Anka Žitná Lučaiová

Mladí ľudia boli v západnom svete nositeľmi generačnej zmeny. V štyrid-siatych rokoch bojovali v druhej svetovej vojne, od šesťdesiatych rokov bojovali za ľudské práva a rodovú rovnosť. V socialistickom bloku boli možnosti režimom výrazne obmedzené. V Nežnej revolúcii však študenti zohrali podstatnú úlohu. Čo zmení dnešná generácia mladých? Majú prehľad, majú prístup k nekonečnému množstvu informácií. Majú však aj vytrvalosť, aby svoje ciele dosiahli?

O tom, aká je dnešná mladá generácia a čo od nej môžeme očakávať, sa so sociológom ROMANOM DŽAMBAZOVIČOM (43) z Katedry sociológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského zhovárala ANKA ŽITNÁ LUČAIOVÁ.

Definujme, kto sú dnes mladí ľudia. Aké sú ich očakávania?

Ide o ľudí narodených od druhej polovice deväťdesiatych rokov. Obdobie po miléniu je obdobím záujmu o mladých ľudí. Potom nás zase čaká obdobie záujmu o seniorov, pretože populácia starne. Podľa prognóz do roku 2060 bude mať Slovensko jednu z najstarších populácií v Európe.

O dnešných mladých ľuďoch sa hovorí ako o generácii Y, pred ňou sme hovorili o generácii X a už je tu aj Z.

Generácia Y je definovaná ako miléniová generácia. U nás je špecifická situácia v tom, že mládež je usadená do určitých kultúrnych, politických aj ekonomických podmienok. Do roku 1990 tu možno hovoriť z tohto hľadiska o úplne inej spoločnosti. Je to prvá generácia, ktorá zažila vymoženosti slobodného sveta, dospievali v období voľnosti a slobody.

Pokúsme sa opísať rozdiel medzi generáciou takzvaných Husákových detí zo sedemdesiatych rokov, ktorá dospievala v revolučných rokoch, a generáciami X a Y.

Generácia Y identifikuje aj ďalšie nasledujúce generácie žijúce v ére kompletnej globálnej digitalizácie, žijú v digitálnej spoločnosti, v možnostiach všadeprítomného internetu a výdobytkov moderných informačných technológií. V sedemdesiatych rokoch išlo o pronatalitnú populáciu, to jest populáciu, kde do spální zasiahla socialistická plánovacia politika. Ale v prípade Husákových detí má jedna jej časť bližšie k minulosti a časť zase ku generácii Y.

Ide o rozdiely vo vzdelanosti aj o regionálne rozdiely či rozdiely vidiek - mesto, hĺbku vierovyznania. Hlavný rozdiel je v tom, čo nazývame štandardné životné prechody a dráhy. Niečo, čo je jasne nalinajkované a je univerzálne pre väčšinu ľudí patriacich do danej generácie.

Ako teda prechádza do dospelosti a na štandardnú životnú dráhu generácia Y v porovnaní s minulosťou?

Ukazuje sa, že prechod do dospelosti ypsilonkárov je iný ako prechod mladých ľudí narodených v socializme. Mladosť a dospelosť sú sociálne definované. Nejde len o to, kedy dostanú vodičák a odkedy smú voliť. Ide o prechod do novej kvality života. Životná dráha je pre súčasných mladých veľmi rôznorodá. Pre nás a pre našich rodičov bola štandardizovaná. Skoro sme vstupovali do manželstva aj do rodičovstva, bol nízky podiel slobodných matiek aj detí narodených mimo manželstva. Skorý vstup do sobáša a materstva bol koncom osemdesiatych rokov okolo 21 rokov. U Husákových detí sa to posunulo, ale najväčšia skupina vstupovala do manželstva a rodila deti vo veku okolo 24 rokov.

Otvára sa vejár možností. Ešte stále je tu štandardne veľká populácia žien, ktoré rodia ako násťročné. Podiel rodiacich tínedžeriek sa napríklad v porovnaní s minulosťou nezmenšil. Znížil sa podiel 20- až 24-ročných a, čo je najviac viditeľné, stúpa podiel matiek, ktoré privedú na svet svoje prvé deti ako tridsaťročné a staršie.

Nie je akýmsi ukazovateľom dospelosti odsťahovanie od rodičov?

