Martina Bednárová

Vysoké stropy, hrubé múry, impozantné dvere s mosadznými kľučkami. V devätnástom storočí tu sídlil uhorský snem, kde v marci 1848 Ľudovít Štúr predniesol svoj pamätný prejav o mestských právach a slobodách. Majestátne priestory, ktoré kedysi dala postaviť Mária Terézia, dnes zapĺňajú vedeckí pracovníci, študenti, no predovšetkým - knihy.

Ten, kto hovorí, že tlačené slovo umiera, asi nežije v realite. Dôkazom je Univerzitná knižnica v Bratislave, ktorá napriek dramatickým predpovediam nezíva prázdnotou. Naopak. Nepochybne za to vďačí nielen exkluzívnym tlačovinám, ktoré nenájdete nikde inde než práve tam, ale aj neopakovateľnej atmosfére skvostnej historickej budovy.

Tri susediace historické paláce, ktoré poskytli domov takmer trom miliónom kníh - ich počet každoročne stúpa o tridsaťtisíc kusov -, ležia priamo v srdci Bratislavy. „Sídlime na Ventúrskej ulici, kam si ľudia chodia vypožičiavať knihy, na Michalskej, kde sú študovne, a v kláštore klarisiek, kde kedysi býval hlavný depozitár kníh. Na nádherné historické budovy sme hrdí a vieme, že dotvárajú atmosféru impozantnosti tejto inštitúcie, ktorú však do životov ľudí prinášajú aj knihy,“ hovorí generálna riaditeľka Univerzitnej knižnice Silvia Stasselová.

Rekonštrukciu starobylých budov ukončili v roku 2005 a budúci rok oslávi Univerzitná knižnica sté výročie existencie. Vznikla v roku 1919 z niekdajšej Alžbetinej knižnice - meno dostala podľa manželky rakúskeho cisára Františka Jozefa I. Alžbety Bavorskej, známej ako Sissi. Ešte predtým však priestory na Michalskej ulici slúžili Uhorskej kráľovskej komore, postaviť ju dala osvietená panovníčka Mária Terézia. Priamo v nej sídlil finančný úrad, kde sa spravovali majetky panovníkov, neskôr v nej pôsobila dolná snemovňa uhorského snemu.

Celá budova od Klariskej po Michalskú bola veľkolepý otvorený priestor, stropy boli vysoké cez dve poschodia. Keď sa v päťdesiatych rokoch stavba rekonštruovala - už ako sídlo Národnej knižnice -, vložilo sa do otvoreného priestoru medziposchodie.

„Priamo v týchto miestnostiach sa ozýval hlas Ľudovíta Štúra. Pohľad na vybudované priestory a ich súčasný účel by ho iste naplnili pýchou. Sme súčasťou dejinných udalostí a to nás napĺňa úctou,“ hovorí Stasselová.

Mimochodom, hoci to názov naznačuje, knižnica so žiadnou univerzitou na Slovensku nemá nič spoločné. „Pravdaže, drvivá väčšina našich zákazníkov sú práve študenti a akademici, keďže primárne zhromažďujeme odborné texty, sme však štátna inštitúcia spadajúca priamo pod Ministerstvo kultúry SR,“ upresňuje riaditeľka.

V depozitári v kláštore pomenovanom po rehoľných sestrách klariskách, sa nachádzajú skutočne vzácne kúsky. No nielen tam. Knižnica je vlastníkom napríklad Bašagićovej zbierky vzácnych textov. Ide o kolekciu arabských, tureckých a perzských rukopisov, ktoré v roku 1924 odkúpili od zberateľa Dr. Safveta bega Basagića.

V tom čase išlo o prísne utajený nákup - časť unikátnej zbierky získal otec zberateľa Bašagića, jeho syn v tradícii pokračoval v balkánskom regióne. Na sklonku svojho života sa rozhodoval, kde by ich umiestnil. Váhal medzi Národnou knižnicou v Sarajeve a Univerzitnou knižnicou v Bratislave, napokon sa rozhodol pre Bratislavu. Neskôr sa ukázalo, že to bolo veľmi dobré rozhodnutie - vzhľadom na vojnovú situáciu v krajine. Cesta zbierky do Bratislavy bola vskutku dobrodružná. Mnoho kníh sa potajomky premiestňovalo z Istanbulu cez Čierne more po Dunaji do Viedne a odtiaľ do Bratislavy, aby ich nikto neukradol či neznehodnotil. Sú zapísané na Zozname kultúrneho dedičstva UNESCO.

„Je zaujímavé, že naša malá krajina v strede Európy sa stará o kultúrne dedičstvo krajín, ktoré majú úplne iné náboženstvo a filozofiu. Obsahujú texty poézie a niektoré sú jediné svojho druhu na celom svete. Často nás s touto zbierkou pozývajú do zahraničia, počas predsedníctva Slovenska v Rade Európskej únie sme ju vystavovali v Granade,“ nadchýna sa Stasselová. Samozrejme, „cestujú“ len kópie. Originály musia byť umiestnené v špeciálnych klimatických podmienkach a nevynášajú sa nieto zo Slovenska, ale ani z budovy. Zbierka s nevyčísliteľnou hodnotou zaujala napríklad aj bývalého generálneho tajomníka OSN Pana Ki-muna či niekdajšieho prezidenta Václava Havla.

O pozornosť sa Univerzitná knižnica v Bratislave snaží rôznymi spôsobmi. „Pravda je, že vlastníme odborné knihy, ku ktorým sa študenti inde dostanú ťažko. Snažíme sa im zároveň zabezpečiť príjemné študijné prostredie a počas Týždňa slovenských knižníc im odpustíme pokuty i platby za členstvo. Pritom pre knižnicu to nie je lacná záležitosť,“ vraví Monika Lopušanová, riaditeľka úseku knižničných činností. Upozorňuje na malú expozíciu, ktorá ukazuje, ako by sme sa rozhodne ku knihám nemali správať. „Toto všetko sme vystavili ako výstrahu,“ vraví a ukazuje nám počmárané texty, fľaky z kávy, dokreslené postavy či tvary.

V majestátnych budovách Univerzitnej knižnice panuje klasický pokoj a ticho tak, ako to poznáme z filmov. Aj to nahnevané pssst sa občas ozve, keď niekto pozabudne, že sem prišiel študovať a nie klebetiť so spolužiakmi. „Musím povedať, že som nesmierne hrdá na to, že naša univerzita je apolitická a že sa zapája do rôznych kultúrnych a neziskových podujatí. Podporujeme hudbu, rôzne prednášky, diskusie a výstavy, ktoré organizujeme priamo my alebo poskytujeme naše priestory,“ dodáva Silvia Stasselová.

Ročne navštívi priestory knižnice viac ako 180-tisíc ľudí. A čo si vedenie knižnice najviac želá? „Aby sme sa stali modernou vyspelou knižnicou, ktorá bude porovnateľná s ostatnými európskymi knižnicami,“ vraví riaditeľka a dodáva, že inštitúcia, ktorú ročne navštívia desaťtisíce ľudí, má dokonca potenciál byť v mnohých veciach lepšia, ako ostatné knižnice inde vo svete.

Kedysi tu o národe burácal Štúr. Dnes by ho vykázali

Výber pre vás