Peter Getting

Pankáči, metalisti či skejteri si vytvorili vlastný svet, o ktorom väčšina spoločnosti nemala ani tušenia. Dnes pri pretlaku internetových informácií sa zdá takmer neuveriteľné, že nedávno museli ľudia informácie zúfalo dolovať a mali pri tom problémy nielen s políciou, ale aj s nedostatkom papiera či kopírkami.

Pred štvrťstoročím u nás doslova rozkvitla scéna undergroundových časopisov, ktoré sa šírili podzemnými kanálmi a tvorili súčasť celej generácie. Dnes sa ich výskumom začínajú zaoberať vedci.

„Naším cieľom je vybudovanie Archívu českých a slovenských subkultúr, primárne ide o fanziny, a to zo všetkých vtedajších komunít. Začali sme v roku 2015, ale myšlienka zbierať materiály spojené so subkultúrnym prostredím zrela oveľa dlhšie. Podarilo sa nájsť zapálených ľudí a začali sme spracovávať materiály, od minulého roku sme zvýšili obrátky, oslovujeme bývalých aj súčasných vydavateľov fanzinov, zaznamenávame rozhovory. Treba si uvedomiť, že to bolo niekoľko stoviek najrôznejších fanzinov, hovoríme možno až o tisícke titulov,“ vysvetľuje historik Miroslav Michela.

Pôsobí v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a súčasne v Ústave českých dejín na Karlovej univerzite. Zhromaždil tím, ktorý sa snaží archivovať túto časť našej nedávnej histórie - po zozbieraní nasleduje digitalizácia, katalogizácia a plánujú vydať knihu, pričom archív má slúžiť ďalšiemu výskumu nezávislej kultúry v našich končinách. Čiernobiele stránky, ktorými kedysi listovali mladí pankáči, sú dnes predmetom seriózneho bádania.

Nezainteresovaným treba na úvod vysvetliť, že fanzin - skrátene zin - je slangový výraz zo slov fan - fanúšik - a magazine - časopis. Ibaže tieto časopisy nenájdete v novinových stánkoch ani v knižniciach. Boli prejavom nezávislej kultúry a tá nepotrebovala žiadne povolenia ani inštitúcie. Hoci daktorí bádatelia hovoria o predchodcoch fanzinov už v 18. storočí, keď sa začali šíriť pouličné pamflety, prvými skutočnými lastovičkami boli predvojnové fanúšikovské sci-fi časopisy v USA.

U nás fanziny zažili zlaté obdobie v 80. a 90. rokoch minulého storočia. Teda doslova na prelome dejín - prvá polovica leží v krachujúcom socializme, druhá v divokých porevolučných rokoch. Mnohí toto pohnuté obdobie zaznamenali vlastným spôsobom. „Je to fenomén, ktorý sa doteraz často prehliadal,“ myslí si Miroslav Michela. „Spája sa s konkrétnymi komunitami, ktoré existovali mimo hlavného prúdu, bola to vlastne paralelná kultúra.“

Na začiatku bolo treba fanzin vymyslieť. Zabudnite na profesionálne programy, výroba fungovala doslova na kolene. Texty sa písali buď ručne, alebo na písacom stroji, dopĺňali ich kresby, fotografie a rôzne koláže, strihalo sa, priliepalo a domaľovávalo.

Napríklad Vlado Lamoš (54), alias Lamo, zostavoval prvé číslo svojho fanzinu Pogo journal v novembri 1989. „Názov vychádzal z punkového tanca pogo a vymysleli sme ho na káve, kam sme prišli rovno z námestia, kde sme štrngali kľúčmi,“ spomína si Lamo. „Nápis Pogo som napísal ručne a k tomu som priložil vystrihnutý nápis Journal z akéhosi francúzskeho časopisu. Najprv sme len prekladali texty zo zahraničných časopisov, postupne pribúdali naše vlastné reporty z koncertov a interview s kapelami.“ Lamo dodáva: „Prvé fanziny odštartovali ďalšie, bola to škola, boli sme novinári, ktorí nemali žiadny novinársky preukaz.“

