Martin Domček

V slove dystopia je ako základ prítomné grécke slovo topos (τόπος - miesto), ktoré sa v tomto kontexte dostalo do literatúry vďaka právnikovi a filozofovi Thomasovi Morovi. Ten takmer presne pred 500 rokmi vydal knihu Utópia. V nej popisoval idylickú rovnostársku spoločnosť založenú v podstate na komunistických princípoch.

Utópia už v čase vydania vzbudila veľkú pozornosť. Postupne sa pre všetky podobné knihy, v ktorých autor popisoval ideálnu spoločnosť budúcnosti, v ktorej bude šťastie dosiahnuteľné pre každého, vžilo označenie utópia. Tým, ktoré budúcnosť videli v oveľa temnejších a depresívnejších formách, sa začalo hovoriť antiutópie, respektíve dystopie.

Vybrali sme pre vás desať, ktoré sú zaujímavé nielen preto, že sa stali bestsellermi, ale hlavne preto lebo v čase svojho vzniku ponúkli až desivo presnú víziu budúcnosti. Je možné, že o pár desiatok rokov budú rovnako presné aj tie, ktoré boli napísané v súčasnosti. Poradie neodzrkadľuje kvalitu a ani chronológiu - práve naopak, v rebríčku sa zámerne striedajú staršie a novšie knihy.

Túto knihu sme vybrali aj preto, že je určitou kuriozitou. Mnoho ľudí totiž pozná skôr jej názov, než obsah. V angličtine vyšla prvýkrát v roku 1951 pod názvom Master of Puppets. Práve ňou sa členovia známej skupiny Metallica v roku 1986 voľne inšpirovali pri tvorbe rovnomennej skladby, ktorá napokon dala názov aj celému, v poradí tretiemu albumu, považovanému za jeden z prelomových, ktoré ovplyvnili celý žáner.

O čo v knihe ide? Nie je typickou dystopiou, pretože jej hlavným námetom je invázia z vesmíru. Tá sa avšak odohráva po veľkom jadrovom konflikte medzi niekdajším Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi, ústiacom do prímeria v podobe studenej vojny. A práve v ňom prišlo k invázii mimozemšťanov, schopných v ich parazitickej podobe ovplyvňovať a kontrolovať ľudské myslenie.

Kniha vykresľuje svet, ovládaný paranojou, v ktorom nikto nedokáže nikomu veriť, nepriateľ nie je jasne definovaný, len ťažko ho možno odhaliť, najmä ak začína prenikať do mocenských inštitúcii a štátnej správy. Zabrániť mu v tom sa snažia aspoň niekoľkí tajní agenti, ktorí situáciu dokázali odhaliť, avšak v čase, keď sa už len veľmi ťažko bude dať napraviť.

2. Anthony Burgess - Mechanický pomaranč

Mechanický pomaranč (A Clockwork Orange) vyšiel pôvodne v roku 1962 a po desiatich rokoch od prvého vydania sa dočkal aj filmového spracovania - a to je naozaj vydarené, pretože na režisérsku stoličku si zasadol Stanley Kubrick.

Kniha popisuje dehumanizovaný svet poznačený studenou vojnou, čo sa prejavuje napríklad aj špecifickým slangom mladistvých, ktorý spája ruštinu s angličtinou. Jej hlavným hrdinom je tínedžer Alex, ktorý miluje Beethovenu hudbu, no zároveň je vodca gangu, prepadávajúceho a znásilňujúceho v podstate iba pre pocit vzrušenia z absolútnej moci nad inými. Aj preto je v ňom zámerne zvýrazňovaná a do detailu popisovaná brutalita, odkazujúca na vnútorne vyprázdnený svet, v ktorom vyrastajú.

Alex sa nakoniec dostane do rovnakej situácie, ako jeho obete, keď sa napokon dostane do väzenia a tam sa ho snažia prevychovať rovnako brutálnou experimentálnou metódou. To sa napokon podarí, no krátko po prepustení ho kvôli tejto metóde opätovne zneužijú odporcovia vlády. Tí ho uväznia, aby ho mohli použiť ako dôkaz nehumánnych vládnych praktík. Napokon sa mu podarí utiecť, postupne začne dokonca žiť bežným životom, avšak bez akejkoľvek vnútornej ľútosti. Násilie ho len prestalo baviť, nevníma ho ako čosi zlé.

Román po prvýkrát vyšiel v roku 1949 vo Veľkej Británii, neskôr sa stal jedným z najdôležitejších literárnych diel 20. storočia. Popisuje svet rozdelený medzi tri totalitné superštáty - Oceániu, Euráziu a Východoáziu. Hlavný hrdina pracuje na Ministerstve pravdy v Oceánii, kde je akákoľvek snaha o odlišnosť a samostatnosť smrteľným zločinom. Postupne sa snaží prostredníctvom vzťahu z kolegyňou z tohto systému vymaniť, napokon však obaja skončia vnútorne zlomení a zmierení s daným stavom.

