Katarína Šelestiaková

Denník N totiž zverejnil lekársku správu, starú pätnásť rokov, podľa ktorej vo februári 2003 napadol manželku. Píše sa v&nbsp;nej, že na obed prišla do nemocnice na Kramároch na urgentný príjem vtedajšia manželka Imricha Béreša Zuzana a&nbsp;ošetrujúcemu lekárovi povedala, že ju manžel surovo napadol. Manželia sa rok nato rozviedli. Podpísaný lekár Jozef Sabol sa k&nbsp;prípadu nechcel vyjadrovať, odvolal sa na lekárske tajomstvo. Samotný politik popiera, že by svoju manželku fyzicky napadol. Po pol roku mlčania sa napokon k&nbsp;tomu, čo sa stalo v&nbsp;apríli, ale aj v&nbsp;roku 2003, vyjadril. Nielen preto, že je sklamaný z&nbsp;Róberta Bezáka, ktorému v&nbsp;núdzi pomohol, ale zbieral vraj dôkazy na svoju obranu.

S&nbsp;bývalým politikom za ANO a&nbsp;predsedom predstavenstva Prvej stavebnej sporiteľne IMRICHOM BÉREŠOM (56) sa rozprávala KATARÍNA ŠELESTIAKOVÁ.

Pred pätnástimi rokmi sme spolu robili rozhovor s&nbsp;titulkom Bitkár? Opäť ste prijali ponuku na rozhovor, hoci ste tvrdili, že sa už vyjadrovať nebudete. Prečo teraz?

Výrazne ma zaujali posledné udalosti, keď som v&nbsp;televízii videl pána Bezáka a&nbsp;jeho podporu prezidentskej kandidátke Zuzane Čaputovej.

Konečne mi konanie a&nbsp;postup pána Bezáka dávajú zmysel. Mozaika sa mi postupne skladá už od apríla. Obdivujem šikovnosť pána emeritného arcibiskupa, ktorý v&nbsp;období pár mesiacov a&nbsp;v&nbsp;takom obmedzenom priestore dokáže najprv vyjadriť podporu jednému kandidátovi a&nbsp;vzápätí, len o&nbsp;pár mesiacov, zas pani Čaputovej, ktorá je dokonca kandidátkou politickej strany. To ma dosť prekvapilo, aj to, že mu to tak ľahko prešlo a&nbsp;novinári sa ho na to nepýtali. Očakával by som, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpi, respektíve, že podporí Františka Mikloška.

Komentátor Dag Daniš Bezákovi vyčíta, že podporuje liberálov a&nbsp;nie trebárs Františka Mikloška, ktorý sa ho zastal. Pýta sa, čo za to má, aké výhody.

Ak by som mohol ísť trochu do histórie, aj ja som arcibiskupa Bezáka výrazne podporoval, keď sa ocitol v&nbsp;tej najťažšej situácii a&nbsp;keď to naozaj potreboval.

Poskytol som mu strechu nad hlavou v&nbsp;čase, keď sa stal cirkevným bezdomovcom. Nemal kde bývať, nemal z&nbsp;čoho žiť, čo vyvolalo vo verejnosti vlnu emócií. Vnímal som celú záležitosť okolo neho jeho optikou, teda ako krivdu. Nikdy som si nekládol otázky k&nbsp;vizitácii, ktoré mu kládol biskup vizitátor, nikdy som sa nepýtal, čo je za tým, prečo sa stalo to, čo sa stalo. Jednoducho som ho nesúdil. Preto ma zarazilo, že on sa vlastne pri prvej zaťažkávacej skúške - čo sa týka mojej osoby - odo mňa odvrátil. Pritom ja som ho stále podporoval.

Vy ste ho oslovili, aby vás v&nbsp;kandidatúre podporil alebo on sa vám ponúkol sám?

Náš vzťah sa dostal do fázy priateľstva, bol náš rodinný priateľ. Chodieval k&nbsp;nám na obed, spolu sme boli na dovolenke a&nbsp;keď sa tá myšlienka kreovala do fázy, či kandidovať, požiadal som ho o&nbsp;to, či by stál v&nbsp;tej chvíli pri mne. S&nbsp;tým nakoniec aj s&nbsp;Milanom Kňažkom súhlasili.