Väčšina mladých z obdobia socializmu sa odsťahovala od rodičov v skoršom veku, masová bytová výstavba umožňovala osamostatniť sa. Bolo vidieť, že politika zasiahla aj najintímnejšiu sféru. V čase, keď ste neriešili kariérny postup, nemohli ste cestovať, boli kvóty na vysoké školy - jediná realizácia bola v rodine a v spálni. Samotní rodičia motivovali svoje deti, aby sa čím skôr zosobášili a mali deti. A ako mladí starorodičia pomáhali so starostlivosťou o deti.

Ako sa osamostatňujú dnešní mladí ľudia?

Posunulo sa to do vyššieho veku. Prechod do dospelosti je najčastejšie vymedzený odchodom z rodičovského domu, ukončením štúdia, stabilným pracovným postavením, životom v partnerstve a rodičovstvom. Všetky tieto prechody v živote súčasných mladých ľudí sa však dejú neskôr.

Súvisí to s tým, že rodičia fungujú ako helikoptéry - obletujú svoje deti a zabezpečia im všetko, čo potrebujú -, takže deti nemajú dôvod odchádzať?

Helikoptérny rodič kmitá okolo dieťaťa a je vždy poruke. Neustále dohliada na dieťa. Takýto mladý človek je zvyknutý na full servis a v krízových situáciách potom môže zlyhať.

Existujú celé príručky pre personalistov, ako majú manažéri zvládať generáciu Y, kde je jej poten-ciál, kde sú plusy a mínusy. Plus je, že chce dosiahnuť cieľ, ale nedokáže sa na ten cieľ zameriavať dlhodobo. Dokáže pracovať v tíme - ale bez tímu je stratený. Nedokáže sám vyriešiť problém.

Existujú podobné príručky aj na predchádzajúce generácie?

Od sedemdesiatych rokov, keď sa začína boom psychoanalýzy, sú rôzne príručky na každú spoločenskú skupinu. Samozrejme, závisí od trhu, či to chce a potrebuje. Zrazu sa vynorili špeciálne časopisy pre každú spoločenskú skupinu - ako byť šťastný v seniorskom veku, ako zažiť desať najkrajších chvíľ v rodičovstve, ako ísť na dovolenku a nepohádať sa.

Čo si ako profesionál myslíte o týchto príručkách na všetko. Nepripadá vám to od veci?

Niektorí ľudia potrebujú manuál preto, lebo ich to nikto nenaučil. Sú neistí a ide vlastne o návody, ako sa cítiť bezpečne v určitých situáciách.

V minulosti neboli manuály - a ľudstvo to prežilo.

V minulosti si to mohli odpozerať. Videli a počuli, ako žili rodičia a starí rodičia. Ale opäť, helikoptérizmus je jav prítomný iba v niektorých skupinách. Treba si uvedomiť, že záleží na sociálnom zázemí a úrovni. Rodičia s nižším vzdelaním a nižším životným štandardom majú úplne iný štýl výchovy ako rodičia z vyšších a zo vzdelanejších vrstiev.

Dieťa v nižších sociálnych vrstvách je viac ponechané na seba a nie je natoľko pod kontrolou. Napriek tomu však dostáva direktívne pokyny, o ktorých sa nediskutuje. Naopak, vyššie kultúrne niveau znamená aj vyšší podiel „helikoptérnych rodičov“, ktorí viac kontrolujú - ale aj viac diskutujú a berú dieťa ako rovnocennú osobu.

V čom sa potom líšia mladí ľudia, ktorí mali rodičov prikazujúcich, od tých, ktorí majú rodičov diskutujúcich?

Spôsob výchovy ovplyvňuje spôsob rozmýšľania. Napríklad aj to, ako vládneme jazykom. Ak niečo vieme pomenovať, vnímame svet inak. Ak rodič motivuje na diskusiu, neprikazuje, ale odporúča, pre deti je to z hľadiska lingvistickej socializácie osvojovanie oveľa širšej slovnej zásoby. Pýtajú sa prečo. V porovnaní s deťmi, ktorým sa prikazuje a zakazuje, vnímajú svet aj jeho možnosti rozšírenejšie. Tieto deti dokážu prepínať z formálneho do neformálneho jazyka - a formálny jazyk je dôležitý pre úspešnosť v práci, v styku s autoritami. Ak sa viete vyjadrovať a spisovne hovoriť či písať, je to výhoda. Generácia Y všetky informácie rýchlo získa, je zbehlá v informačných technológiách, je to generácia najviac napojená na budúcnosť. Sú inšpiratívni. Žiadna generácia predtým nemala toľko možností a príležitostí. Ale ukazuje sa tu aj veľká miera povrchnosti. Majú veľa informácií, ale nejdú do hĺbky.

