Katarína Korecká

Už na jeseň sa však ukáže aj v&nbsp;Bratislave, aby svojim priaznivcom zaspieval vo svetovej premiére piesne od Richarda Straussa.

V&nbsp;rozhovore s&nbsp;KATARÍNOU KORECKOU porozprával PAVOL BRŠLÍK (39) o&nbsp;svojich prázdninách, operných začiatkoch aj o&nbsp;tom, prečo sú piesne jeho srdcovka.

Aké ste mali leto? Mám pocit, že tento rok to bolo veľmi pracovné.

Ľudia si myslia, že sezóna sa končí v&nbsp;júni a&nbsp;my ideme na prázdniny, ale leto je plné festivalov, tak­že moje prázdniny bývajú pracovné. Tento rok som v&nbsp;júli spieval v&nbsp;opere Don Giovanni v&nbsp;Londýne a&nbsp;Triptych v&nbsp;Mníchove. Tak som lietal medzi predstaveniami v&nbsp;Londýne a&nbsp;skúškami v&nbsp;Mníchove. Stalo sa, že som ráno letel z&nbsp;Londýna na skúšku do Mníchova a&nbsp;poobede som už sedel v&nbsp;lietadle do Londýna, kde som mal na druhý deň predstavenie. Popritom som stihol odspievať recitál vo Wig­more Hall v&nbsp;Londýne a&nbsp;účinkovať na festivale Opera Selecta v&nbsp;chorvátskom Trogire. Takže prázdniny som mal len dva týždne v&nbsp;auguste.&nbsp;

Dá sa takáto hektika zvládať? Iné mesto, iná opera, iní ľudia, iné texty.&nbsp;

Dá sa to zvládať, ale nie stále. Povedal som si, že to vyskúšam tento rok. Ale už to takto nechcem robiť. Je to veľký stres. Lebo človek musí cestovať a&nbsp;nikdy nie je jasné, či odletíme načas, či vôbec odletíme.&nbsp;

Musí to byť pre speváka náročné aj zdravotne. Klimatizované miestnosti, veľa ľudí… Nebojíte sa o&nbsp;svoje zdravie?&nbsp;

Nebojím, lebo nosím na tvári masku. Je to výborné, v&nbsp;lietadle ma nikto neotravuje. Dám si dýchaciu masku a&nbsp;všetci si myslia, že som asi chorý. Ale ja sa chránim pred klimatizáciou, lebo veľmi vysušuje a&nbsp;maska tomu zabraňuje. Nosím ju však len v&nbsp;lietadle a&nbsp;raz výnimočne som si ju dal aj v&nbsp;taxíku v&nbsp;Londýne.&nbsp;

Je ešte niečo okrem masky, ako si chránite zdravie a&nbsp;hlas v&nbsp;takomto stresovom období?&nbsp;

Snažím sa čo najmenej rozprávať. Čo najviac spať. Samozrejme, žiaden alkohol, ale venujem sa meditácii a&nbsp;joge, aby som sa udržal.&nbsp;

Nedávno ste spievali vo Viedenskej štátnej opere rolu syna (Alfreda Germonta) a&nbsp;vaším otcom bol legendárny Plácido Domingo (Giorgio Germont) v&nbsp;La Traviate. Ako to prežívate? Predsa len, ide o&nbsp;jedného z&nbsp;troch veľkých tenoristov.&nbsp;

Mne sa splnil sen spievať s&nbsp;jedným z&nbsp;troch veľkých tenoristov. Pavarottiho a&nbsp;Carrerasa som už, žiaľ, nestihol. S&nbsp;Domingom to bolo veľmi špeciálne, lebo spieval môjho otca. Pre mňa to bol zážitok, keďže Dominga som kedysi doma počúval na platniach, CD či DVD a&nbsp;zrazu som s&nbsp;ním mohol stáť na scéne. Bolo to naozaj veľmi emotívne. Len čo vyjde na scénu, príde s&nbsp;ním veľká charizma a&nbsp;energia a&nbsp;v&nbsp;tejto energii som sa ja ako kolega mohol „kúpať“.

