Eva Mihočková

Jeho presvedčenie o potrebe mať v rukách najsilnejšie zbrane na svete a mať ich veľa formovalo obrannú politiku Teodora Roosevelta, Harryho Trumana i Ronalda Reagana. Podieľal sa na zostrojení atómovej bomby, ktorá zničila japonské mestá Hirošima a Nagasaki. Zatiaľ čo prakticky celá vedecká komunita bola po zhliadnutí jej strašných smrtiacich účinkov odhodlaná nikdy viac niečo také nedopustiť, Teller bol nadšený.

Do konca života obhajoval svoje presvedčenie, že treba ísť ešte ďalej a zostrojiť tisíckrát silnejšiu zbraň v podobe vodíkovej bomby. Veril, že jedine tak môže ochrániť svet pred tyranmi. Pre svoje názory a zničenie kariéry jednému zo svojich kolegov sa stal vedeckým vyvrheľom. Dodnes má však aj tábor priaznivcov, ktorí mu dokonca pripisujú zásluhy na páde Sovietskeho zväzu. Moskva už skrátka nebola schopná držať krok so šialeným tempom amerického zbrojenia, ktoré Teller tak vášnivo podnecoval.

Nukleárny fyzik Enrico Fermi označil Tellera za „maniaka s mnohými mániami“. Jednou z nich bola nepochybne matematika. „Moja najstaršia spomienka je z detstva, keď som mal asi päť rokov. Večer, keď som si ľahol do postele, začal som v hlave počítať, koľko sekúnd má minúta, koľko ich má hodina, jeden deň, rok… zakaždým som dostal iný výsledok, veď som ešte nevedel poriadne ani písať, ale o to viac ma to bavilo,“ vyznal sa slávny fyzik v dokumente o svojom živote.

Narodil sa v Budapešti v roku 1908, ale jeho otec pochádzal z dnešných Nových Zámkov na Slovensku. Malý Edward rozprával veľmi pomaly a jeho dedko dokonca upozorňoval jeho otca, že chlapec by mohol byť retardovaný. Opak však bol pravda a otec, našťastie, nepochyboval o bystrej mysli svojho syna. Vzal ho k priateľovi, starému univerzitnému profesorovi matematiky na dôchodku. Toto stretnutie spečatilo jeho osud. „Bol to prvý človek, na ktorom som videl, že mal naozaj radosť z toho, čo robil. To som chcel dosiahnuť aj ja,“ priznal Teller. A tak si ako desaťročný od otca vypýtal knihu kompletnej algebry. Do dvoch rokov ju celú prečítal.

Neskôr odišiel študovať chémiu a matematiku do Nemecka, kde v roku 1930 dosiahol doktorát vo veku 22 rokov. Hrou osudu spracoval svoju dizertačnú prácu pod vedením Wernera Heisenberga, ktorý sa neskôr snažil vyvinúť atómovú bombu pre Hitlera a stal sa tak jeho úhlavným konkurentom a nepriateľom zároveň.

S nástupom nacistov k moci začala byť atmosféra v Nemecku pre mladého židovského fyzika neúnosná. V roku 1935 tak Edward Teller prišiel do USA, aby sa stal profesorom fyziky na George Washington University. Bolo to obdobie, keď sa európski i americkí vedci horúčkovito snažili rozbiť atóm a bola len otázka času, komu sa to podarí ako prvému.

Amerika bola plná európskych vedcov, často židovského pôvodu, ktorí museli utiecť pred Hitlerom zo starého kontinentu. Dobre vedeli, že ich nacistickí kolegovia sú už iba krôčik od zostrojenia najstrašnejšej zbrane, akú kedy ľudstvo použilo - atómovej bomby. Jedným z týchto vedcov bol fyzik a Tellerov priateľ Leo Szilárd. Uvedomoval si, že ak chce presvedčiť americkú administratívu, aby brala ich obavy vážne a naliala veľké peniaze do urýchleného vývoja vlastnej atómovky, bude potrebovať naozaj silný kaliber. Takým bol vtedy len jediný človek, ktorého dodnes považujeme za najslávnejšieho vedca všetkých čias - Albert Einstein.

V roku 1939 si teda Szilárd dohodol stretnutie v dome geniálneho fyzika na Long Islande v štáte New York. Chcel ho poprosiť, aby sa podpísal pod list pre amerického prezidenta Roosevelta, ktorý by ho presvedčil, že je nutné investovať peniaze do výroby americkej atómovej bomby. Keďže Szilárd nevedel šoférovať, požiadal svojho priateľa Tellera, aby ho k Einsteinovi odviezol.