Druhá vec je, že v priestore internetu je veľa balastu, hoaxov, neprávd. Vedia destilovať z tohto množstva to, čo je správne?

Každý z nás prechádza obdobím, keď sa učí selektovať. Ale úplne inak vyzerá komunikácia zoči-voči a cez internet. Práve generácia Y je zbehlá v nadväzovaní globálnych kontaktov, nemá problém s cudzími jazykmi.

Komunikujú cez internet. Dokážu to aj naživo?

Tak, ako sú zbehlí v komunikácii vo virtuálnom priestore, v komunikácii naživo zlyhávajú. Nevedia adekvátne reagovať. V jednej z tých príručiek pre manažérov sa napríklad píše, aby pripravili mladým ľuďom manuál, ako prezentovať, ako písať listy. V komunikácii na sociálnych sieťach využívajú skratky a slang, nevedia, ako komunikovať bežným spôsobom.

Nesúvisí to aj s tým, že ani formálne vzdelaní mladí ľudia nečítajú? Stretávate sa s tým aj u svojich študentov?

U mojich nie, som nekompromisný a musia čítať. Ale prispôsobil som im výučbu a predpokladám, že to robia aj kolegovia a kolegyne. Pripravujeme prezentácie, využívame videoukážky - niečo, čo im je bližšie. Veľmi zaujímavé je, že mladí sú už zvyknutí na tento spôsob.

Posúva sa a hlboko sa zahryzáva až k tridsiatnikom. Od deväťdesiatych rokov sledujeme ten istý jav - zachytenie novej fázy života, ktorá si vytvára čoraz väčší priestor medzi detstvom a dospelosťou. Mladosť bola v minulosti relatívne krátke životné obdobie medzi detstvom a dospelosťou. Obdobím hľadania sa. Po strednej škole či po vysokej škole prišla vojenská služba, práca a rodičovstvo. Rýchle osamostatnenie a zakladanie rodín. Tak to robilo 90 percent ľudí, tak sa to patrilo. Vznikol model, ako sa muselo fungovať. Našťastie prišiel rok 1989. Ale dovtedy sme nerozmýšľali inak.

Neskoro. Líši sa to podľa krajín, na severe je to skôr, na juhu neskôr. Na Slovensku sa odchod z domu pohybuje priemerne vo veku tridsať rokov. Hovoríme o neskorej mladosti.

Nie je to aj preto, že nemajú dosť prostriedkov na osamostatnenie?

Je to aj preto. Ale aj pre nesprávne dáta. Mladí môžu bývať v internátoch či v podnájmoch, ale formálne stále patria do domácnosti rodičov. Ak to dáme do súvisu s javom, ako je kult mladosti, keď sa mladosť vníma ako energia a sila, to, čo sa uplatňuje na pracovnom trhu, na koho sa zameriava trh. Mladí majú dostatok voľného času, nemusia sa starať o deti. Majú aj dosť prevádzkových financií.

Bezstarostná jazda nemusí vždy znamenať spokojnú jazdu. Ak sú ľudia spokojní so životom, je to dobré. Ak to však pociťujú ako hendikep, že nemajú zázemie, nemajú partnera, že im ušiel vlak z hľadiska rodičovstva, ak vidia ako negatívum to, že neustále menia svoje pracovné pozície, nie je to dobré. Spokojnosť so životom tvorí súčasť identity. Ak vyžarujete spokojnosť, spokojné je aj vaše okolie. Isté teórie hovoria, že spokojnejší ľudia si ľahšie hľadajú partnera. Ak je niekto usmiaty a šťastný, pritiahne ďalšiu osobu. A ukazuje sa, že ľudia v spokojnom partnerskom zväzku sú šťastnejší.

Aké sú politické preferencie a prístup k otázkam verejného života? Ako formuje internetová generácia verejný priestor?

Dá sa merať politická angažovanosť. Aj keď teraz vidíme, ako dopadol nárast aktivity prvovoličov. Hľadajú jasné pravidlá, ale súčasťou ich života je neistota. Staré pravidlá neplatia, nové nie sú jasné. Slobodná voľba prináša neistotu v tom, či som si dobre vybral. A ak som si nevybral dobre, aké som mal možnosti.