Samozrejme. Ide presne o&nbsp;to. Domingo je vo Viedni pojem. Len čo vyjde na scénu, už má aplauz. Je to krásne, lebo z&nbsp;divadiel sa už stratilo, že publikum víta svojich miláčikov potleskom. Pri ňom to ešte stále funguje.

Je to absolútny profesionál a&nbsp;veľmi dobrý kolega. Rešpektuje všetkých okolo. Pred predstavením, keď som sa rozospievaval, prišiel a&nbsp;povedal mi, že to cvičenie sa mu pozdáva. Bol som naozaj potešený, že Domingo prišiel za mnou do šatne. Musím povedať, že ľudsky aj profesionálne je to človek s&nbsp;veľkým Č.&nbsp;

Spievate so spevákmi zvučných mien ako Netrebko, Damrau či Flórez. Cítite sa súčasťou tohto top speváckeho sveta?&nbsp;

Nie, ani nad tým nerozmýšľam. Asi by som z&nbsp;toho mal bezsenné noci. Snažím sa robiť svoju robotu, ako najlepšie viem, a&nbsp;tým to hasne. Nedávam sa do nejakej pozície, že patrím medzi najlepších. So spevom je to tak, že niekomu sa páčite, niekomu nie. Ja hovorím, že nie som ako euro, aby som sa každému páčil.&nbsp;

Najvýznamnejšou osobou vo vašej opernej kariére je asi slovenská sopranistka Edita Gruberová. Spomínate si na prvé stretnutie?

Bol som na predstavení v&nbsp;Mníchove a&nbsp;ona tiež bola v&nbsp;publiku. Zoznámili nás na chodbe cez prestávku. Mal som 28 rokov. Iskra preskočila, ale ľudia sa zo začiatku oťukávajú. Po pár mesiacoch sme začali spolu skúšať operu Lucrezia Borgia. Počas skúšok sme sa často smiali a&nbsp;nevedeli sme prestať, chodili sme spolu na obed. Sadli sme si ľudsky aj profesionálne. Jednoducho sme boli na jednej vlnovej dĺžke. Veľakrát sme sa rozprávali o&nbsp;speve a&nbsp;mnoho som sa od nej naučil.&nbsp;

Posledné roky veľa spievate spolu. Mám pocit, že vás má veľmi rada.&nbsp;

Musím povedať, že máme veľmi dobrý vzťah. Často si píšeme alebo ideme spolu na kávu. Je tam síce generačný rozdiel, ale pri sympatiách nie je dôležitý vek.&nbsp;

Ako ste sa vlastne dostali k&nbsp;opere a&nbsp;k&nbsp;spevu?&nbsp;

Náhodou. Na základnej škole som chodil do knižnice a&nbsp;tam som si požičiaval LP platne. Samozrejme, požičiaval som si Madonnu alebo Vanesu Paradise či Michaela Jacksona. Raz som videl, že Turandot. Hovorím si, to je asi nová kapela, tak si to vypočujem. Bolo to best of, čiže tam boli najlepšie árie a&nbsp;dodnes si pamätám, kto tam spieval.

Bola to nahrávka s&nbsp;Joan Sutherlandovou, Lucianom Pavarottim, Nicolaiom Ghiaurovom&nbsp;a&nbsp;Montserrat Caballé. Ja som sa do toho úplne zamiloval. Po týždni som už vedel spievať všetky árie. Susedia klopali na radiátor, aby som bol ticho. Dodnes si pamätám, že bolo leto, mal som otvorené okno a&nbsp;vyspevoval som si s&nbsp;gramofónom. Potom som si už začal požičiavať platne s&nbsp;opernými spevákmi - Peter Dvorský, Gabriela Beňačková, Dvořákovu Stabat Mater. Tak som sa dostal k&nbsp;počúvaniu opery. Pomimo som chodil na akordeón. To ma totálne nebavilo. Gratulujem učiteľom, že ma strpeli, lebo dnes neviem na akordeóne zahrať ani jednu pesničku. Keď vidím na ulici akordeonistu, vždy mu dám nejaké euro, lebo viem, že je to veľmi náročné. Popri akordeóne som začal chodiť na hodiny k&nbsp;pani Margite Suľovskej a&nbsp;tá ma doviedla k&nbsp;spevu. Chodili sme spievať ľudovky, ona hrala na klavíri, spievali sme vianočné koncerty. No a&nbsp;potom prišla chvíľa vybrať si školu. Vybral som si odevnú akadémiu a&nbsp;konzervatórium. Našťastie, na odevnú ma nezobrali.

