Ladislav Švihran

Rozbili sovietske obranné línie a do večera prenikli 50-60 kilometrov hlboko na sovietske územie. Ešte ohromujúcejšie úspechy dosiahli v ďalších dňoch. Hnali sa krajinou ako na cvičisku a iba kde-tu zanechávali ohniská odporu. Sovietski vojaci sa húfne vzdávali.

Hitlerovi to bolo jasné: „Za štyri týždne sme v Moskve. Moskvu zrovnám so zemou.“ Sovietsky zväz pokladal za kolos na hlinených nohách. Len treba mocne zabúchať na bránu. Aj nemeckým generálom to bolo jasné. O tom bol presvedčený i náčelník generálneho štábu Franz Halder, muž inak skeptický k Hitlerovým vojenským schopnostiam. Nemci boli nafúkaní. Ich dovtedajšie úspechy boli predsa kolosálne - Nemecko zaútočilo na Francúzsko 10. mája 1940 a 15. júna Francúzi kapitulovali. Poliaci odolávali mesiac.

Dánsko sa vzdalo dokonca za jediný deň. Na počudovanie - podobnej mienky o bleskovej sovietskej porážke boli aj odborníci v západných krajinách. Americký minister vojny Henry Simson oznamoval prezidentovi deň po nemeckom útoku na Sovietsky zväz: „Nemecko bude zamestnané porážkou Sovietskeho zväzu minimálne mesiac a maximálne asi tri mesiace.“ Pritom tento názor tlmočil prezidentovi Rooseveltovi v mene zboru náčelníkov štábu. Churchillov názor bol podobný. Ako mohli byť najväčší odborníci takí vzácne jednotní? Argumenty boli presvedčivé. Len nedávno zažil Sovietsky zväz sebazničujúce čistky v armáde, mnohí jej najvyšší predstavitelia skončili pri múre a velenie bolo ochromené. Natoľko ochromené, že vo fínsko-sovietskej vojne utrpelo zdrvujúce porážky. Okrem toho západní experti pokladali sovietsky systém za nevýkonný a Nemecko s jeho armádou za mimoriadne výkonné. Už prvé dni jasne potvrdzovali názory nacistických pohlavárov i západných odborníkov. Nemecká armáda sa nezadržateľne hnala krajinou. Už v prvých hodinách zničila na letisku vyše 1 200 lietadiel, ďalšie vo vzduchu, horeli tanky, muničné sklady, vojaci sa húfne vzdávali. Nie po tisíckach, ale po desaťtisícoch.

Keď sa po rozpade Sovietskeho zväzu otvorili archívy, historici s ohromením zistili, že kremeľskí vládcovia plánovali útok na Nemecko. Nie obranu, ale útok. Mark Solonin, autor niekoľkých kníh o 2. svetovej vojne, držal v rukách päť verzií takých plánov. V prednáške v Bratislave povedal: „Všetkých päť dokumentov predstavuje jeden a ten istý strategický zámer.“ Tým jediným cieľom bolo „uskutočnenie útočnej operácie proti Nemecku“. Plány počítali s oslnivým víťazstvom už do piatich týždňov. Hitler Stalina predbehol. Ostrý kritik sovietskeho systému Viktor Suvorov píše: „Hitler zastihol Červenú armádu, ako keď niekto pristihne vraha v poslednej chvíli pred zločinom.“ Suvorov odhaduje začiatok plánovaného sovietskeho útoku na začiatok júla. Armáda, ktorá nepočítala s obranou, len s útokom, sa ocitla v úplnom zmätku.

Červená armáda ustupovala po celej línii frontu, od Baltského až po Čierne more. Spolu s ňou civilné obyvateľstvo. Miešali sa s jednotkami, ktoré dostali príkaz prejsť do útoku. Na cestách zničená vojenská technika, na ich okrajoch zúfalí a utrápení utečenci. Všade zmätok. Mnohí vojaci utekali od svojich jednotiek priamo pred očami veliteľov, v lesoch sa pohybovalo množstvo zbehov. Najväčšie nebezpečenstvo číhalo z oblohy. Nemecké letectvo beztrestne poľovalo na všetko, na bojovú techniku, na vojakov, na civilov. Stačilo päť dní nie príliš prudkých bojov a nemecké vojská prenikli až k Minsku približne 350 kilometrov od hraníc.

