Pripravuje reportáže zo Slovenska a zo zahraničia, venuje sa aj sociálnym, medicínskym, kultúrnym a historickým témam. 
Ocenenia:
2002 - 2. miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity 
2002 – 2. miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Plný očakávania, obáv, ale najmä odhodlania vystúpil na košickom letisku, nasadol do vlaku a&nbsp;neznámou krajinou sa viezol nevedno kam. Nestretol tu žiadnych čudákov z&nbsp;východného bloku, ako si nás možno predtým predstavoval. Všade však vládla zvláštna eufória, bol totiž 17. november 1989. John McMonigle Boyd ani takmer po tridsiatich rokoch neľutuje, že svoj život spojil práve so Slovenskom. Považuje sa za šťastného človeka. „Som veľmi pozitívny typ. Nemám rád sebaľútosť,“ dodáva.

V&nbsp;rodnom Glasgowe pracoval ako technický kreslič vojenských lodí a&nbsp;venoval sa aj hudbe. Mal 23 rokov, keď sa začalo jeho slovenské dobrodružstvo. V&nbsp;auguste 1989 na jednom kempe v&nbsp;Nemecku, kam ho pozvali ako hudobníka, spoznal Slovenku Lenku, staršiu o&nbsp;dva roky, z&nbsp;obce Cigeľ pri Prievidzi. „Boli sme tam spolu tri týždne, zaľúbili sme sa a&nbsp;cítil som, že mám ísť tým smerom,“ naráža na svoju následnú púť do krajiny za železnou oponou. „Hovoril som jej, aby sa už nevracala. Nevedel som, aký tu mala dobrý život - v&nbsp;dome na dedine mali všetko, čo potrebovali,“ vysvetľuje. O&nbsp;Slovensku mal málo informácií. „Veľa sa k&nbsp;nám nedostalo. Ale z&nbsp;detstva si pamätám, že Československo malo najkrajšie poštové známky,“ spomenie si.

John Boyd prvý raz prekročil hranice Slovenska v&nbsp;novembri 1989, presnejšie sedemnásteho, keď sa stal očitým svedkom Nežnej revolúcie. „Padol Berlínsky múr, tak som si vybavil víza a&nbsp;prišiel. Vôbec som netušil, čo ma tu čaká. Chcel som byť nenápadný, tak som sa obliekol ako Brežnev - dlhý sivý kabát a&nbsp;brežnevovský klobúk. Lenže všetci vo vlaku boli normálne športovo oblečení,“ smeje sa. „Mal som malý frazeologický slovník v&nbsp;češtine, vo vlaku som sa stále pýtal, kde sme, všade vládla zvláštna atmosféra, vonku boli vojaci. Ľudia boli hotoví z&nbsp;toho, čo sa politicky dialo. Ale ja som bol smelý chlapec,“ premieta si v&nbsp;hlave spomienky.

Za svojou Lenkou potom pravidelne cestoval. Za rok navštívil Československo asi šesťkrát a&nbsp;vždy u&nbsp;nás pobudol tri týždne. „Musel som si ako Brit zameniť desať libier na deň a&nbsp;to bolo asi 700 korún. Za to som mohol vykúpiť celý obchod, bolo to veľmi veľa peňazí. Zároveň ma tieto návštevy vyšli veľmi draho. Dvesto libier na tých dvadsať dní bola obrovská suma, a&nbsp;keď som odchádzal, tak som svojej priateľke tú kôpku peňazí nechal, lebo som ich nemohol vyviezť,“ vysvetľuje vtedajšiu situáciu cudzinca. Dvojica zvažovala, čo ďalej. Vzťah na diaľku mal svoje úskalia. Nakoniec sa zosobášili na Bojnickom zámku a&nbsp;stali sa rodičmi dvoch dcér.

Prvých šesť rokov žil s&nbsp;manželkou lekárkou vo Vyšných Hágoch. Učil angličtinu, mal agentúru, ktorá sprostredkúvala prácu v&nbsp;Anglicku. „Dodnes je v&nbsp;Prievidzi jazyková škola, ktorú som založil a&nbsp;nesie moje meno, aj keď mi už nepatrí. Ďalšia je v&nbsp;Maďarsku,“ pripomína.

Po pár rokoch sa s&nbsp;rodinou presťahovali do Bratislavy. Bývali v&nbsp;Lamači, manželka však bola kvôli práci vo farmaceutickej firme často na cestách. John sa vždy vedel uchytiť, pracoval ako žurnalista a&nbsp;prekladateľ, napríklad aj pre Ministerstvo výstavby Slovenskej republiky.

Po desiatich rokoch sa s&nbsp;Lenkou rozviedli, ale Slovensko opustiť neplánoval. Jeho slabosťou sú Slovenky. Spoznal krásnu tmavovlásku Katarínu, vzali sa a&nbsp;narodili sa im dvaja synovia. Pred dvoma rokmi však aj tento vzťah po 17 rokoch skrachoval. „Neberiem to ako tragédiu. Myslím, že vydržať tak dlho v&nbsp;manželstve je úspech a&nbsp;mladé generácie to možno ani nezažijú. V&nbsp;ére zoznamiek menia partnera za partnerom,“ zamýšľa sa.