Tak ste skončili na konzervatóriu v&nbsp;Žiline.&nbsp;

Áno, dostal som sa do ročníka k&nbsp;profesorovi Františkovi Livorovi, ktorý mi ukázal kroky k&nbsp;opere. Vtedy bol ešte aktívnym sólistom v&nbsp;Slovenskom národnom divadle (SND). Prvá opera, ktorú som v&nbsp;SND videl, bola Carmen, kde môj profesor&nbsp;Livora spieval Dona Josého.&nbsp;

František Livora mal vraj k&nbsp;študentom veľmi blízky vzťah.

Stali sme sa časťou jeho rodiny. Cez prázdniny sa chodilo k&nbsp;Livorovcom na chatu. Keď som prišiel do Bratislavy, veľakrát som u&nbsp;nich prespal. Bol to môj druhý otec.

Sme menej v&nbsp;kontakte, ale musím povedať, že jemu vďačím za začiatky. On mi ukázal krásu tohto sveta a&nbsp;som mu za to nesmierne vďačný.&nbsp;

Po škole ste neuspeli na predspievaniach v&nbsp;SND, tak ste odišli do zahraničia.

Ja som aj uspel, ale ponúkli mi spievať v&nbsp;operete a&nbsp;mne sa to vtedy zdalo veľmi náročné. Šiel som za vtedajším riaditeľom a&nbsp;poprosil som ho, či by som nemohol spievať v&nbsp;niečom inom. Veľmi sa rozhneval, myslím, že ma vtedy dobre nepochopil, a&nbsp;dvere do SND sa mi zatvorili.&nbsp;

Tak poďme postupne. Po konzervatóriu ste išli na Vysokú školu múzických umení (VŠMU), ale nedokončili ste ju.

Vyhral som súťaž v&nbsp;Karlových Varoch a&nbsp;jednou z&nbsp;cien bolo, že som mohol naštudovať postavu v&nbsp;Štátnej opere v&nbsp;Prahe. Naštudoval som Dona Otavia v&nbsp;opere Don Giovanni. Vtedy mi profesor teórie na VŠMU pán Beneš povedal, že sa nedá sedieť na dvoch stoličkách, že buď budem študovať, alebo spievať. Rozhodol som sa pre spev a&nbsp;keď som vyhral súťaž Schneidera-Trnavského v&nbsp;Trnave, dostal som sa do operného štúdia v&nbsp;Mar­seille na ročnú stáž.&nbsp;

Ako bolo v&nbsp;Marseille? Je to veľké mesto, pri mori, multikultúrne.

Nevedel som ani slovo po francúzsky, len trochu po nemecky. Napriek všetkému som sa veľmi tešil, že budem študovať v&nbsp;meste, kde je more a&nbsp;úplne iný životný štýl. Na letisku ma vyzdvihla pani z&nbsp;Klubu priateľov operného štúdia, ktorí sa starali o&nbsp;študentov a&nbsp;pomáhali im so životom v&nbsp;novom prostredí. Ubytovali ma u&nbsp;inej panej v&nbsp;dome v&nbsp;centre Marseille. Dorozumievali sme sa posunkami, ale boli to skvelí ľudia a&nbsp;dodnes sme v&nbsp;kontakte, lebo aj tam preskočila iskra.&nbsp;

V&nbsp;škole sme mali mesačné štipendium, z&nbsp;ktorého sme pokryli iba ubytovanie a&nbsp;stravu. Bola to veľmi tvrdá škola. Prvý mesiac sme mali každý deň francúzštinu od desiatej ráno do večera. Bolo to náročné, bolela ma z&nbsp;toho hlava. Priznám sa, prvý mesiac som chcel ísť domov. Potom som si zvykol na iný životný štýl.