Vyústi ich neistota do metódy pokus - omyl a rastie náchylnosť voliť nesystémové politické strany?

Áno. Ale niektorí hľadajú istotu, niekoho, kto im to definuje. Toto je dobré, toto je zlé. Je to akoby strach zo slobody. Mnohí sociológovia opisovali, že strach zo slobody mala aj generácia dospievajúca v 90. rokoch.

Prečo vládne neistota medzi súčasnými mladými ľuďmi v ére relatívneho blahobytu?

Neistota je vo všetkom - v tom, či si nájdem a udržím prácu, ale aj v intímnych vzťahoch. Sociológ Anthony Guiness hovorí, že v partnerstvách je dôležitý čistý vzťah. Ten trvá len dovtedy, kým prináša pozitíva. Ostávam v ňom iba dovtedy, kým mi prináša spokojnosť. Ak mám byť vo vzťahu kvôli deťom či hypotéke, to nie je čistý vzťah. A títo mladí si to uvedomujú, vo svojich vzťahoch vidia koniec, rytier na bielom koni má hrdzavé brnenie a ľahko ho vytlačí zo sedla niekto lepší. To sú tie najintímnejšie vzťahy.

Ukazuje sa, že mnohí mladí ľudia nemajú ani blízkych priateľov. Takých, s ktorými sa vedia rozprávať o problémoch.

Nemajú problém zverejňovať intímne informácie na sociálnych sieťach. Nemajú pochopenie pre koncepciu diskrétnosti. Sú schopní zverejňovať intímne momenty na diskusných fórach. Nemajú pochopenie pre tých, ktorí nechcú zverejňovať intímnosti.

Mladí ľudia dnes nemajú problém ani s intímnosťami naživo. Tínedžeri sa v nočných kluboch často nezoznamujú podaním ruky, ale orálnym sexom. Sex je akoby druh zábavy.

Zdá sa, akoby sa sexualita vymedzovala zo starých rámcov. Mladí skoršie dozrievajú, majú prvý styk v nižšom veku, zvyšuje sa podiel tých, ktorí často striedajú partnerov. Nestriedajú ich počas jednej noci, sú sériovo monogamní - po čase partnera vymenia. S tým súvisí už spomínaná teória čistého vzťahu. Sexualita je plastická, robím to, čo mi vyhovuje. Ja môžem rozhodovať, čo urobím so svojím telom a robím to vtedy, keď mi to vyhovuje.

Medzi tínedžermi je pomerne rozšírený jav, že sa veľmi skoro dostávajú k sexu, alkoholu, návykovým látkam.

V postadolescentnom období sú to prepojené charakteristiky. Mladý človek skúša a svoju identitu vníma ako projekt. Nič nie je zakázané. To do osemdesiatych až deväťdesiatych rokov nebolo. Napríklad pri subkultúrach ste boli buď skinhead, pankáč, depešák, alebo metalista - tvorilo to hlavnú súčasť identity. Člen jednej subkultúry a bolo to autentické. Dnes sa tínedžer zobudí a môže byť niekým iným. Subkultúra sa berie ako nejaký estetický kód. Niečo, čo sa mi páči. Nie je to autentické, v médiách dostane návod, ako na to.

Oni ich potrebujú. V otázke neistoty neviete, o koho sa máte oprieť. A to znamená krehkosť identity. Budujem niečo, čo nemusí byť stále a pevné. Budujem si vzťah, ale vidím jeho koniec. Ak sa mi nepáči, rozídeme sa.

Nie je to dobré, ale je to slobodná voľba. Ukazuje sa, že európska populácia nikdy nebola šťastnejšia a nemala viac možností. Keď sme sa na Slovensku pýtali mladých ľudí, čo považujú za ideálne, nula percent v našej výskumnej vzorke v populácii od 18 do 24 rokov označilo možnosť ostať single.

Za úplný ideál považujú manželstvo, spolužitie alebo model LAT - living apart together. Čiže každý žije vo vlastnej samostatnej domácnosti, ale zároveň v partnerstve. Sú zodpovední jeden voči druhému.

Čo ešte dnešných mladých ľudí definuje?

