Plus 7 dní

Zvuk pneumat ík s klincami vyludzuje na prázdnej, ľadom pokrytej ceste akúsi monotónne hučiacu melódiu. Spolu s bielou krajinou naokolo a jej pustotou sa doslova zahrýza pod kožu a stáva sa symbolom putovania po severských cestách.

„Klincové gumy sú dobrý vynález,“ hovorí Bjørn, žijúci v mestečku Kautokeino, a na vysvetlenie dodáva: „Čím ideš rýchlejšie, tým viac hroty z kolesa odstredivou silou vystupujú a auto lepšie sedí na ceste.“ Na slovách sympatického tridsiatnika je kus pravdy. Veď napriek neposypaným cestám, ktorých povrch je často vyfrézovaný na čistý ľad, sú tu vážnejšie dopravné nehody zriedkavé. Vodičské umenie a zodpovedná jazda domácich sú nemenej dôležitými spolutvorcami priaznivej štatistiky. Náhlenie obyvatelia Finnmarku skutočne nemajú v krvi.

Prechádzame visutým mostom Kvalsundbrua, aby sme vstúpili na neveľký ostrov Kvaløya. Jeho centrom je deväťtisícový Hammerfest, najsevernejšie nórske sídlo, ktoré možno považovať za mesto v pravom význame tohto slova.

Ešte pred niečo vyše dvoma dekádami ospalé a vyľudňujúce sa miesto, ktorého názov je odvodený od označenia kotvy v starej nórčine, je dnes miestnym synonymom slova rozvoj. Dôvodom je objav z polovice osemdesiatych rokov minulého storočia. V podloží dna Barentsovho mora, len stoštyridsať kilometrov severozápadne od Hammerfestu, sa nachádza gigantické ložisko zemného plynu nazvané Snøhvit.

Z jeho vrtov dnes plynie cenná surovina, vytláčaná z podzemia vháňaným oxidom uhličitým, potrubiami do terminálu na výrobu stlačeného zemného plynu. Ten sa nachádza na ostrove Melkøya, vzdialenom necelé tri kilometre od centrálnej časti Hammerfestu. Po spracovaní a skvapalnení plyn prečerpávajú do útrob špeciálnych obrích tankerov, na ktorých palube smeruje až k spotrebiteľovi.

„Keď úpravovňa pracuje, z jej komínov šľahajú desiatky metrov vysoké plamene. Niekedy osvetľujú nočnú oblohu až tak, že na krátky čas nevidíme hviezdy,“ dozvedám sa od domáceho obyvateľa Perryho.

Vtáky pobrežia: Čajky oddychujú na lampe pouličného osvetlenia.Foto: PETER HUPKA

Hoci nie všetci boli jej stavbe naklonení, pracovné príležitosti a peniaze, ktoré ťažba prináša do miestneho rozpočtu, sú silným protiargumentom. Ložisko Snøhvit majú podľa plánov využívať minimálne do roku 2035, pričom ročná produkcia plynu predstavuje v skvapalnenej forme 4,3 milióna ton. Najmenej na najbližšie štvrťstoročie tak má Hammerfest i celá Kvaløya budúcnosť zaistenú.

Rybár Hans smeruje na malom terénnom aute na víkendovú chatu. Prechádzame spolu dedinkou Skaidi, ktorej názov v preklade znie Sútok, a čoraz nehostinnejšími pláňami ďalej na východ.

Magistrále E-6 tu príroda postavila do cesty dlhý záliv Porsangerfjord. Kým hlavná cesta sa na tomto mieste stáča na juh, zaujímavejšia severná vetva vedie až na najsevernejší okraj nášho kontinentu, na ostrov Magerøya, ktorého meno znie v jazyku Sámov Máhkarávju.Stopovať vo Finnmarku v zimných mesiacoch znamená vyzbrojiť sa trpezlivosťou.

Domáci síce náhodného pútnika spravidla radi prijmú do tepla svojho auta, na prvé vozidlo však niekedy treba čakať i niekoľko desiatok minút či dokonca pár hodín. V teplotách často klesajúcich pod tridsať stupňov Celzia to nie je nič príjemné a už po chvíli vystrieda všetky malicherné sny jediný - dostať sa ďalej. Zvuk motora na horizonte je nádejou a v tom šťastnejšom prípade i vyslobodením. Začať rozprávať s premrznutými perami je však niekedy zložitejšie, než stvoriť zmysluplnú vetu v stave alkoholového opojenia. O to príjemnejšie je zvítanie s priateľmi a posedenie pri kozube, večeri a poháriku. Na stoloch sa často zjavujú typicky nórske špeciality z rýb, mäsa krabov kráľovských alebo vynikajúca pochúťka zo sušenej ovčej nohy nazývaná fenalår.