Neskôr ste sa presťahovali od panej z&nbsp;centra mesta do vlastného.

Chcel som mať súkromie a&nbsp;našiel som si garsónku pri hlavnej stanici. Tá štvrť sa volá Boulevard National, takže si viete predstaviť, kto všetko tam žil. Ale to, že to bolo úplne multi-kulti, sa mi veľmi páčilo. Nič sa mi tam nestalo. Dokonca, keď som ráno šiel kúpiť pečivo, nezamykal som byt.&nbsp;

Do školy chodili profesori a&nbsp;dávali nám spevácke kurzy. Na postavách s&nbsp;nami pracovali dvaja dirigenti. Potom tam boli dvaja klaviristi, s&nbsp;ktorými sme sa učili postavy, mali sme herectvo. To, čo mi chýbalo na Slovensku, lebo tu sa učí veľa teórie. Bola to skvelá škola, spievali sme aj tri-štyri hodiny za deň. Človek tam nabehne na normálny divadelný život.&nbsp;

V&nbsp;ročníku nás bolo trinásť. Raz do mesiaca sme mali koncert, kde sme sa ukázali v&nbsp;naštudovaných rolách. Operné predstavenie bolo na konci štúdia, a&nbsp;to sme robili zmiešané scény z&nbsp;opier.

Dobré bolo, že do operného štúdia chodili intendanti divadiel a&nbsp;kastingoví riaditelia a&nbsp;vypočuli si nás. Bola tam malá koncertná sieň, kde sme mali predspievanie, niekedy som mal aj tri za deň. Je to dobré, človek nemusí behať po divadlách a&nbsp;cestovať. Z&nbsp;toho mi vyplynula dlhoročná spolupráca s&nbsp;Kurtom Masurom, najlepším beethovenovským dirigentom. S&nbsp;ním som robil Oratórium Eliáš na Champs-Elysées v&nbsp;Paríži a&nbsp;vyústilo to do budúcej spolupráce. O&nbsp;pár rokov sme robili spolu Beethovenovu Deviatu v&nbsp;Mníchove vo filharmónii, a&nbsp;to už bola nostalgia. On už mal parkinsona a&nbsp;bol starší. Spolu sme robili veľa koncertov. Bol jedným z&nbsp;verných dirigentov, ktorí pozývajú aj na ďalšie projekty toho, koho si obľúbia.

Z&nbsp;Marseille ste šli do Štátnej opery v&nbsp;Berlíne.&nbsp;

V&nbsp;Berlíne som mal dve predspievania. V&nbsp;pondelok do Štátnej opery a&nbsp;v&nbsp;utorok do Komickej opery. V&nbsp;pondelok po predspievaní pre maestra Barenboima prišla za mnou šéfka opery a&nbsp;ponúkla mi angažmán. Vôbec som nerátal s&nbsp;tým, že ja ako chalan z&nbsp;Kysúc môžem spievať v&nbsp;Štátnej opere. Na druhý deň som predspieval v&nbsp;Komickej, ale už som vedel, že miesto v&nbsp;Štátnej mám isté. Dostal som ponuku aj do druhého operného domu, ale vybral som si Štátnu operu v&nbsp;Berlíne, vtedy bola na vyššej úrovni. Hudobným riaditeľom bol vtedy Kyril Petrenko a&nbsp;ponúkli mi rolu v&nbsp;opere Falstaff, hoci v&nbsp;nemčine. Zobral som to a&nbsp;s&nbsp;Kyrilom spolupracujem dodnes.&nbsp;

Po Berlíne prišiel Mníchov, ktorý považujete dodnes za svoju materskú scénu.

V&nbsp;Berlíne som bol štyri sezóny ako člen ansámblu a&nbsp;potom som šiel na voľnú nohu. Od roku 2006 hosťujem v&nbsp;mníchovskej opere.