Mali nejaké otázky ohľadom vašej&nbsp;minulosti?

Hovorili sme o&nbsp;všetkom možnom a,&nbsp;samozrejme, o&nbsp;minulosti. Ak narážate na tú moju pseudokauzu s&nbsp;bývalou manželkou, považoval som ju za definitívne uzavretú pred pätnástimi rokmi.

Ešte raz mi to vysvetlite. Spomenuli ste im to, že ste údajne napadli manželku?

Ale oni dnes tvrdia, že o&nbsp;tom nepočuli, že je to pre nich novinka.

Nemôžem hovoriť za nich, môžem hovoriť len za seba. Keď sme sa bavili o&nbsp;mojej minulosti, padla taká otázka a&nbsp;ja som im spomenul túto pseudokauzu, ktorá bola pre mňa uzavretá.

Samozrejme, ale v&nbsp;živote sa stávajú aj horšie veci. Beriem to ako osud, ktorý mi dal túto prekážku do cesty. Charaktery sa odhalili, charaktery sa ukázali. Beriem to ako fakt... Výrazne som zredukoval zoznam tých, ktorým budem posielať vianočné pohľadnice.

Keď sa v&nbsp;roku 2003 spustila táto, podľa vás, antikampaň, žalovali ste vtedy niekoho?

Vtedy sa tá kauza oficiálnym vyšetrovaním uzavrela a&nbsp;bola pre mňa témou, ktorá sa skončila. Teraz je situácia iná. Kým iní v&nbsp;tomto čase už zbierali hlasy voličov, ja som zbieral fakty, aby som sa bránil. Len čo som ohlásil, že zvolám tlačovú konferenciu, istý denník (Denník N - ­pozn. red.) na mňa vytiahol informáciu na základe pochybného papiera, ktorý som ja nikdy nemal v&nbsp;ruke.

Chcete to lekárske potvrdenie spochybniť?

Ten pochybný papier má niekoľko znakov, ktoré vyvolávajú oprávnené otázky. „Dokument“ nemá žiaden názov, pečiatka nemocnice je rozmazaná a&nbsp;je tu podpísaný nejaký Sabol bez pečiatky. Lekár sa musí podpisovať so všetkými svojimi titulmi a&nbsp;s&nbsp;pečiatkou, aby bolo jasné, že to je lekár a&nbsp;nie nejaký zdravotný brat. Lekári si musia klásť otázku, ak na tom papieri bola taká závažná informácia, prečo neposlali pacientku na CT, magnetickú rezonanciu, röntgen a&nbsp;prečo ju nehospitalizovali.

Naozaj ju nehospitalizovali? Medializovaná informácia tvrdí, že áno.

Môžem vám ukázať dva závažné dokumenty. Náhľad do výpisu z&nbsp;účtu poistenca za celý rok 2003. Okrem bežných vyšetrení mojej exmanželky tam nie je nič. Z&nbsp;nemocnice, v&nbsp;ktorej sa to údajne udialo, teda z&nbsp;Kramárov, mám potvrdenie, že po po­drobnom preskúmaní konštatujú, že v&nbsp;archíve nemocnice sa nenachádza žiadna takáto informácia. Podpísaný je primár centrálneho príjmu. To sú listinné dôkazy, že je to obyčajný podvrh.

Nemám koho žalovať. Denník, ktorý to napísal, vie, ako to napísať. Používa slová ako údajne, našli sme v&nbsp;archíve a&nbsp;podobne. Dopredu dávajú nulovú šancu brániť sa. Svojej pravdy by som sa s&nbsp;najväčšou pravdepodobnosťou nedovolal. Slovensko je traumatizované toľkými súdnymi spormi a&nbsp;ak dopredu viem, že boli použité také slová, aby to nebolo napadnuteľné, nemá to význam.

Takže podľa vás je to lekárske potvrdenie podvrh?

A&nbsp;nebude médiá žalovať vaša exmanželka? Ak teda tvrdíte, že doklad je podvrh.

