Vedie šoubiznisové oddelenie, ale venuje sa aj témam z iných oblastí, ktoré sa dajú čítať. Novinárčinu berie ako životný štýl. V týždenníku PLUS 7 DNÍ pracuje od roku 2006.

Kristína Dugovičová

Nehrozí, že by sa po prehýrených dňoch preplnených bohémskymi pôžitkami dával dokopy. „To moje telo, môj športovo nastavený organizmus neprijíma. Nie, v tomto nie som typický umelec. Zamestnávam ľudí, nemôžem si dovoliť robiť z toho holubník,“ hovorí Achilleas Sdoukos (33), ktorý je už z inej generácie. V rohu pracovne má odložené golfové palice, nelieta po baroch, ale po svete a na stretnutie s nami prišiel včas. Občas sa mu v ateliéri promenádajú nahé devy, ale to, samozrejme, z umeleckých dôvodov.

Meno umeleckého sklára a dizajnéra znie síce neslovensky, no jeho výtvory sa rodia v širšom centre Bratislavy. V nenápadnom prostredí prejdete cez dvere a ocitnete sa v inom svete. Medzi sochami a interiérovými doplnkami zo skla sa pohybuje mladý muž, ktorý nemal obyčajné detstvo. „Stopercentne. Kamaráti behali po vonku, ja som modeloval z hliny. Čo nebol problém, skôr sa mi nechcelo chodiť po pamiatkach, múzeách, galériách, kam ma ťahali často viac než iné deti. Neskôr som to ocenil,“ ozrejmí syn výtvarníčky Ingrid Zámečníkovej, ktorá študovala u Albína Brunovského a potom sa vydala na skusy do sveta.

V Grécku sa chcela naučiť tamojší jazyk a stretla Achilleovho otca Dimitrisa, ktorý nebol z umeleckého pro­stredia, trochu sa však zaoberal dizajnom, pracoval s neónovými efektmi, ktoré vtedy leteli. Jeho vášňou boli športové aeroplány a iné adrenalínové aktivity, čo sa mu stalo osudným. Tragicky zahynul pri lete na deltapláne, keď mal jeho syn päť rokov. Z Atén sa Achilleas natrvalo vrátil so slovenskou mamou do Bratislavy, kde neskôr študoval na Vysokej škole výtvarných umení.

Dnes vraví, že jeho život je sklo. „Pracujem s ním každý deň a čím dôvernejšie ho poznám, tým je pre mňa tento materiál fascinujúcejší a záhadnejší,“ čítame v jeho novom katalógu. O ateliér a galériu sa delia s Ingrid. Pre niekoho môže byť predstava, že by trávil toľko času s vlastnou matkou aj v práci, desivá. „Podaktorí hovoria, že na to treba božskú trpezlivosť. Lenže ono to prináša ovocie - niekto ináč nazerajúci sa môže vyjadriť k mojim priestorovým veciam. Mama pracuje na ploche, maľuje, robí grafiky, ilus­trácie. Kibicujeme si navzájom, ale keď som si istý svojím názorom, presadím ho a idem ďalej. Niekedy je to však komplikované, vzniká ponorka.“

V súčasnom ateliéri si obzeráme sochy bežného formátu, no rodia sa tu i extravagantné diela - tými najväčšími sú asi monumentálne, päťmetrové lustre. Sdoukos už vystavoval v Paríži i Moskve, minulý týždeň sa vrátil z Milána, kde obhliadal showroom na medzinárodnú dizajnérsku výstavu Salone del mobile, kam okrem iných „chodia šejkovia z celého sveta“, v závere roka sa chystá so svojou tvorbou na Floridu. V očiach verejnosti je však známy najmä ako autor mnohých cien. Od cien pre víťazov golfových turnajov cez Krištáľové krídlo a Ekotopfilm až po významné ocenenia za vedu a výskum. Koľko ich je? „Nerátam to. To sú veci, ktoré sú na zozname každý mesiac. Teraz sa púšťame do podkov pre jazdeckú súťaž v Šamoríne. Každé ocenenie má svoju identitu, každé niečo symbolizuje. Určite je to zaujímavé aj pre nás, ide o pres­tíž, na tie podujatia chodíme a vystavujeme tam, takže nás vidí množstvo ďalších ľudí.“

Tvorí pre klientov, ktorí sa orientujú v umení alebo sa chcú len predvádzať? „Rôzne. Každý sa v umení určite nevyzná, na Slovensku to nie je štandard. Ani sa mi nezdá, že by sa to vyvíjalo. Závisí to od človeka, od toho, kde žije a čomu sa venuje. Je určité množstvo zberateľov, ktorí vedia, čo kupujú. Potom sú ľudia, ktorí chcú mať doma krásne veci, majú zmysel pre estetično,“ uvažuje umelecký sklár, ktorého diela majú doma aj športové hviezdy.