Koľko rokov dopredu máte naplánované predstavenia?&nbsp;

Keď ste na voľnej nohe, netlačí vás to do toho, že sa bojíte odmietnuť produkcie, ktoré vám nemusia byť až tak po chuti? Alebo si vyberáte?&nbsp;

Keď sa človek pohybuje už v&nbsp;inom leveli, môže si vyberať. Ja si, našťastie, už môžem vyberať. Odmietol som už jednu produkciu v&nbsp;Bruseli, pretože to robila režisérka, ktorú nemám rád a&nbsp;ktorej veci sa mi nepáčia. Zaujíma ma však najmä to, kto diriguje. Rád vyskúšam nového dirigenta, a&nbsp;keď sa mi s&nbsp;ním dobre pracuje, budem s&nbsp;ním spolupracovať aj v&nbsp;budúcnosti. Ale sú aj takí, že si poviem - nikdy viac. Poviem to aj v&nbsp;agentúre, a&nbsp;keď príde ponuka od toho dirigenta, poviem nie, ďakujem.&nbsp;

Teraz sa vám končí kontrakt v&nbsp;Zürichu, kde ste pár rokov bývali.

Mal som zmluvu na dve produkcie ročne, istý počet predstavení a&nbsp;vedel som, čo spievam. Takže som mal svoju voľnosť.&nbsp;

Dnes poviem niečo, ale zajtra by som už povedal niečo iné. Asi by som mohol povedať, že Nemorino - opera Nápoj lásky -, lebo toho som spieval najviac, alebo Tamino z&nbsp;Čarovnej flauty, či Alfredo z&nbsp;Traviaty. Nemorina mám asi najradšej, pretože tam sa môžem herecky vyblázniť.&nbsp;

Keď hovoríme o&nbsp;vybláznení. Tenoristi sú v&nbsp;operách zväčša romantickí hrdinovia, a&nbsp;teda majú intímne scény väčšinou so sopranistkami. Stalo sa vám niekedy, že ste mali kolegyňu, na ktorú ste sa veľmi netešili?&nbsp;

Mal som jednu kolegyňu, ktorá pred každým predstavením jedla cibuľu, ale možno, že to bol jej obranný mechanizmus. Ja som za to, že emócie na javisku sa musia prežiť. Ak to má byť bozk, tak ju chytím a&nbsp;pobozkám. Divák tomu musí veriť. Už sa mi stalo aj to, že kolegyne chceli ísť po predstavení so mnou na rande. Ale nepríjemnú kolegyňu som mal len raz, tú s&nbsp;cibuľou.&nbsp;

Máte za sebou celý rad pekných postáv, ale aj celý rad pred sebou. Prezraďte, kam smerujete.&nbsp;

Tenor je diagnóza, to nie je hlasový odbor, to je neprirodzené mužské spievanie. Prirodzené sú nižšie mužské hlasy. Tenor je niečo umelo vytvorené. My sme platení od géčka hore. Keď sa ráno zobudím a&nbsp;mám predstavenie, už rozmýšľam a&nbsp;sledujem, či tam je hlas a&nbsp;aké to bude. Je to rehoľa. Človek musí naozaj dodržiavať životosprávu a&nbsp;dávať na seba pozor tak, ako na seba dávajú pozor športovci. My na scéne každý večer vlastne spievame maratón. Začal som najmä Mozartom a&nbsp;odbočil som do belcanta a&nbsp;posledné roky sa venujem francúzskym skladateľom. Gounod, Bizet. Milujem francúzsku hudbu. Taliansky cirkus mi veľa nehovorí. Musím však povedať, že najkrajšia opera je práve talianska, Verdiho Don Carlos, ktorého by som raz rád spieval, no ešte tam nie som. Je to pre mňa skoro.

V&nbsp;repertoári máte okrem operných árií piesne, ktorým sa rovnako poctivo venujete.

