Plus 7 dní

V auguste 1962 podpísal dvadsaťdvaročný Richard Starkey, už vtedy známy pod menom Ringo Starr, novú zmluvu s hudobným manažérom Brianom Epsteinom. Opustil úspešnú rockovú kapelu Rory Storm and the Hurricanes, aby nahradil v dovtedy nie veľmi známej liverpoolskej skupine Beatles bubeníka Peta Besta. Musel si oholiť bradu, nechať podrásť vlasy a zmeniť účes. A na svete boli Beatles vo svojej hviezdnej zostave: John Lennon, George Harrison, Paul McCartney a Ringo Starr. O rok sa stali najslávnejšou bítovou skupinou vo Veľkej Británii, o ďalší dobyli aj baštu rokenrolu za oceánom.

Prvé akordy na gitare naučila Lennona mama Julia a svoju prvú skupinu The Qarry Men založil už na gymnáziu, keď mal šestnásť. Tí, čo Johna Lennona dobre poznali, vravia, že bol vždy veľmi ctižiadostivý, veľmi inteligentný, ale nemenej arogantný. Jeho heslom bolo odporovať za každú cenu. A tak sa obsadenie skupiny menilo často podľa Johnovej nálady. On bol šéfom, on rozhodoval. Trvalo to dovtedy, kým nenarazil na Paula, mladšieho o dva roky, a Georgea, o tri. „Už sme boli traja, čo zmýšľali rovnako,“ povedal neskôr John. To bol základ Beatles.

McCartney spomínal, že keď sa v lete roku 1956 prvýkrát stretol s Lennonom, bol John pod parou. „Bolo to na zábave vo Wooltone. Ja som bol zavalitý školák, a keď ma objal okolo pliec, zbadal som, že je opitý. Mal som vtedy štrnásť rokov a napriek jeho kotletám sme čoskoro boli správni kamoši.“ Paul upútal Johna svojou znalosťou akordov a vlastnou verziou skladby Eddieho Cochrana Twenty Flight Rock, ktorú hráva na svojich vystúpeniach dodnes. George, napriek svojmu nízkemu veku - mal len trinásť rokov -, zas výbornou gitarovou technikou. A nepochybne aj svojím názorom na pedagógov: „Celkom nanič je táto učiteľská zberba! Vždy som chcel byť sám sebou.“ John a Paul čoskoro vytvorili úspešnú skladateľskú dvojicu, chrliacu jeden hit za druhým. „Títo mládenci sú najlepší skladatelia od čias Franza Schuberta,“ povedal v roku 1964 na ich adresu, po vydaní tretej LP platne Beatles A Hard Day’s Night, svetozná my dirigent a skladateľ Leonard Bernstein.

Spočiatku vystupovali kade-tade po Liverpoole a pod rôznymi menami. Z Qarrymen sa načas stali Johny and the Moondogs, potom Johny and the Silver Beatles a v roku 1960 odišli hrať do Hamburgu už ako Beatles. Bola to riadna fuška. Vo vykričanej štvrti St. Pauli hrávali šesť až osem hodín denne. Najskôr v striptízovom klube Indra, neskôr v lokáli Kaiserkeller. Za bubnami sedel vtedy ešte Pete Best a s Johnom, Paulom a Georgeom spieval a hral aj piaty člen - Stuart Sutcliffe. Spočiatku boli bez veľkého úspechu. A keď konečne dostali ponuku ísť do lepšieho, polícia vyhostila Georgea Harrisona, lebo nemal ešte osemnásť rokov a nesmel vystupovať. Do najväčšieho nemeckého prístavného mesta sa však vrátili ešte dvakrát. „Bez Hamburgu by sme si nikdy neboli vytvorili vlastný štýl,“ povedal neskôr John. Tam sa zrodil ich skupinový spev, keď zistili, že v zafajčených priestoroch každému hlas rýchlo zachrípol. Tak spievali vo dvojici, v trojici ba i vo štvorici, čo nebolo až také namáhavé. V Hamburgu tiež uzreli svetlo sveta ich legendárne účesy. Spočiatku sa česali „na Elvisa“, no na podnet priateľky Stuarta Sutcliffa, fotografky Astrid Kirchnerovej, si vlasy začali česať dopredu a dookola rovnomerne zastrihovať. Medzi hraním v Hamburgu koncertovali aj v rodnom Liverpoole, kde ich popularita rýchlo stúpala. A najmä - stretli sa s Brianom Epsteinom.

Zoznámenie s Brianom Epsteinom bolo pre Beatles osudovým okamihom. Zo štvorice urobil hviezdy prvej veľkosti. Začali zarábať penia ze, o akých sa im dovtedy ani nesnívalo, ich platne dosahovali obrovské, miliónové náklady. Legenda hovorí, že za všetko môže niekoľko mladých ľudí, ktorí sa krátko po sebe v októbri 1961 v Epsteinovom obchode s gramoplatňami zaujímali o skladbu My Bonnie od akýchsi Beatles, o ktorých nikdy predtým nepočul. Zistil však, že hrávajú len kúsok od jeho obchodu, v klube Cavern, a išiel sa tam pozrieť. Z prostredia páchnucej, vlhkej a zafajčenej pivnice bol najskôr šokovaný. „Ale potom prišli na javisko Beatles. Niečo také som nikdy predtým nevidel,“ spomínal Epstein neskôr. „Ich hudba bola očarujúca. Pôsobila ako droga.“

