Jana Čavojská

Kto sa chce dostať dolu do jaskyne, musí najprv vyšliapať do výšky 1 488 a&nbsp;pol metra. Do rozsiahlych podzemných priestorov vedie úzka štrbina v&nbsp;skalnom masíve. Príroda ho vytvarovala tak zvláštne, že vyzerá ako zrúcanina hradu z&nbsp;úplne iných čias. Preto dostala jaskyňa meno Starý hrad.

Pred rokmi to bola iba puklina. Ešte neobjavený, no už tušený podzemný svet pod Krakovou hoľou v&nbsp;Nízkych Tatrách nedal spávať Petrovi Hipmanovi. Čech, Pražan, dobrý horolezec. Každé leto prichádzal do Jánskej doliny. Pomáhal na salašoch s&nbsp;ovcami a&nbsp;vo voľnom čase pátral po jaskyniach. Dňa 10. mája 1964 objavil skalný previs. Nad ním si všimol zvláštne skaliská. Akoby zrúcaný starý hrad, preblesklo mu hlavou. Potom našiel medzi kamennými stenami štrbinu. Ledva do nej strčil ruku. No neomylne z&nbsp;nej zacítil závan chladného vzduchu. Dych jaskyne.

Trvalo dva roky, kým sa Petrovi Hipmanovi podarilo štrbinu rozšíriť natoľko, aby cez ňu pre­šla jeho najbližšia spolupracovníčka Hanka Kynclová. To, čo asi po štyridsiatich metroch uzučkej chodby uvidela, ju úplne ohromilo. Boli tam obrovské podzemné priestory. Nikto vtedy ešte netušil, aké ohromné tajomstvá Krakova hoľa skrýva a&nbsp;že sa stane druhým domovom jaskyniarov na celé desaťročia.

Z&nbsp;jednoduchého bivaku, ktorý si prví objavitelia jaskyne vybudovali pod skalným previsom, je dnes malá chata. Vonku pod skalou visí jaskyniarske vybavenie. Laná, prilby, kombinézy, krompáče, gumené čižmy, ruksaky a&nbsp;ďalšie nevyhnutné veci. Pod prístreškom pred chatkou sú pripravené vedrá s&nbsp;vodou. Je z&nbsp;jaskyne, bez problémov sa dá piť. Jaskyniari majú systém. Ruky sa umývajú v&nbsp;lavóre. Ve­dľa neho je pripravené mydlo. Každý si naberá a&nbsp;vylieva vodu podľa potreby. Na umývanie riadu a&nbsp;jaskyniarskeho vybavenia slúžia ďalšie lavóry. Na toaletu sa chodí do lesa s&nbsp;rýľom - asi vám napadne prečo.

Chatka je jednoduchý prístrešok s&nbsp;jednou miestnosťou. Aj tak vyniesť sem hore potrebný materiál musela byť riadna fuška. Vnútri je všetko potrebné. Vrátane troch širokých postelí a&nbsp;úložných priestorov pod nimi, stola a&nbsp;políc. Kto sa zmestí, spí vnútri, zvyšok ľudí v&nbsp;spacích vakoch vonku pod prístreškom a&nbsp;skalným previsom. Vďaka solárnemu panelu tu je elektrina na nabitie vysielačiek a&nbsp;v&nbsp;prípade núdze aj mobilných telefónov. Pec jaskyniari vyrobili sami. Jej súčasťou je nádrž na zohrievanie vody. Rúrou potom tečie do jednoduchej sprchy pod chatkou. Vzadu v&nbsp;skale majú niečo ako chladničku. V&nbsp;kovovej skrini v&nbsp;malej jaskyni je dosť chladno, aby tu vydržali potraviny. Jaskyniari si pri chatke zostrojili aj jednoduchú lanovku. Slúži na vyvážanie blata a&nbsp;sutiny z&nbsp;jaskyne do doliny.