Cesta na ostrov Magerøya vedie cez podmorský tunel Nordkapp. Dlhý je takmer sedem kilometrov a v najhlbších častiach sa nachádza vyše dvesto metrov pod vodnou hladinou. Drahú a technicky náročnú stavbu zrealizovali Nóri napriek tomu, že na Magerøyi žijú len štyri tisícky obyvateľov. Podobne ako ostatné tunely na severe Nórska je tunel Nordkapp vybavený automatickými bránami kuldeport. Tie sa otvárajú pred vjazdom každého vozidla dnu i pri výjazde von z tunela a slúžia ako ochrana pred zaviatím vstupných portálov i proti kondenzácii ľadu na strope.

Ten by mohol pádom zraniť vodičov i chodcov. Na rozdiel od iných krajín je totiž v niektorých nórskych tuneloch povolený i pohyb pešo a na bicykli. Cesta temným podzemím je v tuneli vedená po celej trase v takom plynulom oblúku, že cestujúci, ktorý nemá nohu na plynovom pedáli, ani netuší, či vozidlo ešte klesá, alebo už začalo svoju cestu nahor k zemskému povrchu.

„Onedlho bude tunel zadarmo. Jednoducho, časť finančných prostriedkov, ktoré chcela nórska vláda dostať späť mýtnymi poplatkami, je už takmer splatená, preto ich už o pár mesiacov zrušia,“ dozvedám sa od dvojice Poliakov, ktorá tu žije už niekoľko rokov. „Je jasné že u nás ani na Slovensku by sa to nestalo,“ smejú sa. Na Magerøyi sneží vari ešte viac ako na brehoch Porsangerfjordu a na úzkych cestách častejšie vidieť ťažké mechanizmy údržby než vozidlá domácich. V húfoch obrovských vločiek sa všetko zlieva do jedného bieleho mora a autá sa posúvajú doslova krokom. Asi tridsaťpäťkilometrová púť do dedinky Skarsvåg sa tak stáva záležitosťou celého popoludnia.

V dramatickom počasí, keď sa snehové prietrže mračien striedajú s krátkymi dotykmi slnka, sa do rybárskeho prístavu v dedinke Skarsvåg vracajú lode s úlovkom. Ten síce treba vyložiť a upraviť, so skladovaním však v tejto časti roka problémy nie sú.

Všade naokolo visia na kosť zamrznuté vypitvané tresky, ku ktorým sa onedlho pridajú ďalšie ryby. Hoci viaceré informačné tabule v Skarsvågu tvrdia, že ide o najsevernejšiu rybársku dedinku na svete, už letmý pohľad na mapu ďalekého ruského severu tento fakt spochybňuje. Veď za sedemdesiatou prvou rovnobežkou sa život zďaleka nekončí. O niečo južnejšie a bez slávy turistami toľko vyhľadávaných „naj“ sa možno poprechádzať vari ešte po krajšej osade Kamøyvær.

Estetické: Jedlo z ryby môže vyzerať aj takto.Foto: PETER HUPKA

I tu sa rybári pripravujú na plavbu, kontrolujú siete a čistia od snehu paluby svojich malých lodí. Deti sa bláznia na lyžiach a sánkach spark, na ktorých sa stojí a do pohybu sa uvádzajú odrážaním sa pravou nohou, kým na bizarnú autobusovú zastávku prichádza pravidelný spoj. Všetko funguje a všetci sú spokojní - práve tvrdé životné podmienky vo Finnmarku naučili ľudí skromnosti a umeniu tešiť sa z mála.

V regionálnej doprave riedko osídleného Finnmarku má dôležité miesto i letecká. Malé turbovrtuľové lietadlá Bombardier Dash-8 i v tých najťažších podmienkach štartujú z krátkych dráh malých letísk na kľukaté domáce linky s množstvom medzipristátí. Niekoľko sto kilometrov dlhý let tak môže mať i päť zastávok, pri každej z nich sa stroj zdrží na zemi pár minút a zakaždým sa vymení niekoľko cestujúcich. Pred vzletom či pristátím na dráhe asistujú snežné pluhy, posýpače i špeciálne upravené autá testujúce adhéziu plochy a brzdné účinky.

Vadsø je administratívnym centrom oblasti Finnmark, hoci s čosi vyše šesťtisíc obyvateľmi nie je jej najväčším mestom. Jeho názvy v jazykoch ďalších etník žijúcich v oblasti sú celkom rozdielne - Sámovia ho volajú Čáhcesuolo a Kvenovia Vesisaari. Pre posledne menované z etník je Vadsø dôležitým miestom a vraví sa mu i metropola Kvenov. Kvenovia sú potomkami severofínskych roľníkov a rybárov, ktorí do oblasti masovo prichádzali v osemnástom a devätnástom storočí. Pamätník kvenskej imigrácie postavený v sedemdesiatych rokoch minulého storočia je zároveň najznámejším monumentom v meste. Viditeľnejší je iba kostol Vadsø kirke z päťdesiatych rokov, ktorý má podľa svojho architekta Magnusa Poulussona pripomínať plávajúci ľadovec.