Približne týždeň pred útokom na Sovietsky zväz sa Hitler spýtal generála Heinza Guderiana, hlavného strojcu bleskových víťazstiev na západe, ako dlho potrvá, kým sa dostane k Minsku. Odvetil: „Päť až šesť dní.“ O päť dní stál pred Minskom. Už ho len dobyť. Ani to nebolo pre hitlerovské vojská až také náročné. Nemecké vojská obkolesili hlavné mesto Bieloruska a nebolo úniku. Nemci ampliónmi vyzývali červenoarmejcov, aby sa vzdali. Vzdať sa? V nijakom prípade! Taký príkaz vydal súdruh Stalin. Hoci Minsk ani nebol také veľké a významné mesto a už vôbec nie strategické, chcel ho udržať z prestížnych dôvodov. Bolo to samovražedné rozhodnutie. Nasledovali chyby za chybami. Stalin vyslal na front maršala Klima Vorošilova. Tento surový a hlúpy muž svojimi príkazmi a nadávkami ešte zväčšil zmätky. Sovietskej rozviedke sa podarilo ukoristiť od kúpajúcich sa nemeckých vojakov mapu a z nej vyplývalo, že hlavným smerom útoku nie je Ukrajina, ale Bielorusko. Poslali o tom správu do Moskvy. Moskva nereagovala a na obranu Minska nestiahla záložné vojská z iných úsekov. Zmätky sa ešte zväčšili. Veliaci dôstojníci vydali príkaz ničiť mosty a cesty, ale neboli trhaviny, tanky nemohli zasiahnuť, lebo nemali palivo, letectvo bolo vyradené, spojenie s jednotkami prerušené...

V Moskve nevedeli, čo sa tam deje. A spelo tam ku katastrofe. Dňa 29. júna Minsk padol. Najvyššie sovietske velenie muselo za niekoľko hodín odpísať štyristotisíc vojakov. V zajatí sa ocitlo približne 290-tisíc sovietskych vojakov, zhruba 250 tisícom sa podarilo uniknúť. Za obeť padlo aj veľké množstvo vojenskej techniky. Generála Dmitrija Pavlova povolali do Moskvy, obvinili z úplnej dezorganizácie obrany a z úteku bez boja. Zastrelili ho a jeho telo zahrabali na mestskej skládke. Keď sa Stalin dozvedel o páde Minska, rozzúril sa, potom prepadol skľúčenosti. Povedal: „Všetko je stratené. Vzdávam to. Lenin náš štát založil a my sme ho presrali.“ Ale očakávali ho aj horšie porážky.