Veľkú zlatú sochu vytvoril pre Anastasiu Kuzminovú. Petru Vlhovú obdaroval sklenou lyžiarkou v záklone a sestry Fialkové reliéfom bia­tlonistiek. Všetko na objednávku ich sponzorov. „Teraz sme dokončili prilbu pre Veroniku Velez-Zuzulovú. Trikrát som to tavil. Vždy to stieklo. Večer o jedenástej som prišiel do ateliéru, otvoril som pec a konečne to bolo. Mali sme len deň na to, aby sme dielo spracovali, zabalili a odniesli klientovi.“

Ak by ste Sdoukosovo dielo očakávali v jeho vlastnom byte, budete hľadať márne. „Oddychujem od toho. Vyslovene som si tam dal len svoje dizajnové veci. Sklené umývadlá, stôl, zástenu, svietidlá na strope. Žiadne umenie tam nie je, iba čistý, holý priestor. Doma chcem mať očistu od toho každodenného, čo robím. Ale možno ďalší byt budem mať iný.“

Achillea, hoci podľa jeho slov je stále na začiatku, stresujú najmä termíny. Rozhodne nie momenty ako naposledy, keď si na stôl v ateliéri líhala nahá blondína. Zámožný a údajne známy muž, ktorého identitu odmieta prezradiť, si chcel do otvoreného priestoru novej vily zavesiť dominantné dielo. Chcel monumentálnu plastiku, vytvorenú z odliatku reálneho ženského tela, na ktoré mal prísne požiadavky. Nezáležalo ani na tom, či má prirodzené alebo silikónové prsia. Pátrali po postave vysokej minimálne 175 centimetrov s peknými krivkami. Aby dvaapolmetrové dielo s názvom Žena s rybím chvostom nezaniklo v priestore. Kasting prebiehal na niekoľko etáp, komplikovalo ho najmä to, že fotografie adpetiek nie vždy zodpovedali realite. Nakoniec zvíťazila - a klient ju schválil - prirodzene pekná profesionálna modelka. Tá neriešila nahotu ani ostych, čo sa ukázalo ako výhoda.

V ateliéri, inokedy pokojnom, chcel zrazu každý priložiť ruku k dielu. „Naaranžovali sme modelku na veľký stôl do polohy, v ktorej sa mi zdali krivky najvábivejšie,“ približuje nám Sdoukos a my sa zaujímame, aká póza to je. „Možno jemné vychýlenie panvy, ramien. Dal som tam len časť tváre, čiže hlava, ruky aj chodidlá boli odrezané, pretože nohy pokračovali do plutvičky, ktorú sme dorábali podľa mojej fantázie.“

Umelcovu priateľku vraj projekt nenadchol. Zvlášť ak vie, že v Sdoukosovom ateliéri bývajú dôslední. Modelkino telo pre istotu odliali dvakrát. Spredu aj zozadu, vo finále vybrali reliéf chrbta so zadkom. Nasledoval tradičný postup - odlievanie formy, maľovanie, tentoraz do zlatočervených tónov, a vyše dvojdňové tavenie skla v peci. „Dielo je už nainštalované, podsvietené. Večer vytvára atmosféru,“ tvrdí spokojný Sdoukos.

Nešlo o prvú pikantnú požiadavku. „Nebolo to nové, len v inom formáte a s inou modelkou. Už som robil podobný stôl, z ktorého vychádzalo ženské torzo,“ vraví. „Nahotinkovskú“ líniu neporušil ani vlani. Dievčatá vykročili na mólo Bratislavských módnych dní v jeho zlatých a platinových podprsenkách z pevného skla. Vytvoril ich osem vo dvoch veľkostiach, jednu dokonca podľa módnej návrhárky, dnes šesťdesiatjedenročnej Rebeccy Justhovej. Aj keď sa to nezdá, použiteľné sú podľa nej aj v bežnom živote. „Nehľadal som v tom žiaden komerčný zmysel. Spojili sme to s hodvábnymi farebnými modelmi, ktoré vytvorila Rebecca. Možno si to žiadalo minimalistické vyhotovenie akoby z futuristického filmu. Ale to by asi neprešlo, to bude musieť byť na nejakom inom podujatí.“

Výstrelky, pri ktorých sa baví, Achilleas sám vyhľadáva. Aj keď výtvarníci sú zväčša hanbliví, on sa raz za čas s gitarou v ruke postaví na pódium. „Mám kapelu, ale asi pred rokom som začal hrávať s Karpinou,“ hovorí o punkovej skupine, ktorú preslávili hity Prievidza či Doktor Fico. „Tie som sa nikdy neučil, mal som slušnejší repertoár,“ podotkne. „Karpina nehrá často, ale vzhľadom na môj vybookovaný čas sa naše termíny prelínajú.“

Preto výtvarník nosí v hlave plán. „Chcel by som obe sféry pospájať, či už na eventoch, alebo na vernisážach. Málokto z mojich klientov je fanúšikom rockovej alebo metalovej hudby. Takže by som im chcel predviesť aj niečo iné, akustické. Zahrám si na vernisáži možno aj s niekým iným. Spolu s moderátorom spravíme performance.“

Zmysel pre hudbu Achilleas zdedil po otcovi. „Z Grécka som si pred rokmi doniesol jeho španielku, ktorú mi dala babička,“ prezrádza. Vlastne aj jeho výtvarné dielo je „poznačené“ pôvodom, zvlášť antickou mytológiou, z ktorej často čerpá. „To bude platiť vždy, to je už dané,“ vysvetľuje svoju slabosť, ktorou sú bájne príbehy starých Grékov. Do krajiny svojho otca sa vracia „tak často, ako sa len dá“, ovláda gréčtinu, ale či v sebe cíti aj inú než slovenskú krv, ťažko povedať. „Je pravda, že nežijem pokojne, stále som na nohách a vadí mi, keď sa päť minút nič nedeje. Možno aj to je grécka nátura, energickejšia,“ rozpráva, kým si za ním všímame antický symbol nekonečna. Na jednej z jeho sôch.

Socha ako živá: Zámožný klient si u umeleckého sklára objednal plastiku nahej ženy odliatu na živej modelke

Autor článku

Kristína Dugovičová

Výber pre vás