Katarína Korecká

Vapríli mala premiéru prvá časť jeho symfónie Impresie pozdĺž Dunaja, Bratislava. V Zlatej sále viedenského Musikvereinu spolu s Viedenskými symfonikmi.

Vo Viedni, kde žije, sa s FRANTIŠKOM JANOŠKOM (31) v Café Mozart zhovárala KATARÍNA KORECKÁ.

Na konte máte prvú symfóniu, ktorú ste navyše odpremiérovali na prestížnej scéne, vo viedenskom Musikvereine. Ako vznikala?

Mal som ponuku od Viedenských symfonikov, či by som niečo neskomponoval. Nápad na skladbu vznikol na súkromnej plavbe po Dunaji. Plavili sme sa a koncertovali pre zámožných výletníkov postupne v koncertných sálach podunajských miest - Budapešť, Viedeň… Mimochodom, na tejto lodi už vystupovali aj také osobnosti ako Edita Gruberová či Juan Diego Flórez. Na plavbe ma očarili krásne zátoky a scenéria Dunaja. Tak som sa potom s Viedenskými symfonikmi dohodol, že niečo skomponujem. Bola to veľká výzva, lebo som sa snažil vytvoriť niečo pre mňa úplne nové, symfóniu.

Symfónia je rozsiahly hudobný útvar. Čo obsahuje tá vaša?

Má tri časti a každú som venoval jednému mestu. Do prvej časti Bratislava som dal motív zo slovenskej piesne Tancuj, tancuj, vykrúcaj a dokonca som si prizval na interpretáciu známeho slovenského multiinštrumentalistu Roba Puškára, ktorý ju obohatil krásnou farbou fujary. Premiéra Bratislavy bola na tradičnom koncerte Frühling in Wien (Jar vo Viedni) v Musikvereine s Viedenskými symfonikmi pod taktovkou svetoznámeho dirigenta maestra Adama Fischera a ako sólisti sme boli my - Janoska Ensemble. Koncert viackrát odvysielala rakúska televízia ORF. Podarili sa mi dve prvenstvá - prvýkrát sa v Musikvereine prezentovalo dielo slovenského skladateľa a prvýkrát hrala v tejto sále fujara.

Aký to bol pocit byť interpretom aj skladateľom v jednej osobe?

Čakal som, ako bude reagovať publikum. Viedenčania vedia byť veľmi kritickí a do Musikvereinu chodia naozaj konzervatívni poslucháči, ktorí pravidelne navštevujú aj koncerty Frühling in Wien. Asi hodinu pred koncertom som ešte dával rozhovory pre médiá. Ešte nikdy som nebol v takom napätí. Ale som šťastný, lebo to vyšlo a mal som dokonca standing ovations.

Tréma vraj opadne, keď si človek sadne za nástroj a začne hrať.

Tak to funguje, potom sa sústredím už len na hudbu, vychutnávam si krásnu akustiku sály a zvuk orchestra za mnou.

Ste Slovák, žijete vo Viedni. Na Slovensku však o vás stále vieme málo. Akoby človek najprv musel spraviť dieru do sveta v zahraničí, kým si ho všimneme doma.

So súborom Janoska Ensemble sa predstavujeme ako Slováci. Sme na to hrdí, lebo na Slovensku sme vyrastali, študovali na konzervatóriu a máme krásne spomienky z detstva. Keď sme boli malí, prezentovali nás ako zázračné deti. Vyhrávali sme súťaže a všade sa o nás písalo, boli sme v rôznych reláciách. Odišli sme však študovať do zahraničia a zabudlo sa na nás. Ročne máme 120 koncertov v zahraničí, nemáme čas zaoberať sa tým, či nás na Slovensku poznajú, alebo nie. Veľa ľudí, najmä muzikantov, o nás vie. Ale možno si budeme musieť nájsť viac času a koncertovať aj doma.

Volajú vás koncertovať na Slovensko? Mám pocit, že našich umelcov na Slovensko nepozývame často.