Kniha popisuje rôzne manipulatívne techniky a spôsoby vedúce cez akúkoľvek elimináciu súktromia a intimity k zlomeniu vnútornej vôle jednotlivca a ovládaniu verejnej mienky. Práve z nej pochádza aj všeobecne známa idea Veľkého brata, ktorý sa sústavne díva…

Prekrásny nový svet (známy aj ako Koniec civilizácie) vyšiel po prvýkrát už v roku 1932. Pri ňom môžeme nadviazať na úvodný odstavec tohto článku - Nádherný nový svet bol totiž napísaný ako priama reakcia, na optimistickú víziu budúcnosti iného legendárneho spisovateľa - H- G. Wellsa , konkrétne jeho utopickú novelu Ľudia ako bohovia.

Huxleyho Prekrásny nový svet je často porovnávaný so slávnym románom 1984 - a v niečom je možno aj aktuálnejší. Ako poznamenal spisovateľ a kultúrny kritik Neil Postman, Orwell sa obával cenzúry, nedostatku informácií a všeobecnej neslobody. Huxley naopak - najväčšie nebezpečenstvo nevidí v cenzúre, ale v tom, že knihy nebude treba zakazovať, pretože ľudia presýtení zmyslovými zážitkami ich aj sami prestanú čítať, že pravdu nebude treba skrývať, pretože sa utopí v mori informačného balastu a že ľudia sa nestanú pasívnymi zo strachu, ale kvôli presýtenosti informáciami a zážitkami.

Zatiaľčo v Orwellovom románe sa ľudská osobnosť lámala prostredníctvom sily, v Huxleyho svete to ide oveľa jednoduchšie a mäkším spôsobom- prostredníctvom ľahko dostupnej rozkoše akéhokoľvek druhu.

Relatívne neveľká kniha bola napísaná medzi rokmi 1920 až 1921, v anglickom preklade vyšla po prvýkrát v roku 1924 a v niekdajšom Sovietskom zväze až v roku 1988. V niektorých smeroch je možno ešte silnejšia, než slávny Orwellov román 1984. Viac sa totiž zameriava na vnútorné pohnútky a introspekciu človeka, žijúceho v totalitnom systéme. Rozprávačom je konštruktér novej vesmírnej lode Integrál, ktorej cieľom je šíriť myšlienky totalitného Jednotného štátu do vesmíru.

V tomto štáte už ľudia nemajú vlastné mená, sú označovaní alfanumericky, muži spoluhláskami a ženy samohláskami, neexistuje žiadne súkromie, domy sú priehľadné, a všetko, vrátane sexu, je presne naplánované. Rozprávač sa z tohto sveta opäť pokúša prostredníctvom intímneho vzťahu vymaniť, avšak neúspešne, dokonca aj samotný vzťah nie je prirodzený, ale manipulatívny.

Z nášho pohľadu patrí Tma, ktorá po prvýkrát vyšla v roku 1998, k najoriginálnejším súčasným českým románom - a to nielen v rámci subžánru, teda sci-fi, kam sa radí. Základný námet je pomerne jednoduchý - popisuje svet, v ktorom náhle prestane fungovať elektrina. Ľudia si uvedomia, že sa stalo niečo veľmi vážne - postupne sa začínajú chovať divne, hromadia si zásoby, vznikajú pouličné gangy, ktoré si delia územia, tie sa navzájom spájajú až vznikajú novodobé mestské štáty s autoritárskym usporiadaním, vlastnými zákonmi, vodcami, ktorí povstali čiastočne z politikov a čiastočne z gaunerov.

Ekonomika sa preto zákonite redukuje na výmenný obchod, násilie a lúpeže. Zaujímavé je, že autor v knihe využíva reálne postavy a politikov, ktorý v čase jej písania boli pri moci. Popri globálnych zmenách však tento drsný a pomerne cynický román má aj svoju psychologickú hĺbku, ukazujúcu, kam až môže klesnúť človek vo svete, ovládanom výlučne hrubou silou.

7. Richard Brautigan - V melónovom cukre

Táto experimentálna a zámerne naivisticky písaná kniha po prvýkrát vyšla v roku 1968, teda v ére hippies, napísaná však bola ešte o štyri roky skôr. Dej sa odohráva v neosobnom svete, príznačne nazvanom JaMOR.