Stránky pospájané zošívačkou vytvorili originál - z neho sa kopírovali čiernobiele kópie, ktoré sa vydali na cestu k čitateľom. Po prečítaní sa posúvali ďalej, takže kolovali po scéne. Práve čitatelia tvorili obsah fanzinov - jedna zo základných téz predsa bola, že fanzin bude taký, aký si ho sám urobíš. Autori sa v príspevkoch smiali akejkoľvek cenzúre a nerobili sa žiadne korektúry, veď už na titulke jedného z fanzinov čítame: „Gramatické chyby sú omylom tých, čo ich vidia!“

Kým niektoré fanziny mali úzky okruh čitateľov, tie známejšie kolovali po celom niekdajšom Československu. A neboli to len pankáči, anarchisti a metalisti. Fanziny vytvárali ďalšie komunity vrátane gotikov či depešákov, svoje fanziny malo ska, reggae, ekológovia aj satanisti, neskôr pribudli skejteri. Otvorene rasistické ziny mali aj neonacisti. V klasickom fanzine nemohli chýbať komiksy, interview, reporty a informácie, ktorými žila komunita, písalo sa o protestoch proti cirkusom a brojilo proti drogám, o anarchizme, squat­tingu či o feminizme, inokedy bola v zornom poli fantastika, horory či prvá generácia počítačových hier. Nechýbala však ani literatúra, básne a polemiky - spisovatelia ako Edgar Allan Poe, František Gellner či George Orwell.

Z tvorivého prostredia fanzinov vzišli aj mnohí umelci - napríklad v považskobystrickom fanzine Zhluk písala dnešná etablovaná spisovateľka Monika Kompaníková, po­dľa jej románu Piata loď vznikol celovečerný film. „My sme ich volali samizdaty, nie fanziny,“ spomína si Monika. „Náš časopis bol z tých ,vážnejších‘, zaraďovali sme aj literatúru, ľudské práva a mal inú grafickú úpravu. Robili sme ho so sestrou Stankou doma v detskej, s niekoľkými prispievateľmi, anarchistami, pankáčmi. Články sme prepisovali na stroji, lepili do zošita spolu s mojimi kolážami, fotkami, kresbami a potom nám to niekto v Novom Meste nad Váhom kopíroval a distribuoval.“

Dnes sú staré ziny predmetom zberateľov. Takým je napríklad punkový archivár Adrik z Košíc. „Mám ich v zbierke stovky, tie staršie, bohužiaľ, už len v digitálnej podobe,“ hovorí. „Každé hoby alebo komunita ľudí majú svoje periodikum, záhradkári aj kulturisti, všetci píšu o tom svojom, čomu rozumejú len zasvätení. V subkultúrach vždy fungovali fanziny a mnoho článkov nestráca na aktuálnosti ani po rokoch. Najúžasnejšie podľa mňa je, že byť tvorcom fanzinov môže byť akýkoľvek aspoň trochu kreatívny jedinec.“

Ešte jedna vec odlišuje fanziny od oficiálnej tlače. Predávali sa za symbolickú, často dobrovoľnú cenu, ktorá slúžila len na náklady spojené s výrobou. O kšeft, skrátka, nikdy nešlo. „To, čo spája všetky ziny, je fakt, že ich produkovali nadšenci, bez zámeru vytvárať finančný zisk,“ súhlasí Miroslav Michela. „Dôležité je zapálenie pre vec, ktoré je hlavným hýbateľom tejto produkcie, pocit, že treba o niečom písať.“

„Za jeden z najväčších zločinov súčasného establishmentu považujem informačnú blokádu, ktorá obklopuje mladých ľudí...“ stálo v prvom československom fanzine Vokno, ktorý začal vychádzať v roku 1979.

Blokáda informácií bola za komunizmu, keď sa začala písať história našich fanzinov, obrovská. Z rádia síce zneli povolené hity Michala Davida a Elánu, ale to, čo mladí chceli naozaj počuť, sa z oficiálnych médií nedozvedeli. „Snaha kontrolovať aj voľnočasové aktivity bola pre minulý režim charakteristická,“ podotýka historik. „Voči nekonformnej mládeži prebiehali rôzne koordinované akcie. Bola tu silná snaha meniť spoločnosť, prispôsobovať ju marxisticko-leninským ideálom, teda kontrolovať ju a potláčať všetko, čo sa tomuto pohľadu na svet vymykalo.“

Totalitný režim si paranoidne strážil monopol na informácie a neoficiálna tlač, jej výroba aj šírenie boli zakázané. „Niekoľkokrát som zažil policajnú domovú prehliadku, bili ma, s punkovým imidžom a čírom som mal v Bratislave na ulici životnosť asi tak desať minút,“ spomína si Lamo. Dnes môže znieť až neskutočne, že bolo problémom aj kopírovanie. Všetky kopírky boli na zámok, v podnikoch ich mali za mrežami, evidovala sa každá kópia.