Nevnímam to tak. V poslednom čase máme veľa ponúk aj zo Slovenska. Problémom je skôr náš nabitý kalendár. Tento rok budeme dvakrát v Bratislave, v júli na festivale Viva musica, tento koncert je už dlhší čas vypredaný, a v decembri v Slovenskom rozhlase. Dokonca nás začali pozývať do televíznych talkshow, takže aj širšie publikum má možnosť spoznať nás a zistiť, čo v tom svete robíme. Rád by som povedal, že si veľmi vážim ľudí, ktorí nás oslovujú, aby sme vystúpili na Slovensku. Pána Koreckého, ktorý nás ako prvý oslovil a zorganizoval nám koncert v Slovenskej filharmónii pre uzavretú spoločnosť, a neskôr aj spoločný vianočný koncert so súborom Fragile či festival Viva musica, alebo City Sounds of Bratislava.

Máte veľmi úspešnú kariéru v zahraničí. Spomeniete si ešte na začiatky? Aké to bolo?

S bratmi sme začali študovať vo Viedni. Vedel som po nemecky, lebo som sa učil na konzervatóriu, samozrejme, nebolo to také ako dnes. Priznávam, že nebolo ľahké dostať sa do muzikantských kruhov. No som rád, že po veľmi krátkom čase nás pustili medzi seba, prijali nás a dokonca máme medzi nimi priateľov.

Prišli sme sem študovať. Hoci štúdium nám platili rodičia, s bratmi sme hrávali na kšeft, aby sme si privyrobili a prispeli im. Veľa som cvičil a veľmi skoro som dostal príležitosť aj koncertovať. Prvé svetové koncertné turné som mal ako sedemnásťročný, keď ma do svojho ansámblu prizval Roby Lakatos. Začiatky neboli jednoduché, ale zvládol som to.

Čiže na prvom svetovom turné ste boli ako sedemnásťročný. Kedy sa začala vaša samostatná cesta?

Vždy som mal projekty s bratmi a s naším švagrom Júliusom Darvašom, ktorý je kontrabasista v Ensembli. S Ondrejom, ktorý bol neskôr členom Viedenských filharmonikov a patrí k špičkovým huslistom, sme mali viacero koncertov po svete. Tu vo Viedni sme mali trio s bratom Romanom, ktorý hrá na husliach nenapodobiteľne aj džez, a s Georgom Breinschmidom, jedným z najuznávanejších kontrabasistov. Spolupracovali sme i s najstarším bratom Arpádom, ktorý má krásny hlas. Neskôr nás oslovili, mňa a Romana, členovia Viedenskej a Berlínskej filharmónie, či by sme s nimi nehrali ako sólisti.

Pred desiatimi rokmi. To sme už boli po dvadsiatke. Medzitým sme mali rôzne projekty ako Hollywood in Vienna. Každý rok prizvú skladateľa z Hollywoodu, ktorý dostane cenu Maxa Steinera. Ja v tejto šou hrám ako sólový klavirista. Vďaka nej som sa zoznámil s viacerými hollywoodskymi skladateľmi. Popritom som komponoval pre rôzne orchestre aj písal aranžmány a ako sólista som koncertoval so spevákmi ako Anna Netrebko, José Carreras či Erwin Schrott. S Erwinom sme dlhodobo koncertovali v rámci projektu Rojotango. V roku 2013 sme sa zišli ako bratia a povedali sme si, že obnovíme to, čo sme ako deti robili, teda začneme spolu hrávať a vytvoríme niečo nové. Svetová hudobná kritika pomenovala našu hudbu Janoska Style. Odvtedy sa naplno sústreďujeme na náš Janoska Ensemble.

Fičalo to preto, lebo sme vymysleli niečo úplne nové v rámci klasickej hudby a ľudí to zaujalo. Naše koncerty sú jedinečné - vládne tam magická energia. Pravdaže, prvé koncerty boli bez agenta a bez vydavateľstva. Náš prvý koncert bol vo viedenskom Musikvereine, lebo vo Viedni sme už boli známi ako sólisti. Na prvý koncert sa prišli pozrieť z vydavateľstva Deu­tsche Grammophon. Kto ich pozval, si už nepamätám, ale boli tam. My sme sa o tom dozvedeli asi dve hodiny pred koncertom. Po vystúpení prišli za nami, že sa im páči, čo robíme, aj marketingovo si to vedia predstaviť a vedeli by to predať. Naplánovali sme si ďalšie stretnutie, kde sme sa už dohodli na konkrétnych zmluvných podmienkach. Tento kontakt nám otvoril cestu ďalej. Dnes máme jedného generálneho manažéra a v každom štáte lokálneho manažéra. S každým máme blízky vzťah, sme v dennom kontakte a to je dôležité.

