Karol Lovaš

Obišiel celý svet. Doslova. Od severného pólu po južný. Čím viac cestoval a&nbsp;vracal sa domov, tým viac si vážil rodné Slovensko. Uvedomoval si, aké je krásne. Už ako malý chlapec obdivoval klepot vodných hámrov v&nbsp;dolinách okolo Medzeva. To klepanie, jeho intenzita a&nbsp;dĺžka, prezrádzali, čo práve ktorý dedo vyrába. Či je to rýľ alebo niečo iné. V&nbsp;spomienkach neraz zablúdi práve sem. Do svojho rodiska. Tu sa učil byť človekom. Životným mottom bývalého prezidenta zostáva spájanie. V&nbsp;rodine. I&nbsp;v&nbsp;politike. Pred aj po roku 1989. Každý deň intenzívne pracuje. Dokončuje dve knihy: Moje milované Košice a&nbsp;Protokol bez protokolu. S&nbsp;RUDOLFOM SCHUSTEROM (91) nominovaným na Krištáľové krídlo v&nbsp;kategórii literatúra a&nbsp;publicistika sa rozprával KAROL LOVAŠ.

Zostávame podceňovaní. „To ste vy z&nbsp;toho východného bloku.“ Toto delenie na my a&nbsp;vy by sa malo skončiť.

O&nbsp;čom je život po deväťdesiatke? O&nbsp;tom istom, o&nbsp;čom je pred ňou. Človek musí mať životné zásady. Život som sa snažil skladať ako mozaiku. Išlo mi o&nbsp;to, aby v&nbsp;nej bolo čo najmenej bielych miest. Aby bola čitateľná v&nbsp;každej chvíli. Aby som bol pripravený odísť kedykoľvek, keď Boh povie: „Poď“. A&nbsp;nezostali po mne nesplnené sľuby, ciele ani žiadne otázniky. Mozaika bez bielych miest. Prevládať by v&nbsp;nej mali pozitívne body nad farbou vlastných chýb. Ste spokojný so svojou mozaikou? Nebol som a&nbsp;nie som spokojný. Myslím si, že som vždy mohol urobiť viac. Od 70. rokov, keď som začal písať pre rozhlas, televíziu, vtedy vznikli aj moje prvé detektívky, som zistil, že písanie je pre mňa dôležitým východiskom. Čo sa mi cez deň v&nbsp;práci nedarilo, to som si vynahradil v&nbsp;noci pri písaní. Všetci ma odrazu počúvali. Postavy prijali potrestanie, aj pochvalu. Boli pre mňa kompenzáciou pracovných neúspechov a&nbsp;frustrácie. Nešlo by to bez rodiny, ktorá stála pri mne. Bez rodiny nemáš pokoj. Ďakujem Bohu za manželku z&nbsp;Oravy. Dokázala ma pokarhať i&nbsp;pochváliť. Bola mojou brzdou. Rodinné zázemie nás držalo nad vodou. V&nbsp;rodine sa začína všetko dôležité a&nbsp;podstatné.