Fungovalo aj zastrašovanie, viacerí pankáči sa dostali do pazúrov Štátnej bezpečnosti a súhlasili so spoluprácou - to je aj prípad speváka skupiny Zóna A Petra Schredla, alias Koňýka, ktorý v Bratislave vydával fanzin In Flagranti.

V opačnom prípade nasledovali perzekúcie. Napríklad Voknu nikdy nevyšlo šieste číslo. Vydavateľa Františka Stárka, alias Čuňasa, počas jeho prípravy totiž zatkli a po takmer ročnej väzbe odsúdili na dva a pol roka kriminálu. „Ale nazývajme všetko radšej pravými menami,“ hovoril vtedy Čuňas v záverečnej reči na súde, kde ho okrem iného vinili z neúcty k spoločnosti. „Miesto slova spoločnosť by sa do obžaloby oveľa lepšie hodil termín establishment. Establishment, ktorý hovorí v mene spoločnosti... Pretože jedným z veľmi dôležitých záujmov spoločnosti - nie establishmentu - je slobodná výmena myšlienok, ktorým časopis Vokno slúži.“

S pádom komunizmu zažili fanziny pravý boom. Servítky pred ústa si nedávali v žiadnom ohľade, ako o tom svedčia už ich názvy: Zvratky, Antikristova predkožka, Podzemák, Jeby 12°, Hovnisko či Ser na to! Pane Bože... A postoje v subkultúre ne­zmizli ani neskôr, napríklad bratislavský fanzin Crust As Fuck priniesol počas mečiarizmu na titulke veľkú podobizeň vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara s hitlerovskými fúzikmi. S novým tisícročím a nástupom internetu sa ziny začali strácať a dnes ich zostalo ako šafranu.

V čase pretlaku informácií a konzumu pôsobí svet fanzinov tvorených podľa vlastných pravidiel ako z inej planéty. Čo je podľa Moniky Kompaníkovej na nich nadčasové? „Je v nich všetko to, čo vtedy zaujímalo mladých ľudí. Bola to asi posledná generácia, ktorá ešte chvíľu žila undergroundom. Hudba, revolta, koncerty, literatúra, o ktorej sme sa neučili v škole, politika, v ktorej sme sa ešte len začínali orientovať, ľudské práva a práva zvierat, o ktorých sa dovtedy vôbec nehovorilo. Každý sa snažil niečo robiť, často sme sa stretávali, vymýšľali, bola to zábava, museli sme si sami vytvoriť svet, aký sme chceli - od ručne robených tričiek, jablkového vína až po časopisy a koncerty.“

Kým v Česku funguje knižnica Libri prohibiti, ktorá archivuje československú samizdatovú literatúru, na Slovensku žiadna podobná inštitúcia nechráni túto časť našej histórie. „Ide o záchranu v poslednej chvíli,“ podotýka Miro Michela. „Materiály, časopisy, ale aj pamätníci rýchlo miznú, mnohí autori sú už mŕtvi. Ide pritom o jedinečný a bohatý zdroj primárnych prameňov na skúmanie problematiky subkultúr. Treba si uvedomiť, že hovoríme o podzemnej, alternatívnej kultúre, sivej zóne, ktorá žila svojím životom v uzavretých komunitách. Fanziny sú vlastne jedným z mála prameňov, ktoré nám približujú život alternatívnych prostredí, ak nerátame policajné a súdne materiály. Tie však zachytávajú len veľmi špecifické témy z pohľadu štátnych orgánov a represiu. Fanziny sú, naopak, autentický doklad a máme asi poslednú šancu, ako uchovať túto časť našej kultúry.“

Vokno, Zhluk, ale aj Antikristova predkožka: Autorov neoficiálnych časopisov sledovala tajná polícia

Výber pre vás