Je to vlastne mozaika drobných príbehov, ktoré z rôznych uhlov popisujú zdanlivo idylickú a nekonfliktnú spoločnosť s verejne deklarovaným šťastím, v ktorom však žijú vnútorne osamelý život bez perspektívy, ktorému dávajú zmysel len sponiek a zvláštne rituály. Tá sa postupne mení z utópie na manipulatívnu totalitu, ktorá však paradoxne všetkým vyhovuje.

8. Ray Bradbury: 451 stupňov Fahrenheita

Napísaná bola v roku 1953 a je to ďalšia z dystopických kníh, ktoré sa dočkali filmového spracovania - a to dokonca hneď dvakrát - v roku 1966 (dobrého) a nového v tomto roku. To by sme, aj napriek HBO produkcii a slušnému hereckému obsadeniu (Michael Shannon, Michael B. Jordan, réžia Ramin Bahrani) označili ako ľahko podpriemerný.

Bradburyho svet je ovládaný manipulatívnou technokraciou, ktorá využíva média na vymývanie mozgov. Je to svet, v ktorom ľudia strácajú vlastnú individualitu a ovládaní sú ľahko dostupnými hedonistickými pôžitkami. V ňom patria k najnebezpečnejším veciam knihy, pretože tie ľudí nútia samostatne myslieť. Preto existujú požiarnici, ktorí vyhľadávajú miesta, kde sa ešte nachádzajú a demonštratívne ich pália. V najnovšom filmovom spracovaní je jednou z kníh, ktoré takto viditeľne zhoria medzi prvými, dokonca už v trajleri, napríklad Dostojevského Zločin a trest.

Hlavným hrdinom je požiarnik Guy Montag, ktorý si postupne začne uvedomovať skutočnú hodnotu kníh, za čo však musí zaplatiť veľmi vysokú cenu. Symbolický je aj názov knihy - 451 stupňů Fahrenheita (233 °C) je teplota, pri ktorej začínajú horieť papierové knihy… A j keď je pravda. že zápalná teplota papiera závisí aj od jeho druhu.

Ak nemáte radi cynický a čierny humor, prípadne knihy, v ktorých počet mŕtvol vysoko prevyšuje počet strán, Stroncium, ktoré vyšlo v roku 2006, radšej ani neotvárajte. Zatiaľčo väčšina kníh v tomto výbere pôsobí pochmúrne a niektoré aj trochu mentorsky, toto je úplne iná káva. Hlavný hrdina Longin Kandisky žije v postapokalyptickom svete po prírodnej katastrofe, ktorá spôsobila dlhodobé globálne ochladenie. Ako nový zdroj energie v ľadovom svete slúži práve stroncium.

V pomerne komplikovanom deji sa prelína niekoľko zaujímavo prepojených virtuálnych a reálnych svetov, ovládaných zčasti hrubou silou, zčasti manipulovaných mediokraciou. Kandinsky nimi postupne prechádza a odhaľuje ich zmysel a popritom mu spoločnosť robia naozaj rôzne bytosti - od upírov, cez ľudí až po technologicky vylepšených mutantov, ku ktorým vlastne patrí aj on.

Kulhánkove Stroncium sme označili ako drsný román, rovnaký prívlastok, avšak z celkom iných príčin, si zaslúži aj McCarthyho Cesta. Tá zhodou okolností vyšla v rovnakom roku ako Stroncium - 2006. Sfilmovaná bola o tri roky neskôr. vo filme počuť aj hudbu Nicka Cavea. Ak ho máme subjektívne zhodnotiť - nepozerá sa ľahko, ale za pozriete rozhodne stojí. A o čo vlastne v Ceste ide?

Svet postihla neupresnená globálna katastrofa, hlavnými hrdinami sú umierajúci otec a syn, putujúci po samovražde matky bezútešnou krajinou k moru. Slnko je permanentne skryté pod vrstvou popola, na zemi už prakticky nič nerastie a medzi zbytkami ľudstva sa preto čoraz viac šíri kanibalizmus.

Otec sa v priebehu cesty snaží malého syna, s ktorým sú na seba absolútne naviazaní, chrániť pred extrémnou a detailne popisovanou krutosťou, a pritom sa aj napriek všetkému snaží, aby si obaja aj v konfrontácii s ňou dokázali udržať vnútornú ľudskosť. Napriek tomu má so sebou ako krajné riešenie revolver s poslednými dvoma nábojmi, ktoré si šetrí pre seba a pre syna.

Na konci knihy (a zároveň cesty) otec umiera a necháva opusteného chlapca na ulici. Mimoriadne temná kniha však napokon končí aspoň mierne optimisticky - chlapca sa ujme muž, ktorý ho vezme do rodiny, snažiacej sa o to isté - žiť ako ľudia a nie ako zvieratá.

Temná budúcnosť a zlé miesta: Zostavili sme rebríček 10 dystopických kníh, ktoré stoja za prečítanie

Výber pre vás