladu a mrazivej snehovej búrky.

Mimochodom, nová dobrácka verzia Deda Mráza, paradoxne, vzišla z krajiny niekdajšieho úhlavného nepriateľa socialistického bloku - zo Spojených štátov amerických. Určite ste si už všimli, ako veľmi sa ponáša na Santa Clausa. Ten istý červený kabát, i keď až po päty, podobná čiapka, okrúhle brucho i dobrácka tvár lemovaná bielou bradou.

A Santa Claus? Aj on je iba „verziou“ svätého Mikuláša, skomolením jeho mena vzniklo jeho vlastné. Santa Claus pochádza z holandského Sinterklaas. Jeho všeobecne rozšírený imidž síce v tridsiatych rokoch 20. storočia spopularizovala spoločnosť Coca-Cola, no v skutočnosti sa v Amerike používal už dávno predtým.

Po páde železnej opony sa Santa Claus snažil, podobne ako kedysi jeho východný brat, preraziť aj u nás a dlho sa mu to darilo. V posledných rokoch však začína jeho popularita upadať, ba dokonca u našich českých susedov vznikajú iniciatívy za návrat pôvodných domácich tradícií a za jeho vylúčenie - napríklad aj z marketingových kampaní českých firiem.

Zaujímavosťou je, že Santu začali ignorovať ako reklamný nástroj už po vypuknutí krízy v roku 2009. Firmy sa totiž obávali, že by im mohlo uškodiť spájanie imidžu so symbolom krajiny, ktorá krízu fakticky spustila.

Dedo Mráz i Santa Claus majú svoje takmer navlas rovnaké alter egá aj v ďalších krajinách. Podobne vyzerá francúzsky a kanadský Père Noël - Vianočný otec, švédsky Jultomten i anglický Father Christmas.

V niektorých krajinách sú však v centre vianočných sviatkov celkom iné postavy. Napríklad na Islande nosia darčeky Yule Lads - Vianoční chlapci. Sú to škriatkovia, ktorých počet sa za stáročia ustálil na trinásť. Skupinu tvoria nielen milí vtipkári, ale aj kriminálnici a zlodeji, ba dokonca aj monštrá, ktoré žerú neposlušné deti. Rovnako ako mačka, ktorá škriatkov sprevádza.

Vzrušujúci osud však mala najmä talianska Befana. Darčeky nosí deťom až na Troch kráľov a dôvodov je hneď niekoľko. Podľa prvej legendy Befanu oslovili Traja králi alebo, ak chcete, mudrci, keď putovali na miesto, kde sa mal narodiť Ježiško. Cestu im poradiť nevedela, no ako najlepšia gazdiná v kraji ich aspoň prichýlila na jednu noc.

Pozvanie, aby ďalej putovala s trojicou, odmietla - vraj mala priveľa práce s domácnosťou. Neskôr však svoje rozhodnutie prehodnotila a vydala sa hľadať Božie dieťa. Keďže si nebola istá, ktoré z detí to je, radšej obdarovala všetky. A tak to robí dodnes. Iba tým zlým dáva namiesto sladkostí uhlie.

Druhá legenda o Befane je smutnejšia. Befana bola podľa nej obyčajná žena, ktorá veľmi milovala svoje maličké dieťa. No zomrelo a Befana od žiaľu zošalela. Keď počula o narodení Ježiša, vydala sa za ním v presvedčení, že je to jej syn. Aj sa stretli a Befana ho obdarovala. Ježiško sa jej odmenil tým, že z nej urobil matku všetkých malých Talianov.

No a podľa posledného príbehu Befana odmietla poradiť Trom kráľom cestu k Ježiškovi, lebo bola zamestnaná zametaním. Keď videla betlehemskú hviezdu, spamätala sa, do tašky rýchlo nahádzala sladkosti a zobrala aj metlu, aby čerstvej matke pomohla upratať príbytok.

No nech hľadala, ako hľadala, Ježiška nenašla. Preto radšej necháva darčeky všetkým dobrým ratolestiam. A uspela. Lebo, ako vraví legenda - Ježiška možno nájsť vo všetkých deťoch.

Ježiško a tí druhí, čo deťom nosia darčeky: Kto za stáročia pribral a kto je najväčší kruťas?

Výber pre vás