Do bivaku ma zobrala dcéra Petra a&nbsp;Eleny Hipmanovcov Linda. S&nbsp;rodičmi bola v&nbsp;jaskyni Starý hrad prvýkrát ešte ako malé dieťa. V&nbsp;štrnástich ju zliezla až na dno. Jej otec Petr Hipman tragicky zahynul vo svojich milovaných horách v&nbsp;roku 1999. Starú partiu jaskyniarov bolo ťažké držať pokope. Zostalo niekoľko skalných. Služobne najstarší je Marián Jagerčík z&nbsp;Polomky. Jaskyňa je jeho druhým domovom už štyridsať rokov. Tento víkend sú s&nbsp;ním v&nbsp;bivaku aj bratia Ondrej a&nbsp;Štefan Ratkovskí z&nbsp;Pliešoviec. „Kto chce pomáhať objavovať jaskyňu?“ Jaskyniarstvo ich lákalo už predtým. Sú to jasní dobrodruhovia. Ondrej sa práve chystá na cestu po Indii. Na bicykli, ako bol už niekoľkokrát predtým.

„Predstav si, že ako prvá vchádzaš do jaskynných priestorov, kde pred tebou ešte nikto nebol.“ Jaskyniari takto odpovedajú na otázku, čo ich na tom tak fascinuje. Lenže to sú chvíle za odmenu. V&nbsp;skutočnosti je jaskyňa drina. Nebezpečné situácie. Fyzická námaha, mesiace skúmania, kopania a&nbsp;následné sklamania. Neustále hľadanie provizórnych technických riešení.

A&nbsp;práve v&nbsp;tom bol Petr Hipman majster. V&nbsp;jaskyni zostrojil množstvo vecí. Napríklad jedenapolkilowattovú elektráreň, ktorú poháňa podzemná rieka, padajúca do tridsaťmetrovej šachty. V&nbsp;hĺbke 432 metrov.

Jaskyňa sa s&nbsp;človekom nemazná. Petrovi Hipmanovi trvalo rok, kým rozšíril vstupnú chodbu natoľko, aby sa ňou prepchal aj on. Prišli prvé objavy. Zrúcaný dóm, slepá chodba s&nbsp;jazerom. A&nbsp;hlboká priepasť. Ako zistíte pod zemou v&nbsp;tmavej jaskyni, že priepasť je hlboká? Hádžete kamene, kričíte, priviažete na lano karbidovú lampu a&nbsp;ako ju spúšťate dole, osvetľuje okolie. Táto priepasť mala tridsaťpäť metrov.

Dnes sa v&nbsp;bivaku chystáme na zostup do jaskyne aj my. Priniesla som si najstaršiu bundu. „To máš kostolné,“ odbili ma jaskyniari. Oni nosia dotrhané a&nbsp;poplátané tepláky, tričká a&nbsp;košele. V&nbsp;jaskyni sa musíš plaziť, pretláčať pomedzi skaly, raz-dva si niečo niekde zachytíš a&nbsp;rozdrapíš. Vyfasovala som flanelovú košeľu. Na to prišiel jaskyniarsky overal - tiež už poplátaný. Skúmanie jaskyne aj niečo stojí. Na dverách chatky a&nbsp;medzi dôkladne uloženými materiálmi sú dodnes tabuľky aktivít ešte z&nbsp;čias, keď Hipmanovci,

Marián Jagerčík a&nbsp;stará partia aktívne jaskyňu objavovali. Každý tam má starostlivo zaznačené, koľko odbrigádoval. Zo zarobených peňazí potom kupovali výstroj, rebríky, laná a&nbsp;materiál. „Robili sme napríklad práce vo výškach,“ ukazuje Marián Jagerčík starú fotografiu, ako partia natiera vysoký komín.

Vyjdeme nahor ku&nbsp;skalám pripomínajúcim zrúcaninu. Prejdeme nádvorím na niečo ako terasu medzi skalami. Je odtiaľ krásny výhľad na okolité hory. A&nbsp;je tam drevené zábradlie a&nbsp;lavička. Lavičky staval Petr Hipman pred každou jaskyňou, ktorá bola hlboká aspoň sto metrov alebo dlhá viac ako kilometer.

Vchod do podzemia skrýva skalná puklina. V&nbsp;nej sú zamknuté zamrežované dvierka. Do verejne nesprístupnených jaskýň môžu vstupovať iba členovia speleoklubov, združených v&nbsp;Slovenskej speleologickej spoločnosti. Linda hovorí, že v&nbsp;Starom hrade už našli stopy po vandaloch. Poškodili im mreže, aby sa dostali dovnútra.

Na úvod nás čaká cesta úzkymi tunelmi. Prechádzame ich skrčení, miestami v&nbsp;kľuku. V&nbsp;začiatkoch, keď ešte neboli takto rozšírené, prejsť štyridsať metrov trvalo jaskyniarom aj hodinu. So sebou vliekli rebríky, úžinami ich pretláčali rozmotané a&nbsp;za nimi ich opäť zmotávali do kotúčov.