Myslím, že tu platí rovnaká odpoveď ako moja. Niet koho žalovať. Pravdupovediac sme sa o&nbsp;tom ani nerozprávali. Nie som si ani istý, či bývalá manželka by chcela byť ďalej súčasťou niečej divnej hry.

Vo svojej knihe ste však priznali, že manželstvo nebolo ku koncu dobré, že ste sa hádali a&nbsp;neskôr rozviedli. Takže problémy ste mali. Nie?

Na začiatku moja vtedajšia manželka súhlasila s&nbsp;tým, že do politiky pôjdem. Ale zistila, že byť politikom a&nbsp;na očiach verejnosti je ťažké nielen pre politika, ale aj pre rodinu. Neustále som bol na cestách v&nbsp;Bruseli, v&nbsp;Štrasburgu alebo v&nbsp;slovenskom parlamente. Takmer polovica manželstiev na Slovensku je rozvedených. Kto zažil rozvod, vie, aké je to traumatizujúce. Nielen pre manželov, ale aj pre deti. Ako sa vraví na dedinách, niet takého komína, z&nbsp;ktorého sa nedymí.

Nastala situácia, keď nášmu synovi diagnostikovali autizmus a&nbsp;my sme mali rozdielne pohľady na túto situáciu. Postupne sme sa od seba vzďaľovali a&nbsp;napokon sme sa veľmi korektne rozviedli. Doteraz máme veľmi férový vzťah a&nbsp;staráme sa o&nbsp;naše spoločné deti, ako sa len najlepšie dá. Aj preto táto kauza, znovu účelovo vytiahnutá, veľmi ranila moju rodinu.

Vráťme sa však k&nbsp;aprílu tohto roka. Ešte ste ani nestihli oznámiť zámer kandidovať za prezidenta a&nbsp;už ste ho museli stiahnuť.

Môžem vás zastaviť? Ja som ni­kdy nepovedal, že budem kandidovať, ale že budem zbierať 30-tisíc podpisov, čo je dvojnásobok potrebných hlasov. Ako apolitický kandidát som chcel zozbierať hlasy a&nbsp;potom sa rozhodnúť, či do toho pôjdem, alebo nie.

Avizovanie tlačovej konferencie, na ktorej ste napokon ani neoznámili kampaň, však vyznelo dosť amatérsky. Médiá viac ako to, či ste napadli exmanželku, zosmiešňovali ten amaterizmus. Kto vám tak zle radil?

Ja som nemal skupinu poradcov. Nemal som tím, bol by som ho budoval, keby som dosiahol tridsaťtisíc podpisov. Mal som len priateľov, ktorí mi občas pomáhali. Kauzu som považoval za vysvetlenú a&nbsp;uzavretú. Ale niekomu poslúžila ako marketingový nástroj na to, aby prehlušila moju tlačovku a&nbsp;aby páni Bezák a&nbsp;Kňažko, ktorí mi šesť mesiacov deklarovali podporu, zrazu zmenili svoj názor. Pätnásť hodín pred tlačovkou ma zrazu začali presviedčať, aby som tlačovku nerobil. Aby som od svojho zámeru upustil.

Dobre, ale ak ste tú kauzu považovali za uzavretú, prečo ste pred médiá nepredstúpili a&nbsp;nepovedali, že napriek týmto informáciám sa budete uchádzať o&nbsp;priazeň voličov?

Kauza bola len prostriedok. Mala presvedčiť dvojicu mojich podporovateľov, aby na tlačovku neprišli.

Ak tomu dobre rozumiem, stiahli ste sa preto, že vás odmietli podporiť?

Útok na mňa bol dosť brutálny a&nbsp;nečakal som, že ľudia, ktorých som obdivoval a&nbsp;vo veľkej miere aj podporoval, napríklad pán Kňažko v&nbsp;jeho prezidentskej kampani, sa takto stiahnu. Ale on zazmätkoval, ako to urobil už viackrát v&nbsp;minulosti. Čo bolo horšie pre mňa, pán Bezák, ktorého som si vysoko cenil a&nbsp;vážil, sa ku mne otočil chrbtom. Nepovažujem to za korektné.