Hovorí sa, že homosexuálne orientovaného Briana navyše od prvej chvíle mimoriadne priťahoval John Lennon. Do Jaskyne prišiel potom ešte niekoľkokrát a prehodil s nimi vždy pár viet. Ponúkol sa im za manažéra a oni to prijali. Zmluvu, podľa ktorej dostával Epstein štvrtinu z celkového zisku skupiny, podpísali v decembri 1961. Brian sa od začiatku usiloval vytvoriť z Johna, Paula, Georgea a Ringa obraz štvorice príjemných a veselých mladíkov. Miesto ošúchaných kožených búnd ich navliekol do rovnakých slušných sivých oblekov, zakázal im počas vystúpení jesť, fajčiť, žuvať žuvačku či pokrikovať na publikum, ako boli zvyknutí v Caverne. Dokonca ich prinútil, aby sa na záver koncertov divákom spoločne hlboko poklonili. Zakázal im tiež hovoriť s novinármi o politike aj súkromí. Neskôr plánoval ich turné puntičkársky až na minúty. Keď sa John v noci 27. augusta 1967 dozvedel, že Brian je mŕtvy, povedal: „Mám strach. Myslím, že teraz sa všetko zrúti.“

V septembri 1962 nahrali Beatles v londýnskom štúdiu na Abbey Road svoj prvý singel - Love Me Do. V britskej hitparáde sa s ním dostali na sedemnáste miesto. S ďalším - Please Please Me, nahraným len o dva mesiace neskôr - už skončili začiatkom nasledujúceho roku na prvej priečke. V marci 1963, po vypuknutí ošiaľu, ktorý Daily Mirror nazvali beatlesmániou, vydali aj elpéčko s rovnakým názvom. Išlo na dračku. Ďalšie elpéčko With The Beatles nahrali v novembri. Stalo sa pri tom niečo dovtedy neslýchané. Ešte skôr, než bolo hotové, si obchodníci objednali štvrť milióna kusov.

Koncert za koncertom, vypredané hľadiská doma i po Európe, šalejúce davy priaznivcov všade, kde sa štvorica objavila, kordóny policajtov strážiacich skupinu. Tak vyzeral rok 1963. Odohrali počas neho sto koncertov. Po Európe prišla na rad Amerika. Deviateho februára 1964 vystúpili v jednej z najpopulárnejších a najsledovanejších relácií - Ed Sullivan Show. Po reklame slávny moderátor ohlásil: „Dámy a páni - The Beatles!“ A oni spustili: „Close your eyes and I’ll kiss you...“ Pri obrazovkách sedelo vtedy vraj až 73 miliónov Američanov. Neskôr sa hovorilo, že počas pár minút vystúpenia Beatles takmer nik nevolal na políciu. „Tých desať minút pozerali televíziu asi aj zločinci,“ komentoval prudký pokles zločinnosti George Harrison. Počas turné po USA sa opakovala situácia z Európy rok predtým. Hystericky revúce masy, ktoré prehlušili aj silnú aparatúru tak, že spev a hudbu takmer nebolo počuť, omdlievajúce dievčatá... A oni dookola hrajúci tie isté skladby. Beatles to začínalo liezť na nervy.

„Všade, kam sme išli, vždy sme mali byť nejakí, iba normálni nie. Obchytkávali nás. To, čím boli kedysi Beatles, je pre človeka veľmi ponižujúce. A to na tom stojí za hovno,“ povedal už po rozpade John, ktorý Američanov vnímal ako „uhladených malomeštiackych sraľov“, čo im raz vykričal aj na tlačovej besede. Za jediné normálne obdobie Beatles považoval to hamburské. Ďalšie pôsobenie skupiny komentoval slovami: „Aby boli Beatles to, čo boli, museli sme sa úplne pokoriť a ja som ten pocit nenávidel. Chcem povedať, že som to síce robil, ale neuvedomoval som si to a nepredvídal som dôsledky. Jednoducho to kúsok po kúsku narastalo, až kým nás celý ten blázinec neobklopil. Robili sme presne to, čo sme nechceli robiť, s ľuďmi, ktorých sme neznášali, s ľuďmi, ktorých sme nenávideli, keď sme mali desať rokov.“ Beatles v rokoch 1965 a 1966 obmedzili počet koncertov na tridsať, respektíve dvadsať. Dvadsiateho deviateho októbra 1966 v San Franciscu ukončili éru živých vystúpení pred obecenstvom vynikajúcou rockovou skladbou Long Tall Sally, podľa ktorej nazvali aj album z roku 1964 a ktorú spieval Paul McCartney. Ak nerátame za živý koncert ich vystúpenie na streche štúdia počas nahrávania albumu Let It Be v januári 1969.

Po skončení koncertovania členovia Beatles ešte niekoľko rokov úspešne spolupracovali v štúdiu a nahrali viacero skvelých albumov. Záujmy jednotlivcov sa však čoraz viac odlišovali a všetko smerovalo k rozpadu. Niektorí tvrdia, že poslednou kvapkou bol vzťah Johna Lennona s Yoko Ono, iní sú tej mienky, že príčinou bola čoraz väčšia dominancia Paula McCartneyho v skupine, čo vyvolávalo napätie. Isté je, že to bol Paul, ktorý 10. apríla 1970 verejne ohlásil svoj odchod z Beatles. Každý z členov skupiny sa potom vydal na sólovú dráhu. Úspešnú, ale nikdy nie až tak, ako keď hrávali spolu. Akákoľvek nádej uvidieť Beatles hrať ešte niekedy spolu definitívne zanikla po tom, čo 8. decembra 1980 zavraždil duševne chorý Mark David Chapman v New Yorku Johna Lennona. Dvadsiateho deviateho novembra 2001 odišiel na druhý svet aj ďalší člen Beatles. George Harrison vo veku 58 rokov podľahol rakovine. Paul McCartney a Ringo Starr naďalej koncertujú so svojimi skupinami.

Legenda menom Beatles oslavuje päťdesiatku

Výber pre vás