Tridsaťpäťmetrová priepasť dostala meno Hlavná. Dnes ju jaskyniari obchádzajú špirálovitou chodbou, ktorú vykopali v&nbsp;pieskovcových nánosoch. Je to bezpečnejšie a&nbsp;pohodlnejšie, ako spúšťať seba aj materiál alebo zostupovať po rebríku. Za hlavnou priepasťou nasleduje II., III. a&nbsp;IV. priepasť. Keď Starý hrad koncom 60. rokov objavovali, muselo byť neskutočne frustrujúce niekam konečne zliezť a&nbsp;objaviť opäť iba temnú hlbočinu. Dnes do priepastí schádzame oceľovými rebríkmi. Sú trvácnejšie ako drevené. Batohy a&nbsp;vybavenie dostávajú jaskyniari dole systémom jednoduchých lanoviek.

Krasovú výzdobu zatiaľ veľmi nevidno. Až nižšie sa jaskyňa otvára do rozsiahlych priestorov plných sintrov. Tu hore sa dosť kopalo. Jaskyňa akoby sa svojim objaviteľom trochu vysmievala - buď úžiny, alebo obrovské dómy. Nič ideálne medzi tým. „Sutinu sme dávali, kamkoľvek to v&nbsp;jaskyni šlo. Keď to už nešlo, vynášali sme ju na povrch,“ vysvetľuje Marián Jagerčík. Trochu pomohli lanovky, no tú drinu si nechcem ani predstavovať. Úprimne, mám čo robiť sama so sebou, aby som prešla chodbami, udržala sa na lanách a&nbsp;zliezla rebríkmi do tmavej hlbočiny. Trepať so sebou ťažký náklad znova a&nbsp;znova, na to treba skutočne obrovský kusisko motivácie. „Otec mal pekný zvyk. Po víkende práce v&nbsp;jaskyni sme si za odmenu vybehli pred odchodom domov na Krakovu hoľu,“ spomína Linda. Alebo v&nbsp;zime, keď sa z&nbsp;bivaku vracali jaskyniari na lyžiach, zvykli si „odskočiť“ na Ďumbier.

Práca v&nbsp;jaskyni spočívala presne v&nbsp;tom. Stále pripravovala rôzne prekvapenia. Objavitelia však nezostali len pri Starom hrade. V&nbsp;okolí objavili niekoľko ďalších vstupov do podzemia. Najprv Jaskyňu v&nbsp;Záskočí. Musel prísť suchý rok 1967, aby jazero na konci bočnej chodby vyschlo a&nbsp;odhalilo cestu do ďalších podzemných priestorov. V&nbsp;tejto jaskyni nestačilo kopať. Bolo treba odčerpávať sifóny, aby uvoľnili priechod ďalej. V&nbsp;jedno leto naťahali k&nbsp;Záskočiu pod Krakovu hoľu stopäťdesiat metrov hadíc. Po troch dňoch odčerpávania voda zmizla a&nbsp;jaskyniari mohli prekopávať dno prístupového kanála. No začalo pršať a&nbsp;opäť im všetko zaplavilo. Keďže sifóny nedostávajú vodu len v&nbsp;zime, keď príroda zamrzne, organizoval Petr Hipman týždňové zimné výpravy. V&nbsp;bivaku pod Krakovou hoľou partia nadšencov fungovala v&nbsp;provizórnych podmienkach. Prekopali Chodbu nádeje, ktorou obišli sifóny. Zliezli prvú priepasť, nazvanú Marcová. Meandrami sa dostali k&nbsp;priepasti Mariánka. Šrolovou priepasťou zostúpili k&nbsp;Piatemu sifónu. Dostali sa do hĺbky 146 metrov. Objavené priestory jaskyne mali vtedy dĺžku 1 200 metrov. Ráno vchádzať a&nbsp;večer sa vracať by bola obrovská strata času. Bivakovalo sa priamo v&nbsp;podzemí. To znamená tmu, zimu, vlhkosť, ktorej sa nezbavíte, ani keď si večer - aj keď neviete, že je večer, lebo ste v&nbsp;neustálej temnote - ľahnete do spacáka.