Väčšina domácich však jeho podobu v betónovej stavbe nenašla dodnes. I keď dnes sú Kvenovia i Sámovia uznanými menšinami s množstvom práv, do sedemdesiatych rokov minulého storočia boli obeťami nórskej asimilácie.

Pred štyrmi desaťročiami konečne prišli do Finnmarku lepšie časy a obnovovať sa začalo používanie jazykov týchto etník aj ich kultúra. Početnejší Sámovia mali so znovuzrodením tradícií menší problém ako Kvenovia, no tí takisto podnikli množstvo krokov na záchranu svojej kultúry a stmelenie komunity. Na konci deväťdesiatych rokov minulého storočia uzrel svetlo sveta kroj vychádzajúci zo starých kvenských národných odevov, vychádzať začali i dvojjazyčné noviny Ruijan Kaiku - Echo Finnmarku.

Spomedzi novších aktivít možno spomenúť kvenský kultúrny festival Baaski, ktorý sa prvýkrát konal v roku 2007 v mestečku Nordreisa. Nielen zberatelia hudobných rarít vedia oceniť jediný popový singel doteraz vydaný v jazyku Kvenov. Zvukomalebnú pieseň Kadonu Loru naspievala dievčenská dvojica z Finnmarku - Karine Jacobsenová a Kine Johansenová. Text neskrýva žiaden prehnane mystický príbeh - je založený na starej detskej rečňovanke o príprave párkov.

Prírodne mrazená: Treska z Magerøye.Foto: PETER HUPKA

Polárny kruh niektorí Nóri občas zo žartu nazývajú i morálnym kruhom. „Za ním sa už iba pije a... miluje!“ zneli slová jedného z vodičov kamiónov, pochádzajúceho z južnejších krajov. A bolo v nich ťažko určiť hranicu irónie a miernej závisti. Vyhlásiť, že toto tvrdenie je úplne nepravdivé, nemožno. Veď trebárs rodinné výlety do fínskych obchodov s alkoholom sú jedným z najčastejších víkendových programov obyvateľov pohraničných obcí. Dane v Nórsku patria medzi najtvrdšie na starom kontinente i vo svete a nákup v blízkom zahraničí tak predstavuje výraznú finančnú úsporu.

I keď lákavým produktom sú aj takmer všetky potraviny, alkohol zostáva na prvom mieste. Neúprosné colné predpisy a občasné kontroly batožiny na hranici zasa dávajú pointu častejším návštevám krajiny tisícich jazier. Zhabanie tovaru i prípadná pokuta Nórov nijako nelákajú. Navyše - na rozdiel od niekdajších socialistických krajín - je v Škandinávii porušovanie zákonov neslušnosťou i hanbou zároveň.

Široký tok rieky Tany, ktorá sčasti tvorí nórsko-fínsku hranicu, sa vinie krajom hlbokých severských lesov. V letných mesiacoch sú jej vody obľúbeným revírom na lov lososov. V zime je hladina Tany zamrznutá tak dokonale, že na nej vznikajú riadne označené oficiálne prechody pre autá, ktoré si tak výrazne skracujú cestu. Mostov je na Tane málo a vzdialenosť medzi severnejším Tana Bru a Sami Bridge v Utsjoki je takmer dvesto kilometrov. Na zamrznutej Tane môžeme často stretnúť i bežkárov a psie záprahy trénujúce so svojimi mašérmi na niektoré z pretekov.

„Nečuduj sa, že je tu dnes toľko áut. Máme trh v športovej hale,“ vraví jeden z obyvateľov Tana Bru a vzápätí ma dovedie až k nej. Vnútri sa v pohodlí a teple svorne bavia ľudia zblízka i zďaleka, popíjajú, jedia a nakupujú.

Všetko od rukavíc až po snežné skútre. Vyjsť na svieži vzduch z interiéru znamená prepad teploty aj o štyri desiatky stupňov. Napriek tomu vyjsť von a prejsť sa tunajšou prírodou dodáva človeku pocit rovnováhy a pokoja.

Prichádza z ďalekých plání i blízkych stromov, z čistého vzduchu i zo snehu vŕzgajúceho pod nohami. Ak na našom kontinente ešte jestvuje čosi ozajstné, jednoduché a prirodzené, možno to nájsť práve tu, na tichom bielom okraji Európy.

Krajina fjordov: Drsná príroda i fínsky alkohol

Výber pre vás