Váš hlavný stan je Viedeň. Máte tu veľa fanúšikov? Veď vo Viedni je naozaj bohatý kultúrny život a je z čoho vyberať.

Postupne si budujeme publikum. Ľudia nás sledovali už ako sólistov. Máme naozaj veľké publikum a nielen v Európe. V Amerike sme boli pred dvoma rokmi prvýkrát a vypredali sme všetky sály. Je to aj vďaka tomu, že sme veľmi aktívni na sociálnych sieťach a naši fanúšikovia môžu sledovať, kde sme, čo robíme, čo chystáme. Náš posledný koncert v Musikvereine, kde sa zmestí dvetisíc ľudí, sme dvakrát bez problémov vypredali.

Veľmi veľké, koncertujeme tam každý rok v Číne, Kórei, na Taiwane či v Japonsku. Len z Hongkongu k nám do Bratislavy alebo do Viedne príde päťsto-šesťsto žiakov, ktorých učíme. Radi chodia aj na naše koncerty.

Päťsto-šesťsto žiakov? Ako si to máme predstaviť?

Robíme pre nich workshopy a majstrovské kurzy. V lete. Tento rok príde do Bratislavy dvesto žiakov a dve­stopäťdesiat do Viedne. Workshopy robíme po celom svete. Naposledy sme boli v Soči, kde sme robili workshop pre novú školu prezidenta Putina pre mimoriadne nadané deti. Takisto na univerzitách v Amerike sme mali nejaké workshopy či v Európe napríklad na Yehudi Menuhin Academy v Gstaade, alebo toto leto na European Music Institute Vienna, či v rámci projektu Viva ulica v Bratislave, kde sme tento rok ambasádormi. Učíme Janoska Style a improvizáciu. Študenti, ktorí študujú klasickú hudbu, sú veľmi konzervatívni, najmä v Ázii. My im ukazujeme aj iné možnosti, v hlavičkách im otvárame dvere do iných svetov. Po workshopoch študenti odchádzajú s úsmevom a motiváciou, že môžu ísť aj inou cestou, že sú aj iné možnosti. Možnosť improvizovať, otvoriť sa, vytvoriť nejaké kvarteto a ísť v našich koľajach.

Je to naša vízia v rámci klasickej hudby. Hráme klasickú hudbu, ale tak, ako si ju predstavujeme my. Robíme vlastné aranžmány, to je veľmi dôležitý faktor, nehráme skladbu tak, ako je napísaná, ale si ju upravujeme do nášho štýlu. Ja píšem, ale vytvárame to spolu na skúškach. Spájame klasickú hudbu s rôznymi žánrami ako džez, pop, ale aj world music. Veľmi radi sa inšpirujeme. Teraz sme boli v Rusku, ruská hudba je emotívna a Rusi majú krásne romance, to nás oslovilo. Do ďalšieho projektu niečo zapojíme. Človek sa učí celý život a my na cestách spoznávame iné kultúry, iné harmonizácie, iné možnosti v hudbe a to zapájame do našej hudby. Janoska Style sa volá aj náš posledný album, za ktorý sme nedávno dostali zlatú platňu.

Charakteristickým znakom vašej hudby je improvizácia.

Áno, je veľmi dôležitá. Bach, Mozart, Liszt, Paganini, všetci vedeli improvizovať, ale tento vzácny prvok z klasickej hudby vymrel. Nás odmalička viedli k improvizácii, snažíme sa ju priniesť naspäť. Náš otec vždy keď odchádzal do roboty, teda na koncert, nám znotoval nejakú melódiu a my sme mali do druhého dňa na ňu pripraviť nejaké variácie. Čiže už ako šesť-sedemroční sme sa učili improvizovať. Odmalička skúšal naše uši. Stáli sme smerom k stene, zahral nám tón a museli sme povedať, aký tón to bol. Nakoniec zistil, že máme absolútny sluch.

Keďže ste stále spolu, navyše rodina, nehrozí ponorková choroba?