Spýtam sa inak. Prečo argumenty, ktoré mi tu uvádzate, ich dvoch nepresvedčili?

S&nbsp;odstupom času a&nbsp;po opakovanom vyhodnocovaní situácie sa mi zdá, že nechceli počúvať, lebo boli pod vplyvom iných ľudí, čo dokazuje aj vývoj situácie (Bezákova podpora pani Čaputovej z&nbsp;Progresívneho Slovenska, kde je podpredseda Michal Šimečka - pozn. red.). Obaja prejavili záujem stretnúť sa s&nbsp;mojou bývalou manželkou. Vyžadovalo si to len trochu času - to však nehovorím o&nbsp;týždňoch, ale o&nbsp;hodinách. Moja bývalá manželka napokon súhlasila so stretnutím, pánovi Kňažkovi som to telefonicky oznámil a&nbsp;on povedal, že už nemá záujem a&nbsp;nech sa postaví pred médiá. To bola jeho reakcia.

S&nbsp;pánom Bezákom prebehla mailová korešpondencia, v&nbsp;ktorej mu exmanželka napísala list. Odpovedal, že týmto mailom pokladá stretnutie za uskutočnené. Pre mňa je to jasný signál, že kde nie je vôľa, tam nie je ani cesta.

Hovorili ste s&nbsp;Bezákom o&nbsp;jeho prípadnej kandidatúre na post hlavy štátu?

My sme hodiny diskutovali o&nbsp;tejto téme. Vždy presadzoval kategorický prístup, že on kandidovať nechce. Ale ako vnímam jeho kroky, tak určite sa chce nejakým spôsobom politicky angažovať.

Myslíte, že by trebárs vstúpil do strany Andreja Kisku?

Už nie ste v&nbsp;kontakte s&nbsp;pánmi Kňažkom a&nbsp;Bezákom?

Odvtedy nie. Ja ich nevyhľadávam a&nbsp;predpokladám, že ani oni mňa nebudú vyhľadávať.

Veľmi. Dnešná doba nepraje pevným charakterom. Nečakal som taký prístup od ľudí, ktorí vám deklarujú podporu. Zmenilo mi to pohľad na mnohých ľudí, ktorí sa odo mňa odvrátili. Naopak, o&nbsp;to viac si vážim tých, ktorí zotrvali. Najviac si však cením, že stojí pri mne moja rodina. A&nbsp;verte, že nie je jednoduché vysvetľovať autistickému synovi, čo píšu o&nbsp;jeho otcovi. Bolo to „prepísknuté“ a&nbsp;účelové.

Oslovil vás spomínaný denník alebo iné médiá s&nbsp;otázkami na túto tému? Dali vám priestor vyjadriť sa?

V&nbsp;roku 2003 som s&nbsp;vami robila k&nbsp;tejto téme rozhovor. Už vtedy ste vraveli, že je to antikampaň. Prečo by na vás niekto takto útočil?

Pred pätnástimi rokmi som bol poslancom za ANO, ktoré bolo štvrtým koaličným partnerom, a&nbsp;nie veľmi želaným. Koaliční partneri útočili na ANO salámovou metódou pod heslom Však do niekoho kopneme a&nbsp;možno niekto padne. ANO bolo vtedy za odluku cirkvi od štátu a&nbsp;dalo sa predpokladať, že to bude dôvod útokov na moju osobu.

Ale z&nbsp;politiky ste napokon predsa len odišli.

Ja som neodišiel z&nbsp;politiky hneď, ale až v&nbsp;septembri toho roku. Dôvody boli iného charakteru, a&nbsp;to pre atmosféru, ktorá v&nbsp;ANO vládla, ale aj pre profesijnú ponuku, ktorú som dostal.

Pavol Rusko mal v&nbsp;tom čase zdravotné problémy a&nbsp;vy ste mu otvorene povedali, že budete zvažovať kandidatúru za lídra strany. Necítil sa vami ohrozený?

Nebol som jediný protikandidát. Boli aj takí, ktorí mali veľmi silnú podporu členskej základne, ale aj niektorých koaličných partnerov pre takéto riešenie. Tí však túto výzvu neprijali. Ja som s&nbsp;tým problém nemal.