Objavitelia kopali, odčerpávali sifóny, aby za nimi objavili ďalšiu vodu. No stále cítili prievan a&nbsp;boli si istí, že jaskyňa niekde pokračuje. Objavili Čiernu studňu, komín smerujúci nahor, a&nbsp;za ním Puklinu ošarpancov. Petr Hipman vymyslel na tieto výstupy svojskú pomôcku. Skladací stĺp z&nbsp;duralu. Keď napojili jeho jednotlivé časti na seba, mal desať metrov. S&nbsp;jeho pomocou sa jaskyniari dostali na najvyšší bod jaskyne. Nazvali ho Nanga Parbat a&nbsp;je 117 metrov nad vchodom. Jaskyňa Záskočie tak dosiahla v&nbsp;roku 1973 hĺbku 263 metrov. Stala sa najhlbšou vtedy známou jaskyňou na Slovensku.

V&nbsp;Záskočí objavili ďalšie ohromné priestory. Monzúnovú šachtu, Plynovú komoru obrovský Perlový dóm s&nbsp;krásnou krasovou výzdobou. Za ním ešte prekopali suchú plazivku k&nbsp;Mŕtvemu jazeru. Tam sa zatiaľ bez úspechu snažia nájsť pokračovanie jaskyne. Dnes sú známe priestory dlhé viac ako päť kilometrov a&nbsp;siahajú do hĺbky 284 metrov.

Koncom 70. rokov pokračovala práca v&nbsp;Starom hrade. Podarilo sa nájsť cestu hlbšie. Opäť hlbočina. Štyridsaťšesťmetrová priepasť. Dnes sa do nej schádza po oceľovom rebríku. Má stotridsať šteblíkov. Nechápem, prečo ju vtedy nazvali Studňa radosti. Pocity, keď zostupujete do tmy a&nbsp;neznámej hlbočiny a&nbsp;ledva sa pritom držíte, majú od radosti ďaleko. Ale jaskyniari sú zvláštna fajta ľudí. Mali obrovskú radosť, keď túto priepasť našli. Za ňou nasleduje vysoký dóm, Sieň prieskumníkov. Sintrová kupola, nazvaná Etna. Ohromný Revajov dóm. Sifón Muti. Veľký kaňon, ktorý sa dvíha až do štyridsaťmetrovej výšky. Mohutná rieka na jeho dne a&nbsp;Riečna priepasť. Úzky tunel Koleňáky. Tam sa podzemná rieka láme a&nbsp;Petrovi Hipmanovi napadlo využiť jej energiu na výrobu elektriny. Elektrárničku poháňa rieka dodnes.

Zdá sa, že Krakovka, ako Krakovu hoľu jaskyniari familiárne volajú, je deravá ako ementál. V&nbsp;roku 1985 objavil Marián Jagerčík pri jarnej lyžovačke nenápadný vstup do podzemia. Cez leto na vás jaskyňa dýcha chladný vzduch, v&nbsp;zime vstup spoznáte podľa teplejšieho prostredia v&nbsp;okolí. Po mesiacoch námahy odkryli jaskyniari Javorovú priepasť. Zatiaľ sa dostali do hĺbky 313 metrov. Jaskyňa slnečného lúča dostala meno podľa toho, že keď prví objavitelia vstúpili do podzemia, prehupol sa do chodby lúč slnka. V&nbsp;zime 1987 objavili vďaka teplému „dychu jaskyne“ ďalší vstup do podzemia. Len čo prišli letné horúčavy, nechali doň odpariť pol litra merkaptánu, silno páchnucej tekutiny. O&nbsp;dva týždne jeho špecifický zápach zacítili pri oboch vstupoch do Starého hradu. To znamená, že jaskyne sú prepojené. A&nbsp;tak kopali, kopali a&nbsp;na chrbtoch a systémom lanoviek dopravovali vykopaný materiál na zemský povrch. Kopali tam toľko, až dali tejto jaskyni meno Večná robota.

Prepojiť Starý hrad a&nbsp;Večnú robotu sa jaskyniarom podarilo až v&nbsp;roku 2003. Na počesť Petra Hipmana dostal celý podzemný systém pod Krakovou hoľou názov Hipmanove jaskyne. V&nbsp;súčasnosti má dĺžku 7 553 metrov. A&nbsp;s&nbsp;hĺbkou 499,86 metra je najhlbšou slovenskou jaskyňou.

Tajomstvo Krakovej hole: V Nízkych Tatrách nájdete fascinujúci podzemný svet

Výber pre vás