Máme veľmi dobré vzťahy. Odmalička sme tak vedení. Preto nám spoločná hra chýbala a dali sme sa dokopy. Pri hre sa na seba nemusíme ani pozerať, zavrieme oči a vieme, kedy ten druhý začal hrať, vieme ho sprevádzať. Keď Roman zahrá nejakú improvizáciu na husliach, ja viem, čo tým myslí, čo tým chce vyjadriť a v akom štýle chce, aby sme ho sprevádzali. To je veľmi dôležité. Naše hádky trvajú maximálne 5 minút. A je to výborné aj na cestách. Keď muzikant cestuje sám, je to veľmi depresívne, je sám v hotelovej izbe a nemá sa s kým porozprávať alebo s kým ísť na večeru. U nás je to super, lebo sme rodina.

Naše manželky nás veľmi podporujú, tiež pochádzajú z hudobníckych rodín. Často ich brávame so sebou, keď hráme v blízkom okolí. A po dlhom turné ideme na dovolenku napríklad do Tatier. Často sa stretávame u našich rodičov v dome, deti sa hrajú, my hráme na nástrojoch, mama vyvára. Naši rodičia sú skvelí! Môžeme sa na nich hocikedy spoľahnúť a sú zároveň naši najväčší kritici.

S hudbou začínajú aj vaši synčekovia, hoci majú len tri a štyri roky.

Amadeus a Leonidas už začínajú s hudbou, dcérka Naomi má len deväť mesiacov. Leonidas má tri roky a celý deň doma diriguje. Musím mu púšťať v telke symfónie Beethovena, Mozarta, Wagnera, on diriguje do rytmu. Veľmi ho to baví. Amadeus má štyri roky, krásne spieva, vždy keď cvičím, tak mi do toho spieva. Spolu začínajú na klavíri. Máme doma aj husličky, i to skúšajú. Teraz sme začali s klavírom a uvidíme, čo ďalej.

Do ničoho ich nenútime. Samo sa to tak vykryštalizovalo. Tým, že ja celý deň robím s hudbou a nič iné u mňa nevidia. Snažia sa ma napodobňovať. Ja ráno vstanem a Amadeus už sedí pri klavíri a cvičí pred odchodom do škôlky nejaké veci. A chodia aj na naše koncerty.

Hudobníčka je i vaša manželka, hoci teraz sa zrejme viac stará o deti.

Manželka Aida vyštudovala operný spev vo Viedni. Vlastne sme sa spolu vybrali do Viedne študovať, ale spoznali sme sa už v pôrodnici v Bratislave, kde sme sa obaja narodili takmer v rovnakom čase a pokračovalo to ďalej na základnej umeleckej škole a konzervatóriu, kde sme sa potom do seba zamilovali. Vždy mi dobre poradí, keď rozmýšľam nad nejakým nápadom. Keď som sa jej pýtal, ktorú pieseň by som mal zapojiť ako motív do mojej symfónie, práve ona navrhla Tancuj, tancuj, vykrúcaj.

Nemám nič také. Keď práve nekoncertujem, sú mojím koníčkom moje deti.

Máte tridsaťjeden rokov, čo by ste chceli robiť ďalších päťdesiat rokov?

Musím sa priznať, že žijem svoj sen. U rodičov máme pianíno a prednedávnom som si spomenul, že keď som mal jedenásť, napísal som si, čo by som chcel robiť, čo by som chcel dosiahnuť a schoval to v ňom. Našiel som ten papierik a bolo tam presne to, čo teraz robím. Chcel som komponovať a hrať koncerty. Som tvárou prestížnej značky klavírov Bösendorfer, tak­že doma mám svoje vlastné krídlo, model Franza Liszta, ale ešte by sa nám zišlo Krištáľové krídlo, hihi…

Máte nejaké plány do budúcna, či už ste dosiahli všetko?

Mám plány: píšem svoj prvý klavírny koncert, koncert pre dvoje huslí, ale chystám aj operu. A chcel by som mať vlastný festival.

Asi v Rakúsku, ale môže byť aj na Slovensku, to ešte uvidíme podľa situácie. Mal som tiež sen vytvoriť Janoška školu a teraz sa už na tom pracuje, tá bude v Ázii.

František Janoška: „Žijem svoj sen.“

Výber pre vás