Bilancia bola hrozivá - Žitomir, Berdičev, Vinnici, Kišiňov, časť Pobaltia... Po dobytí Minska to všetko padlo do rúk nemeckých vojsk. Niekoľko dní po Stalinových chvíľach trudnomyseľnosti - presnejšie 3. júla - predstúpil pred mikrofón. Prvý raz od začiatku vojny. Vtedy pod nemeckou nadvládou žilo už vyše dvadsať miliónov sovietskych občanov. Stalin sa zaprisahával, že Hitlerov Wehrmacht „bude rozdrvený, ako boli armády Napoleona a Wilhelma“. Vodca bol presvedčený, že to bude už v bitke o Kyjev, kam postupovali nemecké vojská. Po dezorganizácii v prvých dňoch vojny nastúpila dôkladná organizácia obranných bojov. Dňa 6. júla vznikol štáb obrany Kyjeva. Do mesta a okolia presunuli predovšetkým niekoľko streleckých armád a niekoľko výsadkových brigád. Výsadkové jednotky boli elitné, cvičili ich na diverznú činnosť v zázemí, ale čo s nimi, keď sa plánovaný útok na Nemecko nekonal? Nech tu osvedčia svoje kvality! Vznikli jednotky domobrany. Približne 160-tisíc obyvateľov mesta pracovalo na stavbe obranných postavení. Vo väzniciach na území, ktoré podľa paktu o neútočení s Nemeckom z augusta 1939 pripadlo Sovietskemu zväzu, sa tiesnilo mnoho údajných politických previnilcov. Mohli po oslobodení poslúžiť Nemcom? To sa nesmie stať! Minister bezpečnosti Lavrentij Berija rýchlo urobil opatrenia. Prikázal povraždiť ich. Metódy boli podobné. Zaznamenáva ich historik Roger Moorhouse v knihe Diablovi spojenci: „Väzňov vyviedli na väzenský dvor v skupinách zhruba po štyridsať ľudí a všetkých skosili dávkou z guľometu.“ Ak nestihli, strieľali cez priezory na dverách alebo vhodili do cely granát. Očitý svedok spomínal na vraždenie v bývalom poľskom meste Luck: „Krv tiekla potokom, vo vzduchu lietali kusy ľudských tiel.“ Neraz sa stávalo, že nový okupant nachádzal ešte teplé telá. Odhaduje sa, že vo východnom Poľsku príslušníci sovietskej tajnej polície povraždili v tom období takmer stotisíc ľudí. Vo všetkých sovietskych pohraničných oblastiach ich muselo byť oveľa viac. A teraz príď, Fricko, a dobýjaj opevnený a dobre chránený Kyjev, na územie očistené od triednych nepriateľov a tvojich možných spojencov. Vylomíš si zuby!

Po ohromujúcich úspechoch sa nemecké vojská z chodu vrhli na Stalinovu líniu. Bola to reťaz opevnení, ktoré Sovieti vybudovali ešte na starých hraniciach. Ale opevnenia neboli dosť pevné, Nemci ich likvidovali alebo obchádzali. Po troch dňoch zúrivých bojov 8. júla sa tanky generála Kleista na niekoľkých miestach prevalili cez sovietsku obranu. Keď tú správu dostal generál Michail Kirponos, povedal: „To nás príde draho.“ A červenoarmejcov to naozaj prišlo draho. Hoci sa húževnato bránili, museli ustupovať. Hrozilo obkolesenie a generáli žiadali najvyššie velenie, aby povolili okamžitý ústup. Stalin nesúhlasil. Maršal Semion Buďonnyj, slávny hrdina občianskej vojny, si dovolil oponovať a Stalin ho odvolal. Sovietske vojská sa ocitli v kotle. Hitler prikázal zlikvidovať ho. Proti tomu zasa protestovali jeho generáli - chceli pokračovať v útoku na Moskvu, kotol stačí zlikvidovať neskôr. Dňa 13. septembra velenie prevzal generál Timošenko a hlásil súdruhovi Stalinovi, že Kyjev ubráni. O tri dni vydal príkaz na ústup. Jemu, Buďonnému, komisárovi Nikitovi Chruščovovi, niekoľkým generálom a približne pätnásťtisíc vojakom sa podarilo uniknúť.

Okolo 655-tisíc mužov sa ocitlo v zajatí. Čakal ich podobný osud ako zajatcov z Minska. Červená armáda stratila milión ľudí. Kyjev sa ocitol v plameňoch. Horel štyri dni. Popolom ľahli mnohé budovy i Kreščatik, hlavná ulica. Na dovŕšenie všetkého sa gestapo pomstilo Židom, ktorých označovali za strojcov všetkého zlého. V dňoch 29. a 30. septembra ich zhromaždili v rokline Babij jar na okraji mesta a tam ich postrieľali guľometmi. Popravili ich - ako to uvádzali s nemeckou presnosťou - 33 771. Mužov, ženy, deti, nemluvňatá.

Nikdy v dejinách nepadlo do zajatia toľko vojakov ako v auguste 1941 v bitke o ukrajinské hlavné mesto

Výber pre vás