Nebojíte sa ako starý muž toho životného oblúka, keď sa človek na konci obvykle znovu vracia k&nbsp;prázdnym ústam bez zubov, k&nbsp;plienkam, nevie čítať, písať. Premýšľate nad tým, aký to má všetko význam? Áno. Premýšľam nad tým, kedy to príde. Chcem za seba spraviť všetko pre to, aby k&nbsp;tomu došlo čo najneskôr. Vybojovať ten boj sám v&nbsp;sebe a&nbsp;so sebou – nevzdať sa. Mnohí moji spolužiaci a&nbsp;rovesníci tu už nie sú, lebo to vzdali. Každý deň sa snažím viac ako osem hodín pracovať. Nepreferujem polovičné výkony. Ani ľahké a&nbsp;vopred dosiahnuteľné ciele. Nevzdávam sa. Keď sa jedného dňa stretnete s&nbsp;Bohom, čo mu poviete? Budem mu ďakovať, že ma tu nechal tak dlho. Mal som šťastný život. Bol som chudobný chlapec. Karol, chudoba má niečo do seba. Je čistá. Nemenil by som svoje detstvo za žiadne iné. Tí, čo mali všetko, deti továrnikov a&nbsp;bohatých rodičov, mali menej ako ja. Chcel som mať ako malý dreveného koníka. Pod stromčekom som ho nikdy nenašiel. Brat bol stolár. Vyrezal mi ho ako veľkému. Na niektoré sny si musíme počkať. Vedieť, že všetko nejde hneď. Okamžite. Je niečo alebo niekto, na koho sa tešíte po smrti? Predovšetkým je to manželka. Blízki, ktorých tam už mám. Nemám problém stretnúť sa aj s&nbsp;tými, ktorí mi ublížili alebo som im nechtiac ublížil ja. Úmyselne som také veci nerobil, že by som odplácal zlo zlom. Vyplatilo sa mi to. Keď sa ma pýtali: „Ako mu môžeš pomôcť, veď ti toľko ublížil?“ odpovedal som im – „Viac ho bude bolieť, keď mu pomôžem, než by som mu mal ublížiť.“ Vrátiť zlo zlom je najľahšie, najmä ak si v&nbsp;pozícii, že môžeš. Držal som sa poctivo schodov návratov. Myslieť na to, že sa raz budeš vracať a&nbsp;budeš chcieť byť prijatý. Je to dobrá motivácia, ako sa v&nbsp;živote nepomstiť. Čo ste sa naučili v&nbsp;politike? Neodplácať zlo zlom. Mal som také poznávacie znamenie pre rodinu. Boleli ma urážky a&nbsp;nadávky. Tu v&nbsp;tejto obývačke som sa zavrel, sedel a&nbsp;počúval som Verdiho Nabucca. Manželka aj deti vedeli, že nemajú za mnou chodiť. Keď spieval v&nbsp;izbe Toreaodor z&nbsp;Pucciniho Carmen, všetko bolo inak. „Choďte za ocom, deti. Vybavíte, čo potrebujete,“ nabádala ich manželka. Aké ste mali politické vzory? Všímal som si francúzskeho prezidenta Chiraca aj nemeckého kancelára Kohla. Imponoval vám niektorý z&nbsp;československých, či neskôr zo slovenských prezidentov? Prezident Václav Havel. Svojou naivitou, čistotou. A&nbsp;ľudskosťou. Pri útokoch na mňa si ma opakovane dokázal zastať aj proti diskreditácii od Vladimíra Mečiara. Veľa sme sa stretávali. Manželka si veľmi rozumela s&nbsp;pani Dášou. Na výročie Nežnej revolúcie sme mali spoločné vysielanie do Ameriky. Chvalabohu, že bol v&nbsp;roku 89 tam, kde bol. Keby bol na jeho mieste niekto iný a&nbsp;začali by sa oplácať veci, ktovie, ako by to dopadlo? Stačilo jedného komunistu obesiť, zastreliť, zbiť a&nbsp;mohli sme tu mať Rumunsko. Aj my sme sa spolu s&nbsp;Čičom snažili o&nbsp;pokojné a&nbsp;dôstojné odovzdanie moci. Boli ste politikom pred rokom 1989 a&nbsp;ľudia si vás zvolili aj ponovembrových udalostiach. Prečo ste mali ich dôveru ako bývalý komunista? Odpoveď na to môžu dať Košičania. Poznajú ma. Nezradil som ich ani v&nbsp;starom, ani v&nbsp;novom režime. Vladimír Mečiar ma nie raz lákal do HZDS. Mali prieskum, že ako líder na východnom Slovensku by som vyhral pre nich voľby. Mohol som si zvoliť ktorúkoľvek funkciu mimo tých troch najvyšších. Povedal som mu: „My dvaja spolu robiť nemôžeme.“ Nemohol uveriť, že som opakovane odmietol všetky lukratívne ponuky.

Mal som krstené deti. Sobášil som sa tajne v&nbsp;Modrom kostolíku v&nbsp;Bratislave.

Neboli ste jediným komunistom – katolíkom v&nbsp;starom režime. Bolo zložité byť pre komunistu veriacim človekom? Bolo. Obdivujem straníckych funkcionárov a predsedov JRD na dedinách, keď chodili na omše inam. Aj ja som mal problémy. Bol tu v&nbsp;Košiciach vikár Štefan Onderko. Príslušník hnutia Pacem in terris. Postavil mnoho kostolov. Vedel to hrať. Dobehol komunistov v&nbsp;prospech katolíkov. Mal som krstené deti. Sobášil som sa tajne v&nbsp;Modrom kostolíku v&nbsp;Bratislave. Raz ma Onderko vystrašil na jednej verejnej porade Krajského národného výboru. „Viete, pán predseda, my veľa vieme, ale všetko nepovieme.“ Skamenel som. Už ma majú. Zobral som si ho bokom. Vedel som, že som odpočúvaný. No spýtal som sa: „Boli zisťovať, či mám krstené deti?“ – „Boli.“ – „A&nbsp;čo?“ – „Nenašli, čo hľadali.“ – „Ako to?“ – „Vy to neviete? Máme dva zoznamy. Jeden pre súdruhov. Druhý pre pánov.“ Mali sme dobré vzťahy. V&nbsp;roku 1989 sa dokázali ľudia na námestiach slušne správať aj k&nbsp;odchádzajúcim komunistom. Keď Václav Malý, moderátor na pražskej Letnej, povedal: „Podívej se, Gusto, jak je tady husto,“ prestal byť moderátorom mítingov. Vymenili ho. Čím to je, že sa protestujúci dokázali slušne správať aj k&nbsp;politickým oponentom? Jedným z&nbsp;dôvodov bola radosť zo zmeny. Aj my komunisti, ktorí sme mali rozhľad a&nbsp;boli sme triezvi, sme videli, že to nemá ďalej perspektívu, že zmena je nutná. A&nbsp;že si to ako spoločnosť teraz nesmieme pokaziť. Mementom bolo pre nás všetkých Rumunsko. Je dobré, že nedošlo k&nbsp;revanšizmu. K&nbsp;pomste. Každému niekto ublížil. Bolo ľahké vziať spravodlivosť do vlastných rúk. No aj nebezpečné. VPN treba pochváliť za uvážené kroky. Že sa nenechali vyprovokovať. Mali sme vyzbrojenú armádu. Políciu. Ľudové milície. Tajnú službu. Stačil impulz, jedna nerozumnosť a&nbsp;z&nbsp;nežnej by bola krvavá revolúcia.