Istá miera sebeckosti - ale v zmysle egocentrizmu. Ja som ten, okolo ktorého sa točí vesmír. Je to aj dôsledok helikoptérových rodičov. Rodičia hovoria, že dieťa nie je nezvládnuteľné, to učitelia sú neschopní. Dieťa je osobnosť, treba ho nechať prejaviť sa. Posun je v sebapresadzovaní. Napríklad nevedieme dieťa k tolerantnosti, ale učíme ho, ako sa presadiť a upútať pozornosť.

Určite nie. Dôsledkom toho, že myslím iba na seba, je, že nedokážem riešiť veci, kde by som musel ustúpiť z piedestálu. Hocijaká konštruktívna kritika je negatívny zásah do osobnosti. Detto zrazu pociťujú depriváciu, vnímajú to ako útok na svoju osobu.

Majú príliš znížený prah toho, čo treba vedieť strpieť?

Áno. Ak nemáte tento prah sebakontroly a ste zameraný iba na seba, neviete odkladať dosiahnutie určitých potrieb. Všetko potrebujem tu a teraz. Ak nemám, som nespokojný. Ak nie som spokojný, chýba mi stabilita.

Som nespokojný, neriešim, odchádzam. Ja za to nemôžem, môže za to systém. Obviňujeme iných. Stále stojím medzi dospelosťou a detstvom. Veľmi chcem byť dospelý, ale zodpovednosť nechcem. Potom je to experiment a skúmanie možností. Videl som niekoľko štúdií o prechode k dospelosti. V niektorých krajinách presun do dospelosti súvisí s dostupnosťou vysokých škôl, vzdelania, nájomného bývania či hypoték. V iných krajinách sa deti po ukončení štúdia či po neúspešnom vzťahu vrátia k rodičom. Niekde ich nazývajú aj generácia jojo.

Začali sme tým, že spoločnosť bude o tridsať až štyridsať rokov prestarnutá. Budú ľudia z jojo generácie schopní vychovať deti tak, aby udržali sociálny systém, ktorý sa postará o seniorov?

Ukazuje sa, že títo mladí budú mať malý počet detí, plodnosť aj pôrodnosť klesajú. Spoločnosť sa vlastnými silami nedokáže reprodukovať. Starne a nie je dostatok detí.

Na blahobyt nie, ukazuje sa, že nemáme deti, lebo si to nemôžeme dovoliť. Nemáme finančnú, pracovnú, bytovú ani sociálnu istotu.

Nikdy neboli časy, keď by bola istota, deti sa rodili aj počas vojen, aj v totalite. Nejde len o to, že sme viac sebeckí, chceme všetko hneď a teraz, nevieme odložiť realizáciu svojich hmotných túžob?

Áno. Je to jedna z možností. Druhá hypotéza hovorí o zmene hodnôt, o náraste egoizmu, narcizmu, odkladaní zodpovednosti na neskôr. Blahobyt sa meria aj cez zážitky. Je dieťa a jeho výchova zážitok? Je rodina zlučiteľná s budovaním kariéry a s cestovaním? Ukazuje sa, že spoločnosti, ktoré dokážu harmonizovať prácu a rodinu, majú viac detí a sú spokojnejšie. Táto generácia bude mať menej detí, máme potom menej súrodencov, menej bratrancov a sesterníc, komplexne sa zrútia rodinné siete. Menej často sa stretávame naživo, čítame cez Skype či Facebook, ale ak si zlomím nohu, nemá mi kto ísť nakúpiť. Nie sme si nablízku. Zrazu riešime aj otázku, že budúcnosť bude menej stabilizovaná a neistá. A opäť sme pri neistote. Mladí ľudia si nebudujú dlhodobé vzťahy, rodiny a priateľstvá sú menej stabilné. Aj v dôsledku mobility.

Ak to takto zhrnieme, ste optimista, čo sa týka mladých?

Vždy som optimista. Táto mladá generácia je najinšpiratívnejšia, má obrovský potenciál. Ako ho využije, závisí od nastavenia podmienok. Musíme sa naučiť, ako byť dobrý partner - a nielen v intímnom zmysle slova, ako byť dobrý rodič. Mnohí hovoria, že tejto mladej generácii chýbajú tak-zvané softskills - mäkké zručnosti. Chcem kooperovať, len kým dosiahnem cieľ. Vedia telefonovať a esemeskovať, ale nevedia budovať vzťah zoči-voči, dávať do toho energiu a nečakať, že to urobí niekto iný.

Generácia Jojo: Akí sú dnešní mladí ľudia?

Výber pre vás