Fyzik so slovenským koreňmi na to neskôr spomínal vo svojich pamätiach. „Nájsť Einsteinov dom bolo ťažké, aj keď sme sa pýtali viacerých ľudí. Napokon sme zastavili ani nie desaťročné dievčatko s dlhými svetlými vrkočmi a spýtali sme sa ho na milého starého pána s hrivou bielych vlasov. Až ono vedelo, kde býva.“ Einstein ich prijal, vypili si spolu čaj a napokon rozhodujúci list podpísal. Roosevelt ho síce dostal, ale vraj ho nikdy nečítal. Dal si len zreferovať jeho obsah od ekonóma Alexandra Sachsa. Podpis najslávnejšieho vedca na svete však urobil svoje a Roosevelt odštartoval atómový projekt.

Edward Teller sa stal súčasťou elitného tímu vedcov, ktorí začali intenzívne pracovať na vývoji atómovej bomby. Vyskúšali ju 16. júla 1945 a kontroverzný fyzik sa jej nevedel nabažiť. „V rozpore s pravidlami som sa pozeral priamo na ňu. Dal som si špeciálne zváračské okuliare, rukavice a natrel som sa opaľovacím mliekom. Díval som sa beštii priamo do oka a bol som uchvátený,“ vyhlásil neskôr Teller.

Druhá svetová vojna sa už oficiálne skončila, nemeckí fyzici sa k atómovke nikdy nedopracovali a posledný márny odpor už kládli len Japonci. Americkí vedci, ktorí „beštiu“ stvorili, nesúhlasili s tým, aby ju zhodili na Hirošimu a Nagasaki. Spísali dokonca petíciu, v ktorej žiadali, aby armáda ich bombu nepoužila. Ich hlavným nepriateľom bol Hitler, ktorého Spojenci už porazili. Nevedeli sa zmieriť s predstavou, že ich výtvor má zabiť desaťtisíce nevinných japonských civilistov. Teller petíciu nepodpísal. Dokonca sa vyjadril, že použitie atómovej zbrane bolo tá najlepšia vec, pretože sa tak demonštrovalo, že ďalšia vojna by bola fatálna pre celé ľudstvo.

Militantný fyzik sa však nechcel uspokojiť s obyčajnou atómovou bombou. Presvedčil amerického prezidenta Trumana, aby aj po vojne pokračovali vo vývoji tisíckrát silnejšej vodíkovej bomby. „Po vojne chceli mnohí ľudia s vývojom bômb prestať. Ale ja nie. Veril som, že pokým sú na svete ľudia ako Stalin, nemôžeme prestať. Zo všetkých vedcov, ktorí o vodíkovej bombe niečo vedeli, som bol jediný, kto ju presadzoval. A to je moja hlavná zásluha,“ povedal Teller.

Jeho kolegovia to považovali za zbytočné a nemorálne, ale on sa nevzdal. Svoj cieľ dotiahol do konca a stal sa „otcom vodíkovej bomby“. Keď ju Američania v roku 1954 pokusne odpálili na Marshallových ostrovoch, rádioaktívny spad zasiahol zaľudnené oblasti v Austrálii, Japonsku, Indii a dokonca v Európe. Množstvo obyvateľov Marshallových ostrovov odvtedy trpí vrodenými chorobami a od americkej vlády dostali finančnú kompenzáciu. Dávka radiácie zasiahla aj viacero lodí v oblasti a jeden japonský rybár na následky ožiarenia zomrel. To zdvihlo veľkú vlnu medzinárodnej nevôle. Teller však nikdy nič neoľutoval. „Žiadny človek, ktorý niečo objavil, nemôže vedieť, ako sa to použije,“ vyhlásil na sklonku života.

Ako vášnivý antifašista a antikomunista vypovedal proti svojmu kolegovi Oppenheimerovi, ktorý mu kedysi šéfoval počas prác na vývoji atómovej bomby. FBI ho upodozrievala, že je komunista, a tak stratil bezpečnostnú previerku nevyhnutnú na prácu na vládnych projektoch. Teller ho pred vyšetrovateľmi potopil. Zvyšní vedci mu to nikdy neodpustili a navždy ho vylúčili zo svojich kruhov. Niektorí sa s ním nerozprávali aj 30 rokov a odmietali mu podať ruku. Z Tellera sa stal zradca a zúrivý podporovateľ masívneho zbrojenia. Ronald Reagan pod jeho vplyvom odštartoval veľký vojenský projekt raketovej obrany, ľudovo označovaný hviezdne vojny.

Politicky vplyvný fyzik priznal, že zavrhnutie vedeckou komunitou bolo pre neho ťažká rana. „Ak človek opustí svoju vlasť, blízkych a priateľov, jediní ľudia, ktorých pozná, sú jeho kolegovia. Ak ho viac ako 90 percent z nich označí za nepriateľa a vyvrheľa, má to na neho veľký vplyv. Pravda je, že to nesmierne zasiahlo mňa, moju ženu i jej zdravie.“ K osobným frustráciám Edwarda Tellera patril aj fakt, že nikdy nedostal Nobelovu cenu, aj keď mal na to všetky predpoklady. Zomrel v roku 2003 v Kalifornii.

Otec atómovej bomby, maniak, geniálny fyzik - to všetko sú prívlastky Slováka, ktorý popíjal čaj s Einsteinom

Výber pre vás