Čo sa odvtedy pokazilo, že nám nielen na uliciach chýba slušnosť? Chýbajú nám politické vzory. Slušnosť v&nbsp;parlamente. Medzi politikmi. Máme iba ‚hecovanie‘. Neupokojujeme. Len delíme. Niekto musí začať byť slušný. V&nbsp;rukách to má koalícia. Ona udáva tón. Zatiaľ ani jeden predseda vlády nezmenil Mečiarovo heslo zo Zlatej Idky: „Víťaz berie všetko.“ To je chyba. Sú témy, pri ktorých môže koalícia a&nbsp;opozícia spolupracovať. Koalícia by sa nemala báť prijať dobrý opozičný návrh. Môže sa ním potom pochváliť. My sme prijali opozičný návrh. Ďakujeme. A&nbsp;aj opozícia by sa mala naučiť vládu pochváliť. Inak sa bude situácia ďalej nebezpečne vyhrocovať. V&nbsp;čom vidíte, pán prezident, nádej na lepšie časy? V&nbsp;zmene volebného systému. Kto sa dostáva do parlamentu? Komu sa zodpovedá poslanec? Predsedovi. Strane. Príliš veľa politiky. Kde je občan? Kde sú regióny? Kde je konkrétna zodpovednosť konkrétnemu voličovi? K&nbsp;nej sa musíme vrátiť. V&nbsp;parlamente sú väčšinou takí, čo majú peniaze a&nbsp;čo v&nbsp;tom vedia chodiť. Opustime pojmy – moje, moja vláda, moja strana, moje Slovensko. Hovorme – naše, naša strana, naša vláda, naše Slovensko. A&nbsp;budeme sa mať lepšie my všetci. Pomôcť môže aj Únia, tým, že nás bude viac počúvať a&nbsp;načúvať, čo hovoríme. Zostávame podceňovaní. „To ste vy z&nbsp;toho východného bloku“. Toto delenie na my a&nbsp;vy by sa malo skončiť. Únia je pre nás šťastie. No musíme sa počúvať. Vzájomne. Mám takú knižku. Sú v&nbsp;nej rady od prezidentov, spisovateľov, veľkých aj celkom obyčajných ľudí. Prostitútka Helenka mi napríklad do nej napísala: „Nikdy to nevzdaj. Môže byť lepšie.“ Psychiater Max Kašparů: „Len zovšednieť mi nedovoľ, Pane.“ Prezident Miloš Zeman do nej napísal: „Je ťažké vážiť si sám seba.“ Prezident Michal Kováč ešte v&nbsp;roku 2012 zaznamenal: „Veľmi by prospelo našej spoločnosti, keby sa ľudia správali tak, aby to zodpovedalo princípu – kto do teba kameňom, ty doňho chlebom.“ Čo napíše Rudolf Schuster? Nič iné si neželám, len zmierenie medzi nami. Sledujem znepokojujúci trend. Čím vyššia je životná úroveň, tým viac sme rozdelení a&nbsp;separovaní. Príklady tiahnu. Buďme príkladom zmierenia a&nbsp;jednoty. Bez súdržnosti rodín nedosiahneme súdržnosť štátu. Vráťme sa k&nbsp;nim. K&nbsp;rodinám. V&nbsp;nich hľadajme odpoveď na zmenu a&nbsp;zmierenie medzi nami. Úctu k&nbsp;sebe navzájom.

Bývalý prezident Schuster sa pýta: Kto začne so slušnosťou? Slovensko ju potrebuje

Výber pre vás

Bývalý prezident Schuster sa pýta: Kto začne so slušnosťou? Slovensko ju potrebuje

Súvisiace články

Prezident Pellegrini kľúč k „revolúcii“ na Slovensku

Lavica hanby. O zúfalom vykopávaní otvorených dverí

Výber pre vás