„Chvíľu som sa cítil stratený, akoby som nemal pevnú pôdu pod nohami, a&nbsp;tak som sa na čas oddal hudbe a&nbsp;zábave,“ spomína na nedávne obdobie po odchode z&nbsp;rodinného domu, ktorý sám navrhol. Aktívny Škót teraz žije v&nbsp;prenajatom dvojizbovom byte v&nbsp;centre mesta a&nbsp;rozhodne nezaháľa. Venuje sa prekladateľskej činnosti, organizuje koncerty pre cudzincov a&nbsp;pred ôsmimi rokmi začal robiť vedomostné kvízy, ktoré majú úspech. V&nbsp;jednom bratislavskom podniku zabáva ľudí. „Dve hodiny trepem s&nbsp;mikrofónom a&nbsp;ľuďom sa to páči,“ hovorí. Robil aj generálneho manažéra pre medzinárodný tím novinárov. Okrem toho je John Boyd investigatívny novinár a&nbsp;zakladateľ internetových novín v&nbsp;angličtine, ktoré informujú o&nbsp;Slovensku. V&nbsp;súčasnosti pripravuje knihu o&nbsp;svojich zážitkoch na Slovensku My Slovakia a&nbsp;tajne dúfa, že sa mu ju podarí vydať do roku 2020.

Neľutuje svoj príchod na Slovensko? „Vôbec. Mám obrovské šťastie v&nbsp;živote a&nbsp;dostal som všetko, čo som chcel,“ hovorí s&nbsp;typickým optimizmom. Tvrdí, že pre mnohých cudzincov sa Bratislava stane drogou. Čím je naše Little Big City také lákavé? „Vidím to na svojich kamarátoch zo zahraničia, ktorých som tu spoznal - prídu sem, cítia sa tu dobre a&nbsp;mnohí zostanú, lebo ich očarí nejaká žena. Alebo, ak sa aj vrátia domov, často sa do Bratislavy vracajú. Jej výhodou je to, že my cudzinci sa tu poznáme, máme tu silnú komunitu, chodíme na tie isté akcie aj si mnohé pripravujeme,“ opisuje.

V&nbsp;čom sa najviac líšia Slováci a&nbsp;Škóti? „V&nbsp;úprimnosti. Nosíte v&nbsp;sebe komunistické bremeno, klamstvo je bežná vec, naučili ste sa v&nbsp;tom žiť. Ľudia tu nemajú problém klamať len tak v&nbsp;rôznych oblastiach. My hovoríme, čo si myslíme, neskrývame svoje emócie ani myšlienky. Môže to pôsobiť, že sme drsní, ale je to lepšie, ako sa skrývať. Inak sme si veľmi podobní,“ hovorí bez obalu.

Občas sú vraj Slováci v&nbsp;rozhovoroch povrchní, nehovoria otvorene o&nbsp;svojich životoch, akoby sa báli zraniteľnosti. K&nbsp;cudzincom sme priateľskí, ale vždy tu bude podľa Johna malá skupina podozrievavých a&nbsp;nepriateľských ľudí. „Veľakrát je to aj kvôli ženám - muži sú žiarliví, nemajú radi, keď cudzinec zbalí nejakú Slovenku,“ dodá šibalsky Škót, ktorý netají svoju náklonnosť k&nbsp;slovenským ženám. „Je tu veľmi vysoké percento krásavíc a&nbsp;my cudzinci tiež oceníme krásne ženy a&nbsp;lacné pivo,“ smeje sa. Na opačnom pohlaví si všíma hlavne oči, povestnú iskru, ktorá ho na konkrétnej žene zaujme. „Nikdy som nebol sukničkár, neviem mať vzťahy na jednu noc, aj keď občas nosím sukňu,“ priznáva.

Naše ženy podľa Johnových slov a&nbsp;skúseností dokážu bojovať o to, čo chcú, teda aj o chlapa. „Niekedy až priveľmi, a&nbsp;to môže rozbiť vzťah. Ešte som si všimol, že vaša spoločnosť, kultúra, filmy, seriály sú nastavené tak, že muži sú tí hlúpi, opití, žena im dá zaucho, zavelí… Napríklad Horná Dolná… Myslím, že Slovenky sú odvážnejšie, lebo sú dominantnejšie v&nbsp;spoločnosti. Muži nie sú takí asertívni. Na druhej strane, niekde na dedine sú ženy aj podriadené. Celkovo sú však silnejšie, ale, chvalabohu, všetky to nevedia,“ zamýšľa sa.

Slovenky rozozná kdekoľvek. „Aj v&nbsp;londýnskom bare som hneď vedel, ktorá čašníčka je zo Slovenska. Vždy ma niečím priťahujú, niečo na vás je,“ zasníva sa. „Obdivujem ženy celkovo, ale Slovenky sú krásne, zábavné, zaujímavé,“ dodáva.

Chýba mu rodná krajina? „Áno, ale skôr tie kopce, nie spoločnosť. Teraz som bol v&nbsp;Škótsku častejšie v&nbsp;súvislosti s&nbsp;pohrebom môjho otca a&nbsp;prerábaním chalupy neďaleko Glasgowa. Vzal som so sebou aj synov. Sú vo veku 12 a&nbsp;15 rokov, závislí od play station, ale v&nbsp;Škótsku sa im veľmi páčilo. Možno by som sa tam vrátil na dôchodok, ale len kvôli lepšiemu zdravotníctvu,“ priznáva.

"Keď som prišiel prvý raz na Slovensko, obliekol som sa ako Brežnev, aby som zapadol," smeje sa John Boyd zo Škótska

Autor článku

Monika Mikulcová

Výber pre vás