Ak sa vrátime ešte k&nbsp;Pavlovi Ruskovi, komunikujete spolu?

Nie, vôbec. Ja som mu pred pätnástimi rokmi na Troch studničkách v&nbsp;Demänovskej doline oznámil, že vraciam mandát a&nbsp;som hrdý na to, že som prvý slovenský poslanec, ktorý dobrovoľne vrátil mandát. Mrzí ma, že dodnes mám minimum nasledovníkov, hoci ide o&nbsp;prejav štandardnej politickej kultúry.

Ako vnímate to, že mediálny magnát Pavol Rusko padol na samé dno a&nbsp;je to človek, ktorý sedí v&nbsp;domácom väzení?

Nikdy nikoho nesúdim. Každý má nejaký svoj osud a&nbsp;treba mať veľkú pokoru v&nbsp;živote. Pokora je základ úspechu v&nbsp;politike, ale nie hraná pokora. Človek by sa mal vedieť pre ľudí nezištne obetovať.

Jasné, že politika je aj boj o&nbsp;moc. Mne však veľmi záleží na Slovensku a&nbsp;nikdy som nemal ambíciu odtiaľto odísť, hoci tých príležitostí bolo veľa. Chcel som krajine svojím zberom hlasov na kandidatúru vrátiť to, čo mi dala. Lebo z&nbsp;kandidátov, ktorí sa zatiaľ medializovali, ani jeden detailne nevie, čo úrad prezidenta predstavuje. Byť len slušný, to v&nbsp;politike nestačí.

Čo hovoríte na súčasných avizovaných kandidátov na hlavu štátu?

Rozlišujem päť typov kandidátov na prezidenta. Jedni sú recesisti, druhí sú tí, ktorí sa chcú kampaňou zviditeľniť a&nbsp;predať do politického života ako kvalitní členovia nejakého subjektu, tretí to robia preto, lebo chcú založiť politický subjekt, a&nbsp;štvrtí robia dymovú clonu, aby tým piatym, ktorí majú nejakú reálnu šancu, odovzdali svoj hlas. Rozhodnutie začať zbierať podpisy, to nie je vo vypití siedmich borovičiek a&nbsp;pív a&nbsp;v&nbsp;zobudení sa ráno. A&nbsp;v&nbsp;tom, že si poviem - a&nbsp;teraz idem. To si vyžaduje veľmi dôkladnú prípravu, dôkladnú analýzu. Isté finančné zázemie, ak nechcem byť v&nbsp;područí nejakých finančných skupín. Z&nbsp;môjho pohľadu by tí ľudia mali mať aj niečo za sebou.

Myslíte tým seba? Boli ste poradca exprezidenta Michala Kováča.

Vo finančníctve robím 22 rokov. S&nbsp;politikou som mal stále do činenia, keďže za posledných 15 rokov bolo sedem noviel zákona o&nbsp;stavebnom sporení, a&nbsp;vždy som sa snažil, aby naši klienti mali komfort. ľudsky ma teší, že ten boj nebol márny, lebo veľa chodím po Slovensku a&nbsp;vidím, ako sa za pätnásť rokov zmenilo. Takže si myslím, že som urobil dobre, keď som z&nbsp;politiky odišiel do reálneho života. Každý z&nbsp;kandidátov by mal mať za sebou nejaký život, skúsenosti. Pán Kiska na Pohode povedal, že do politiky by mali ísť čestní a&nbsp;slušní ľudia. Tak ja sa považujem za čestného, som v&nbsp;tomto priestore tridsať rokov, bol som v&nbsp;politike, som filantrop, folklorista a&nbsp;nespadol som z&nbsp;vesmíru ako meteorit, ktorý sa tu objavil a&nbsp;išiel oblepiť Slovensko plagátmi.

Hovoríte, že ste úspešný, prečo potom máte potrebu vrátiť sa do politiky? Ak viete, aká je politika nečistá.