Piesňové recitály sú pre publikum ťažší žáner. Na piesne prídu už naozaj fajnšmekri. Veľké divadlá robia piesňové recitály len s&nbsp;veľkými menami, ktoré im naplnia sálu. Ja som mal aj v&nbsp;tom šťastie. Keď som bol v&nbsp;Berlíne, s&nbsp;klaviristom Robom Pechancom sme robili piesňové koncerty a&nbsp;sústredili sme sa najmä na slovanskú tvorbu. Robili sme aj Schneidera-Trnavského či Iršaya a&nbsp;Suchoňa. Zopakovali sme to aj v&nbsp;Bruseli, kde to nahrávalo belgické rádio. A&nbsp;keď si už človek urobí meno, môže sa posúvať s&nbsp;repertoárom ďalej.&nbsp;

V&nbsp;Nemecku som spoznal klaviristu Amira Katza (na Slovensku mali spoločný recitál v&nbsp;rámci cyklu Veľké slovenské hlasy v&nbsp;roku 2012 - pozn. red.) a&nbsp;on ma naviedol na nemecký repertoár, na Schuberta. Myslel som si, že nikto v&nbsp;Nemecku nebude chcieť Slováka, ktorý spieva Schuberta, ale on ma vyviedol z&nbsp;omylu. Začali sme Schubertom, Krásnou mlynárkou (spieval v&nbsp;rámci cyklu Veľké slovenské hlasy v&nbsp;Bratislave s&nbsp;Róbertom Pechancom v&nbsp;roku 2014 - pozn. red.). Prišli pozvania zo Schubertiády, z&nbsp;Wigmore Hall v&nbsp;Londýne, Bruselu, Paríža. Pobehali sme s&nbsp;tým dosť miest. Vždy keď robím nemecký repertoár, ako prídavok dávam niečo slovenské. Minulý rok, keď som mal recitál v&nbsp;Mníchove, robil som Dvořákove piesne a&nbsp;v&nbsp;druhej polovici som spieval Schneidera-Trnavského. Dal som si košeľu z&nbsp;kroja a&nbsp;malo to skvelý ohlas.&nbsp;

Hoci sa to nezdá, ide o&nbsp;ťažký žáner.

Milujem ten žáner, pretože človek musí vytvoriť malý svet za tri a&nbsp;pol, päť minút, kým trvá pieseň. A&nbsp;to je na tom najťažšie. Stojíš pri klavíri, nemáš sa za čo schovať, nie sú tam kulisy, nemáš nijakú masku, nijaké šminky či kostým. Stojí tam Pavol Bršlík ako spevák a&nbsp;klavirista, ktorý je rovnocenným partnerom, nielen ako sprievod.&nbsp;

V&nbsp;septembri sa aj pred slovenským publikom predstavíte v&nbsp;piesňovom recitáli s&nbsp;orchestrom a&nbsp;zaspievate Straussove piesne.&nbsp;

Straussove piesne som raz dostal do daru na CD a&nbsp;veľmi sa mi to páčilo. Chcel som to spievať aj sme to robili s&nbsp;Robom a&nbsp;Amirom na koncertoch. O&nbsp;pár rokov som o&nbsp;tom povedal mojej agentke a&nbsp;dali sme sa dokopy s&nbsp;nebohým Jeffrym Tatom, čo bol najlepší straussovský dirigent. Jemu sa ten nápad páčil a&nbsp;urobili sme koncert v&nbsp;Deutsche Oper v&nbsp;Berlíne a&nbsp;s&nbsp;hamburskými symfonikmi v&nbsp;Hamburgu. Keďže minulý rok, bohužiaľ, umrel, tak sme v&nbsp;tom nepokračovali. Ale tento nápad som načrtol promotérovi Jánovi Koreckému v&nbsp;Bratislave, ktorý bol nadšený, a&nbsp;rozhodli sme sa ísť do toho.&nbsp;

Unikátne je, že budete robiť Posledné štyri Straussove piesne (Vier letzte Lieder), ktoré nie sú pre tenor.&nbsp;

Strauss nenapísal, keď to komponoval, že je to pre soprán alebo mezzosoprán, texty sú neutrálne, ale polohou je to ľahšie pre ženy. No veľmi sa na to teším. Nie som sám. Keď som spomenul, že sa to bude robiť, veľa ľudí mi povedalo, že prídu, že si to chcú vypočuť. Teším sa, že v&nbsp;Bratislave zaspievam Vier letzte Lieder vo svetovej premiére.

„Na tvári nosím masku, nepijem alkohol a cvičím jogu,“ hovorí operný spevák Pavol Bršlík

Výber pre vás