Ja som z&nbsp;politiky nikdy nemohol reálne odísť, lebo som musel s&nbsp;politikmi komunikovať. Ak sa vrátim k&nbsp;prezidentským kandidátom, tak slovenská spoločnosť je konfrontovaná s&nbsp;kandidátmi, ktorých, počítam, bude asi 19. Začína mi to pripadať ako nejaká reality šou, kde už chýba len nejaké SMS hlasovanie.

Keď hovoríte o&nbsp;kandidátoch, myslíte si, že pán Harabin patrí medzi tých recesistov?

Nie, nemyslím si to. Určite nie, ten nepatrí do tej kategórie, ale nechcel by som teraz riešiť, ktorý je ktorý. Prezidentský úrad touto reality šou stráca na vážnosti. Už útok na mňa dával tušiť, že kampaň bude veľmi agresívna, zlá, konfrontačná, budú - prepáčte za výraz - vykydnuté kýble hnoja a&nbsp;budú otvorené desiatky pseudokáuz na podrazenie toho druhého. Môj názor je na to taký, že prezidentský úrad by mal byť výkladnou skriňou spoločnosti, a&nbsp;nie zrkadlom. A&nbsp;to je veľmi dôležité. S&nbsp;prezidentom Michalom Kováčom som sa pohyboval v&nbsp;úrade dva roky deň a&nbsp;noc a&nbsp;viem, čo je to prezidentský úrad, viem, čo je to politika, čo sú právomoci, viem, ako úrad vyzerá. Ale zastavili ma, lebo som istým skupinám nevyhovoval. Však nemusíme sa mať všetci radi. Ale byť nezávislý, mať svoje názory, byť nemanipulovateľný a&nbsp;mať skúsenosti, to sa nenosí v&nbsp;tejto spoločnosti.

Prípadnú kandidatúru na post hlavy štátu ste tak úplne zavrhli?

Neriešim budúcnosť. Pre istotu. Najprv som si vylízal rany. Budúcnosť neriešim, lebo ak chcete rozosmiať Boha, povedzte mu svoje plány. A&nbsp;Boh mi to v&nbsp;živote ukázal niekoľkokrát a&nbsp;zrazil ma na kolená či už pri manželkinej smrti alebo synovej. Pre mňa je strašne dôležité, že po tvrdých ranách sa opäť staviam na nohy. Ale čo bude ďalej, neviem. Možno o&nbsp;dva mesiace bude taká situácia pri ponuke prezidentských kandidátov, že ľudia budú volať po niečom inom. Tým sa naozaj nechcem dotknúť nikoho z&nbsp;kandidátov. Takže netuším, čo sa udeje.

Ale nevylučujete, že by ste ešte ohlásili kandidatúru?

Môj čas so zberom podpisov je ukončený, to sa už teraz nedá prakticky stihnúť.

Prečo by ma mal podporiť? Každý politický subjekt potrebuje postaviť kandidáta, a&nbsp;najlepšie straníckeho, kvôli budovaniu svojej politickej značky. Navyše nezávislosť prezidenta je pre politické strany problematická. Sme toho svedkami aj v&nbsp;tomto období.

Máte ešte teda nejaké politické ambície?

Nerozmýšľam nad tým. Pred dvoma týždňami som sa dopočul, že idem kandidovať za starostu mestskej časti Rača, okolo mňa je toľko šumov, že niekedy sa nestíham čudovať.

Momentálne riadim banku a&nbsp;čo bude o&nbsp;dva roky, naozaj netuším. Nemám ambíciu zakladať v&nbsp;tejto krajine 125. politický subjekt, to naozaj k&nbsp;ničomu nevedie.

Pozrite sa, jedno ráno som sa zobudil a&nbsp;môj 22-ročný syn bol mŕtvy. Čo chcete riešiť? Dnes som tu, zajtra tu nemusím byť. Prvý dátum nášho života poznáme, druhý nepozná nikto. Netuším čo bude, mám pár rokov do dôchodku a&nbsp;naučil som sa neriešiť budúcnosť. Každý má svoj osud, nič nie je náhoda. Ani to, že tu robíme opäť po pätnástich rokoch rozhovor.

Imrich Béreš: "Ja som Róberta Bezáka nesúdil, jednoducho som mu pomohol"

Výber pre vás